Zdobrodružstvosan

 Ivan Fuchs a ja. Dvaja bratia, sem tam aj kamaráti. Hmmm či vlastne naopak. Poznáme sa už nejaký ten rôčik či dva, zažili sme už nejeden spoločný zážitok – lezecký, bajkerský, stopársky, pochôdzkársky… Proste všetko možné. A tak by to chcelo zas a znova nejakú novú vec, new style, novinku, dačo nové. Nejaké to spoločné "dobrodružstvo" 🙂

Už asi pred dvoma rokmi sme sa bavili o tom, že by trebalo ísť vyliezť niečo viacdĺžkové. Opáčiť nejakú tatranskú stenu. No nejak sa nám tie tatranské viacdĺžky vyhýbali či čo. Neviem či to bolo tým, že sme boli (a aj stále sme) poserkanýzo zakladania vlastného istenia, či sa nám jednoducho nechcelo, alebo sme si neverili, no raz to prísť muselo.

Takže dohoda jasná, dať dačo po vlastnom s odistenými štandmi. Ani neviem jak, ale vyšlo to na Batizovský štít a cestu Čiernobiele sokolíky za 6+. Odporúčania od hocijakých klubových členov len pozitívne, počasie predošlých dní (minulý týždeň) ešte pozitívnejšie, voľné pondelky najpozitívnejšie, tak hor sa do hôr 🙂

Zaspatý a zakapretý sme sa ráno nalodili na vlak, každý so svojimi zmiešanými pocitmi z toho čo bude, či vôbec nájdeme tú stienku, do ktorej sme sa odvážili, či si s tými friendmi budeme rozumieť, či trafíme nástup, nestratíme sa v stene… proste všetko možné vírilo našimi hlavami.

Po pár hodinách šliapania sme stenu našli, ba aj nástup sme trafili (túto cestu netrafiť je, by som povedal skoro nemožné) a tak sme si nachystali všetok matroš, losli si o to, kto čo pôjde liezť – Ivan vyhral najťažšiu/najkrajšiu druhú dĺžku – môžme fičať.

Ovešaný friendami a čokmi (diki Jaro), naviazaný na dvojičky a s vymastenou prilbou na hlave (šaky zdruff) sa odliepam od zeme a pomaly stúpam do svojej prvej vlastneodistenej dĺžky. Nálada dobrá, šak prečo by aj nebola – lezenie das za 4, no aj tak si každý krok radšej trikrát premyslím a až potom ho spravím, sem tam príde rad aj na frienda (s čokmi som si bars nerozumel),

čiže aspoň dvojminútové vyberanie spomedzi vecí navešaných na sedáku kým som trafil tú správnu veľkosť a môžem fičať ďalej. Proste prvá dĺžka – pohodička. Ivko sa pomaličky priplichtil ku mne na štand, dali sme skukasan do schémy a davaj het. Chopil sa toho riadne, išiel jak pílka, metre utekali, sem tam si nevšimol skobku, sem tam borhák, sem tam štand, ale nakoniec to dobre dopadlo a druhú dĺžku vymastil so slovami, že tam ani nebol ťažký flek. Nošak jasné, Ivánčok sa nezaprie, čo to preňho 6+ 🙂 Ja som na druhom s batohom zhodnotil, že tam bol 6+kový flek a že Ivo je proste týpek. Tretia dĺžka spolu so štvrtou sa niesli v duchu rozbitózy, toto nechytaj bo zahučíš a kukaj dze stupeš, ale inač to bolo fasa 🙂 Hore na "polici" sme si ako ináč dali kvalitný polhodinový slnkom vyhriaty výkvas a potom hybaj doleee zlaňovať a mastiť do Polianky. Zostup sa nám obidvom zdal nejaký nekonečný, ale to sa nám asi fest iba zdalo…

Zhodnotili sme to tak, že treba ísť ešte minimálne aspoň raz, fajné to bolo, no ale príroda si to už vymyslela trošku inač, takže ďalší tatranský klajmbing asi až dakedy na budúci rok 🙂