Po dlhom zvazovani a niekolkych odkladoch koli nestabilnemu pocasiu, sme sa definitivne rozhodli vyrazit do krajiny, ktoru kazdy z nas pozna ci uz ako krajinu, kde krutovladol Dracula, zname su primorske letoviska no u nas horolezcov vzdy dominovali hory a ani tento krat tomu nebolo inak. Vzhladom na vymedzeny cas sme si nemohli dovolit trekovanie vo viacerich oblastiach Karpat, ktore sa tiahnu vacsinou uzemia Rumunska tak volba jednoznacne padla na centralnu cast Rumunska, konkretne pohorie Bucegi a Fagaras pysiace sa najvyssim kopcom krajiny 2543 m vysokym Moldoveanuom.
Cela akcia sa zomlela da sa povedat zo dna na den, tak ze sme si v pondelok 12.12. kupili listky na vlak co je pre nas, ktori nemaju auto najrychlejsia a najlacnejsia cesta. Na druhy den rano vyrazame v zlozeni Ado, Dogy a ja. Najprv autobusom do Kosic potom vlakom cez Budapest, kde cakame 6 hodin na pripoj priamo do turistickeho centra regionu Brasova. Po ceste zistujeme, ze vlak pokracuje dalej do dedinky Sinaja, co je vychodiskove miesto pre nas trek a tak akoze zaspavame a vystupujeme rovno pod majestatnymi horami Bucegu. V dedinke menime peniaze-stavame sa milionarmi( 1sk = 1000 lei), nakupujeme potraviny, palenku, na informaciach zistujeme pocasie, hlasia zhorsenie aj ked vonku je nadherna zima, slnecno, -5 stupnov cize idealne podmienky. Okolo desiatej zaciname slapat po serpentinach listanatym lesom. Cela oblast je super oznackovana tak chceli sme usetrit na mape co sa samozrejme nevyplatilo a bludime asi pol hodinku no nakoniec predsa len nachadzame spravnu cestu, ktora sa klukati strmymi svahmi sirokeho udolia. Nevieme sa vynadivat na tu nadheru, kazdu chvilu fotime a kamerujeme. So stupajucou vyskou pribuda sneh, konecne sa dostavame nad pasmo lesa, dobivame hranicu 2000 metrov a pred nami sa zacinaju ukazovat prve konciare i v dialke bliziace sa mraky. Pomali sa zacina stmievat, prechadzame okolo chaty Arsa a okolo piatej za sumraku stavame stan. Moj varic odmieta posluchat tak varime na jednom. Uz podvecer sa obloha zatahuje, no aspon nebola taka kosa. Rano pokracujeme po modrej znacke k hotelu Pestera, kde nas uz vita svorka hladnych psov, ktore su hadam vsade. Pri budove lanovky doplnujeme tekutiny, dozvedame sa, ze chata na vrchole Omu je zatvorena co nas neodradza a pokracujeme sirokou dolinou za snezenia az na hreben uz v mackach, ktore sme si nasadili asi v strede cesty, kde bolo jedine strmsie miesto. Na hrebeni sa pocasie radikalne meni, fuka mrazivy vietor, viditelnost niekolko desiatok metrov, ale nastastie su v kratkych vzdialenostiach osadene asi dvojmetrove tycky cize orientacia je aj v zime pomerne jednoducha. Polarny extremista Ado Valusiak nejak nie je vo forme, Dogy a ja sa oddelujeme a pokracujeme po zltej znacke, kedze modra sa zahadne stratila. Dogy sa oblieka a ja makam vymrznuty dalej, ked jedinym voditkom su mi ciernobiele tycky privadzajuce ma chvalabohu na vrchol 2505 m vysokeho Omu. Prchadzam okolo chaty, ktora je zatvorana no podla mapy by tam mala byt meteo stanica tak idem o par metrov dalej a skutocne je tam. Dostavam sa dovnutra, kde ma uz caka typek, zavedie ma do kuchyne vari caj, po chvili prichadza aj Dogy, doplnujeme energiu a mame obavy o Valusiaka, ktory nema ani mapu. Organizujeme zachrannu akciu a vracame sa spat uz nalahko, ked asi po 15 min ho nastastie nachadzame, vysmiateho s cenculmi na brade. Okrem chlapika je na stanici aj zenska, ktora vie co -to po anglicky, no a ked vonku je pomali tma a strasne pocasie, berieme izbu za 200 000 lei dufajuc, ze sa to do rana zlepsi. Vecer vyvarame a na izbe v teplucku pri kachlovej peci pocuvame metal music. Budicek je o piatej no pohlad z okna na vychricu nas opat vracia do vyhriatych posteli. Asi o devietej vychadzeme von, davame si kratku prechadzku po hrabeni na druhu stranu za velmi zlej viditelnosti a silneho vetra. Hreben vyzera dost siroky a hoci je neskoro, rozhodujeme sa pre zostup do dedinky Bran co je asi tak na pol dna a vyzera to dost narocne.V bielej tme behame po batohy, ked tu zrazu v zlomku sekundy, prepadam cez hranu preveja tak o celu vysku a ostavam stat na zasnezenom svahu. Sokovaneho ma vytahuju a nebyt toho svahu…no neviem neviem. Zostup sme okamzite zrusili a rozhodli preckat este jednu noc. Na obed sa na hodinku vyjasnuje, obdivujeme krasu hor, fotime a vecer zase metal a kuchyna. Rano to vonku vyzera vcelku OK, balime veci, ranajkujeme, lucime sa s metorologmi. Rychlo postupujeme po hrebeni, traverzujeme 2422 m vysoku Scaru a v mackach a cepinmi nastupujeme na dlhy hreben, ktory vyzera zo zaciatku dost technicky. V ceste nam stoja skalne veze tak ich musime obchadzat po nebezpecnych svahoch rutiacich sa do doliny. Len vdaka dobre drziacemu snehu sa nam uspesne podari prekonat tento obtiazny usek, dalej uz len nasleduje siroky hreben a huste lesy, cez ktore sa prebijame spat do civilizacie. Prachadzame lazy na upati hor az do centra dedinky Bran, kde panoval vlad Cepes nam znamy ako Dracula. Snazime sa najst nejaku krcmicku, kde by sme sa najedli a volaco popili, lenze je tu citit turizmus a vsetko je dost drahe tak nakoviec si davame polievku, predtym samozrejme kostujeme palinku (vinikajuca slivivica) a posedavame pri cervenom varenom vine. Noc travime pri rieke nedaleko centra. Dnes mame taky kulturnospolocensky program. Najprv sa vrhneme na prehliadku Draculovho zamku a sklamani odchadzame s konstatovanim, ze Dracula zije uz len v suveniroch miestnych stankarov. Dalej sa presuvame do Brasova, kupujeme mapu Fagarasu, zasoby jedla v pekne drahom supermarkete s hviezdnym nazvom STAR a koncime na vlakovej stanici. Nekonecne komplikacie s listkami sa podarilo vyriesit a do vecera cakame na stanici plnej bezdomovcov, ktori neustale otravuju, zobraju, piju, fetuju no najhorsi bol ten zapach, ktoreho sme sa uz nezbavili. Vlaky idu skutocne presne a po dvoch hodinach vystupujeme v Ucea de Jos odkial nam ide pripoj do vychodiskovej dedinky Victoria. Vo Victorii ostavame menilo prekvapeni, ked nam asi hodinu trva dostat sa z obrovskeho arealu dymiacej, hlucnej tovatne s logom VIROMET. Noc travime na minovom poli a rano sa nam objavuju prve kopce Fagarasu no koli snezeniu nie je vidiet hlavny hreben. Hlavny plan tripu, zdolanie Moldoveau, sa nam zacina rozplyvat pred ocami kedze neustale snezi a zlepsenie nehlasia ani meteorologovia. Odpornych 10 km slapeme po asfaltke ku klastoru ortodoxnych mnichov Simbata a dalej do hor po zalesnenom hrebeni , na ktorom by mala byt polovnicka chata. Celu cestu husto snezi, napadlo asi pol metra snehu a na lucke v 1600 m snehova pokryvka dosahuje vysku pasa. Uz sme mali velke obavy kde prenocujeme, ked tu zrazu zbadame chatku a celi nateseni sa dobijame dnu. Chalupka je v perfektnom stave s pieckou a povalou, uz len doniest drevo a party moze zacat. O piatej je vsetko hotove, rozpalujeme pec, varime, pijeme, oslavujeme tento moment uprostred divociny. Celu noc sype ale rano sa vyjasnuje takze po prvykrat obdivujeme zasnezenych velikanov. Chtiac nechtiac sa musime vydat na zostup, kedze napadlo prilis vela snehu a po skusenostiach z Bucegi nechceme riskovat zivoty niekde tam hore. Zostupujeme cez les do udolia a miestami sa prepadavame a brodime v snehu az po ramena. Z Victorie berieme bus do Uceai okial na druhy den frcime do Brasova. V Uceai davame piva v "robotnickej chlastarni", kde sa nam nakoniec podarilo nadviazat kontakt s miestnymi a videli sme aj zdvihnutie stola zubami! Noc na betone pri zeleznici nas nevyviedla z miery a rano sa vydavame na dlhu 17 hodinovu cestu domov.
Rumunski bezdaci
Simpi
Pridaj komentár