Po dlhej periode dobreho pocasia nastalo obdobie lezeckeho temna. 5 stupnov C, ziaden sneh..muka.
Boli sme definitvne dohodnuty s Matom Skolnikom, ze aj napriek vsetkym protivenstvam tento vikend vytasime za
lezenim v okoli Brncalky. V tu sobotu rano bolo vsetko podozrive. Suche chodniky neskor kasa, mrholenie a silna hmla. Na chate
sme sa ubytovali a vyrazili slapat do odmäku. Este na obed bolo stenu Maleho Kezmaraku ako-tak vidno no po nastupe do kotla
pod Weberovkou bola viditelnost sotva na 40 metrov. Navyse zacalo husto snezit. V ceste Lavy Ypsilon uz hodinu bojovali dvaja Cesi.
Nestacili este ani natiahnut prvu dlzku. Podmienky boli uplne mizerne. Vsade sypky nestabilny prasan, pomerne teplo a skala
takmer ziadna. Skotulali sme sa teda na chatu a den zakoncili spolocenskymy hrami a pitim piva. Hmla coskoro pohltila vsetko ako
cholera takze nebolo vidno ani znacku pred budovou. Snezilo este hustejsie. Tusili sme ze rano to bude este horsie, no napriek
tomu sme sa zobudili skoro a po ranajkach zamierili ku kvalitne zaviatej stene Maleho Kezmaraku. Co ine sa da nez aspon skusit.
Nastupili sme do Laveho Ypsilonu. Zaciatok su polozene rozbite schody s malou moznostou zaistenia. V podmienkach ake boli
mi neostavalo nic ine, len hrabat a hrabat ako pes aby som nasiel nejaku tu sparocku a mohol sa zaistit. Skobka, potom mikro friend. Dopracoval som sa do hnusneho traverzu s nohamy v zasnezenej sikmej platnicke. Cepin na jednom skalnom hrbole, nohy smykom a odlezeny zopar metrov. Zalozil som jeden zufaly mikro vklinenec, ktory ma moralne podporil hoc potom sam vypadol a riskol to ku starej skobe so slingou.
Od nej po dobrej kolmej skale s kvalitnymy stupmy no nulovou moznostou zaistit sa. Po 5 metroch som zistil, ze uz nezleziem
a musim to ist dalej. Skalu vymenil kolmy mix vseho mozneho, ktory sa menil v prevej ladu. Nedalo sa tam nic zalozit a sruby
som mudro nechal dole, tak som si odliezol peknych 15 metrov od starej skoby. Ked sa mi lad zacal rozpadavat na velke
ploske kolace a padat medzi chabe nohy az ma oblievalo. Nastastie ma hroty nesklamali a mohol som si vydychnut vo vyleze do zasnezeneho
zlabu. Stand v komfortnej jaskynke a mohol si toto zasnezene lego vychutnat Mato. Druhu dlzku tahal Mato co som dost rad, lebo som ju liezol
na hranici padu aj na druhom. Znovu zasnezena platna bez stupov, len jeden chyt v kute na ktory si musel vylozit nohu
az za usi a prepucit do polozenejsej platne. Zbrane za skrabky a tahaj sa. Zastandovali sme pod previsnutou skalnou barierou,
ktoru diagonalne pretinala rampa. Normalne sa to ide nou, no bola zasnezena prasanom a to je najhorsie co moze byt. Nuz
co rovno hore po skale. Natiahol som sa najviac ako sa dalo a zalozil zbrane o nejake vycnelky. Nasledoval zhyb a prepucak za spodako bocaky
kde som nechal zbrane zbranami a radsej liezol rukamy. S bandaskamy sa mi podarilo zalozit dva mikrocoky ktorym som neveril
a po vyklepani zacal traverzovat do lava kde mal byt lahsi teren. Jedna zbran za skrabku, druha tiez. Roztiahnuty ako zaba som chcel prekrizit
do inehe chytu…cink, cink. Najprv zbrane potom mikrac. Zrazu sme sa s Matom valali vedla seba. Este ze dopad bol do snehu a jeden vklinenec podrzal. Rozhodli sme sa to zabalit. Hore totiz bola dalsia strma platna a uplne zasnezena. V lete al. v dobrych podmienkach by sa dal vycapat, ale takto? Nemali sme na to nervy. Prasan vsade, kde to bolo menej nez kolme. Zabili sme jednu skobku /tymto sa chcem podakovat firme Michna za vyrobu najlepsich skob/ a zatrubili na ustup. Bola to i tak pekna cesta s nadhernymy vyhladmy.
Na chate nas uz cakala Baska, ktora si spravila prechadzku. Vecer sa niesol v znameni Clovece Nezlobse, Sedmy a jedenia a pitia.
Rano sa tak nadherne vycasilo, ze nam bolo luto zamavat Doline Zeleneho pLesa a ist domov…
Zavaky
Pridaj komentár