„Šaky“ hybaj na Liptov, Váňa dojde, buchneme dajaké pivko, dáme lezenicu, bude dobre, takouto nejakou vetou by som uviedol Marekov pozývajúci telefón na Liptov. A keďže na Liptove dobre, na Liptove zdravo, ale v tých Tatranských vrchoch horolezcov malo, museli sme túto špivanečku trochu oprášiť.
Vo štvrtok večer sme teda začali bouldrovaním na stienke, pivkovaním a pofajčením tabaku mieru a samozrejme zvítaním sa s Váňom a celou Liptovskou družinou (Korienok,Bulko,Wolfer,Váňa, a Mareček). Piatok sa niesol v znamení pohodového výšľapu
čerstvým sniežikom do Žiarskej doliny pod ľad s názvom Krkavec, ktorý Marek s novými Vipermi vybúchal jedna radosť a my s Bulkom na druhom za ním. Že som ľady dlho neliezol bolo na rastúcich bandaskách patrične cítiť. Marek na záver v rámci tréningu rýchlosti na Tatarkov memorial doslova vybehol ten ľad. Je vo forme ten náš Mareček. Nosovci (Evina s Nosom) to opäť raz nestihli a prišli 5min po 12tej keď sme mali všetko zbalené a tak sme si iba zlyžovali dole Žiarskou a späť do Mikuláša. V sobotu ráno bol plán jasný, Marek pretekať, a Liptacko-Ľubovnianska štvorkica udreť do steny. Váňa s Korienkom a ja s Bulkom. Stretávame sa teda na Hrebienku a okolo ôsmej vyrážame. Začína snežiť a fúkať a za Zamkovského chatou miestami nevidno na krok a nie to ešte do stien. No námot v hlave nepustí, a hlavne ten Váňov keď doletel z Írska len na víkend, tak počasie nepočasie ide sa „a treba skobovať a zabic tu jedničku, ta trime, ta hej, ta co“ takto Vaňa nenapodobiteľne imituje Jackyho. No len sme nevedeli či tote jedničky budú potrebné keď kvôli počasiu pôjdeme nejakým žľabom turistikovať na vrchol. No namotali sme sa pod Veľkú Lomnicku vežu, do cesty vľavo vedľa Pitahaye a Stargateu, kde su pekné trávovo mixové partie. Akonáhle sme vybalili veci a ja som nastúpil do prvej dĺžky začalo sa vyjasnievať a na prvom štande tu už vyzeralo na krátky rukáv a lezečky. Áááááááno, to je ono, konečne pohoda, jazz, slniečko, totálny výpek, istenie bez rukavíc, no nádhera. A tak sa v tomto krásnom počasí mohol široko ďaleko ozývať toľko Váňov milovaný zvuk tin dyn dyn din, zvuk dobre zabitej skobky, ktorý máme všetci tak radi. A tak sme sa tam dve dvojky prepletali v spleti nie najlepšie držiacich trávok a skál. Ale fakt krásne pohodové lezeničko 3,4 s občasným 5kovým pohybom. Takáto 5ková pasáž nás čakala v úplnom závere, keď sa pred nami objavila skalná kniha so stredom kútu. Váňa s Kecom to už mali za sebou a na rad som šiel ja. Pasoval som sa statočne a aj patrične si to vychutnával až do chvíle keď som sa chystal zabiť skobu a na moment som si nedal čakan celou rúčkou za pútko, ale len hrotom a čo nasledovalo už asi tušíte. Áno, môj čakan sa rozhodol že už mu je tak vysoko zle, že ho rozbolela hlava a tak sa porúčal svižným tempom do doliny, no našťastie sa rozhodol neostať v polke steny, ale pekne pána počkať na snehovom poli po nástupom. A tak mi Bulko aspoň oznámi že ho vidí. Tak som zobral tote dve hrabľe, čo mi rastú z ramien a vyliezol to s nimi. Bulko doliezol tiež a tak sme mohli všetci svorne posedieť hore a vychutnávať tatranskú scenériu. Bola pohoda aj klídek, no chýbal už len tabáček, ktorý Keco pre istotu nechal dole. Tabak dole a tak mi hybaj hore, kde sme sa v snehoch pomotali a nakoniec zostúpili pozorujúc kamzičie tanečné kreácie vedľa Filmaráku dole. Ostávalo ešte zobrať cepín, ktorý si tam ležal ako keby sa nechumelilo a stihnúť premietanie o Vladovi na Hrebienku na 7mom. Memoriáli Vlada Tatarku, na ktorom sa zišla celá hora horuchtivých milovníkov a chlapov z Horských služieb. A zišli sme sa tam aj my, zistili že Marek skončil v ľade piaty, celkovo 15ty, pekné umiestnenie. Zvítali sme sa s Vladkou a s Ďžusom a postretávali veľa kamarátov. Mysliac si že sme snáď spravili dva prvovýstupy sme sa Kurovým oznámením že to pred 3mi rokmi už liezol rýchlo vyviedli z omylu, ktorý nám potvrdil aj Erik, taktiež svojím prelezom, no cestá asi aj tak nemá názov, charakteristická je len jej posledná dĺžka v kúte a trávnaté začiatky. No ale večer sa iba začal. Začal sa pekným premietaním a zaspomínaním si na legendárneho drviča tatranského Vlada Tatarku a pokračoval skvelou hostinou, na ktorú sa naše hladné bruchá po celom dni tešili asi najviac. Pečené svine, jahňa, pečené kurčatá, salámy, syry, opekané zemiaky, ryža, pirohy, množstvo ovocia, zeleniny a šalátov, no ja keď som toto videl, tak som sa nevedel vynadívať a žiaril som nevídaným šťastím. Ta chlapi rozprávali že tam budú švédske stoly, ale že tam bude toto som si fakt nemysle. Každopádne sme sa parádne najedli, no a trebalo aj dačo zapiť. A keďže sme stôl s nealko asi aj náročky nenašli, ostal už len ten s alko, a tak sme testovali jedno ovocie za druhým, malina, hruška, marhuľa, sllvka, a keď už sa minulo aj to tak aj nejaké vínko a pivko, až sa nám tak jazyk rozviazal že sme sa dali do reči aj s talianmi z horskej a naša angličtina razom nabrala na dokonalosti. Bola to naozaj vydarená akcia
ako sa vraví so všým všudy. Nakoniec sme sa pol Liptova a ja pobrali zalomiť kúsok nižšie pod Hrebienok na zatáčku, kde sme mali auto. Liptáci otestovali péraky a mňa nemajúceho karimatku vyhnali spať do auta. Ráno bolo pre niektorých z nás vážne ťažkým začiatkom dňa a najradšej by ho preskočili. No všetci sme to v zdraví a pohode zvládli, rozlúčili sa s pocitom krásne a skvele prežitého víkendu a vážne vydarenej akcie. O rok treba ísť v tom čase určite zase liezť s námotom v hlave a počasie nepočasie veď sa vyčasí. Vďaka Liptáci a držte sa tam na tom Svalbarde,nech vás medvede z diaľky obchádzajú(
http://www.svalbard.expedition.sk/
). Majte sa. Horam zdar a Zdruff.
Šaky.
Pridaj komentár