S prestupenim do Kosic a s naslednym kazdym vikendom doma sa naskytla moznost byt kazdy vikend v Tatrach, a tak som sa tejto moznosti chytli a uz nepustil. Konecne raz opat sme vyrazili v klubovom duchu do juznych tatranskych dolin. Kedze slovensky horolezec tatransky je pomaly uz druh na vymretie a najst niekoho do Tatier nie je jednoduche, podujal som sa tento ohrozeny druh trosku obohatit a to nanominovanim a zlakanim nasho benjaminka Janka Sedlaka na tieto tatranske chodnicky. Janci sa ani moc nebranil, a s chutou sa dal do toho. Cely tyzden v skolskych laviciach bludil myslienkami kdesi po tatranskych konciaroch, stenach, kutoch a sparach, az sa v piatok konecne dockal. Rano bolo potrebne zohnat material, ktory nam uz klasicky zapozical Alky, za co mu dakujeme, a mohli sme vyrazit. V nadherny slnecny den sme si vykracovali popod galeriu Ostrvy, okolo Popradskeho Plesa k Plesam Zabim a tam az pod samotnu platnovitu Voliu vezu. Ako vzdy tak aj teraz sa potvrdilo pravidlo, lezcov v Tatrach malo ale pod Volovkou najviac.No kedze sa uz schylovalo k veceru mali sme jednu z najlezenejsich ciest volnu. A tak sme nastupili do Stanislawskeho,V. Ja som si vychutnaval jednoduche lezenie a krasu hor a pozoroval som prve kroky a pohyby novacika Janciho, ktory sa krutil na tatranskej zule. Je to ine, vravel Janci, lezies hore, stand za standom, vnimas tu hlbku a i ked nepucis na 8ckovych mikrolistach stoji to za to. Po 4 dlzkach pekneho lezenicka sme sa ocitli na vrchole Volej veze, kde sme si posedeli, zapisali do vrcholovky, zhodnotili nase pocity, teda skor som ja analyzoval mladeho stav, ci sa do tych nasich mini velhor este vrati :-). Po vrcholovom blahu sme zostupili dole k Zabim plesam, kde sme sa ubytovali v autobuse (rozumej nazov bivaku, ziaden bus tam inac nie je). Okrem toho nas cakal pekne chlebik a rozne dobrotky od mamicky, ktore viete ako uzasne chutia, ked sa vratite zo steny.V nasom teritoriu sme objavili este 2 dvojky a tak sme sa z jednou z nich dali do reci, ako inak hosi z Ciech, ale aspon bolo o com pokecat, ved viete ako to chodi ked sa stretnu lezci, taka spara, taky kut, taka cesta tam, hentam, taka oblast a toto si liezol a … . Sobotnajsie rano nas privitalo ako sa na septembrovy den bebieho leta patri a tak sme co to zajedli a kracali opat pod Volovku, no tentokrat do tresku tazsej cesty a hadam aj krajsej. Do cesty s povestnou svinou na poslednom stande, po prelezeni klucoveho miesta, do cesty Estok-Janiga,VI+.Prva dlzka kade tade, v style zaisti vsetko sam, bola tak za V, ale clovek vedel ze uz lezie. Po prichode na stand, sa uz chystali po nas nasi kolegovia z Ciech, no hlavne sa chystal aj Janci, ktory si z prvou dlzkou hravo poradil. Nasledovala druha v podani peknej sestkovej spary, kde som uz musel trosku porozmyslat, no frendov som mal dost a skob tam bolo oproti Norsku habadej. Pekna, dlha a vyrovnana 6va dlzka splnila moje ocakavania a ja som si ju aj patricne vychutnal a zo standu sledoval ako to vyriesi Janci, predsalen, vela horizontalnych list vo vertikalnych sparach nebolo. No lezecky na platni drzali, ruky a hlavne hlava a psychika pracovali naplno, takze sa razom Janci ocitol pri mne na druhom stande, kde konstatoval ze v tejto dlzke si uz aj zaliezol, a tak sme obaja boli spokojni. Vlavo od nas sa ozyvali nejake zvuky vrtacky, vlavo od nas asi 20 blavakov hemziacich sa v Staflovke a v Pilieri a ja som sa zvrtal v klucovej platnovej dlzke a rozmyslal ako vyriesit nasledujuci krok. Clovek natraverzuje vlavo spodakovou sparou aby nou nasledne mohol s kolenami pri brade natraverzovat vlavo a celit mini previsteku ktory pokracuje takmer holou platnou. No vyrazne dva krystaly davaju tusit kam pojdu ruky a jeden mini vyrastok by mohol byt stup. A tak hlava riesi a telo kona, chytam listy krystalu, vykopavam nohu na zubok, trosku problemov s lanom,kt. mam cez nohu a tak na to stupiku preskakujem nohy a konecne stupam lepsi stup, kde zkordinujem svoje pohyby a som z najhorsieho von, nasleduje uz len traverz v platni do lepsej spary a pomalicky priliezam k legendarnej svini, na ktorej uz nechal svoje stopy zlodej cas. Janci bojuje so spodakovou traverzovou sparou, s ktorou sa este nestretol,no bojuje statocne a dolieza k relativne oddychovemu miestu. Ja sledujem ako si s tym Janci poradi, davam mu rady a vravim co a jak. Je vidiet ako sa sustredi a ako mu zalezi na to aby nespravil chybu, ale aby to preliezol. Sustredenie a pszchicka motivacia spravila svoje a Janci preliezol najtazsi krok, po ktorom sa vsak dostal do platne, kde neboli madla, ale trebalo verit noham, no i v tejto situacii zabojoval a ked uz sa zdalo ze nevie co a ako, zrazu bol za vodou a spolocne so mnou si vychutnaval radost z prelezeneho. A tak sme sa spolu s Jancim a svinou vsetci traja skerili do doliny a nase ksichtiky nam ohrievalo oblohou putujuce slniecko. Ostavalo doliezt poslednu dlzku, zlanit Puskasovym kominom a dole si vychutnat pokojnu sobotnajsiu idylku. Tak sme teda aj ucinili. Nadseni z cesty, krasneho pocasia a zo samotneho pobytu v Tatrach sme si s presvedcenim, ze coskoro sme tu zas, vykracovali spat do civilizacie,kde nas cakal lubovniansky jarmok.
Pridaj komentár