Tri oriešky pre Tomašák. 3.3. 2007 Nádherné marcové sobotňajšie ráno sme si to namierili v Aďovom štvorkolesovom koči smerom na Tomašák. Po tradičnom miernom poblúdení, tentokrát do Sp.Štvrtku sme sa už takmer v jarnom počasí dostali na známu plošinku Tomašovského výhľadu z ktorej sme si vychutnávali nádherný výhľad a modrulinké nebíčko, ktoré nám potvrdzovalo správnosť nášho rozhodnutia ísť si zaliezť i keď predpoveď nebola veľmi pozitívna. No a keďže je marec , tak poberaj sa lezec, takto sme to zmodifikovali a po jemnom rozohriatí sme nastúpili do prvých ciest. Aďo zaúčal nášho nového člena Kaja v ceste Nit,4 a ja s Ivom som si trošku oprášil morál v ceste Bombardér 6-, a snažil sa veriť skrehnutým rukám, čo nebola žiadna výhra. No nakoniec som prvý tzv. rozliezací oriešok rozlúskol, i keď ma dosť prekvapil, asi kvôli tej zime. Zatiaľ, čo Aďo s Kájom rozlúskli Nit, Ivo sa tiež pekne „rozliezol“ v Bombardérovi. No a keďže sme boli rozlezení a nič nerobením by nám bola zima pustili sme sa do ďalšieho oriešku s názvom Čertové rebro 7+. Každým razom keď človek prechádza popod Tomašák a vstupuje doň, nemôže prehliadnuť nádhernú a vyzývavú líniu Čertového rebra, a tak som nemohol ani ja a stále na ňu hľadel s túžbou vyliezť ju. Ale nejak sa stále išlo liezť niečo iné, alebo som si neveril že to dám na prvý pokus, a tak som to stále obchádzal, až dnes, keď proste nebolo čo riešiť pustil som sa do toho. Po úvodnom špárovom začiatku sa dalo oddýchnuť a trebalo vyriešiť kadiaľ ďalej, vpravo či vľavo. Chvíľa masírovania a prekrvovania rúk a po chvíli som zvolil lezenie vľavo, kde boli aj staré skoby a borhák. Pekný náklon, ruky držia stisky, pravačka našla lepší chyt, ľavá opäť stisk, vyhodiť nohy a som zadychčaný v kúte, kde môžem znovu oddýchnuť. Odtiaľ nasleduje lezeníčko po veľkých chytoch, čo je vlastne stále ale viac položenejšie, až do miesta kde je opäť previšťek a kde sa dá oddýchnuť a spraviť pekný „no hand“. Trošku som vyklepal bandasky a myslel si že hore to už bude pohoda, no a naopak čakal ma ešte asi najťažší krok, no a po chvíli vyliezania a zliezania keď som už naliezol s nohami pod previs a rukami držal špárku, mi bolo jasné že už sa dá len hore, a tak som nachytal dobré chyty a na rozpor sa vytlačil hore, kde mi trojkový dolez už nerobil problém a ja som bol rád, že aj tento druhý oriešok som rozlúskol. Pekná cesta, no po zime v tatrách a na preglejke mi dala celkom zabrať. Trošku vymrznutý z istenia sa do rebra pustil aj Ivo a šlo mu to parádne, no škoda že pri 3 borháku mu šmykla ruka a Ivo spadol. Po pár pokusoch však preliezol prvé ťažšie miesto a dostal sa až pod kľúčový previs, kde už to takmer preliezol, no v poslednom okamihu sa rozhodol zliezť, zrejme kvôli trošku morálovejšiemu kroku, no byť tam istenie určite by sa v tom Ivo prešiel, škoda toho, no snáď nabudúce. Vedľa lezúci Kajo sa trošku trápil a statočne bojoval s omŕzajúcimi rukami a dochádzajúcou silou v ceste Okrajová, 5, ktorú vytiahol Aďo. No a za jemného mrholenia to otočil len pár metrov pred posledným borhákom, nevadí Kajo i tak pekne. Kaja sme totiž nechceli pustiť dole a tak trošku ho nútili, teda povzbudzovali aby bojoval. No a ja aby som rozlúskol i tretí oriešok pred tým než mi stihne zmoknúť, rýchlo som sa snažil vyliezť tú okrajovú, no s primrznutými rukami v miestami mínovom poli plnom lokrov som ju až tak doslova nevybehol ale tiež sa s ňou trošku potrápil. Po rozlúsknutí i tohto tretieho orieška nás však už dáždik so snehom vyhnal najesť sa a bouldrovať do jaskyne. A po vykonaní týchto dvoch činností sme sa za jemného mrholenia rozlúčili s Tomašákom a prvé jarné popoliezanie sme mali za sebou. Nasadli sme do Aďovho kúzelného koča a poháňaní silou koní sme sa vrátili do nášho mestečka stojaceho pod Ľubovnianským hradom. 3.3.-3 rozlúsknuté oriešky . Horám zdar. Šaky
Pridaj komentár