Takže boli sme traja. Sestra s priateľom prileteli z Nemecka. Dali sme 450 km z Lisabonu do Porta cik-cak od oceána do vnútrozemia a späť. Krajina veľmi pekná a ľudia ešte krajší. Fandili nám, povzbudzovali, usmievali sa, tlieskali, mávali, kričali bravó …niekoľkokrát dennodenne sme toto zažívali. Všade, kde sme len na chvíľu zastali, už sa niekto objavil, že čo a ako, kam, či netreba pomôcť, poradiť … nádhera. Jedlo aj víno úžasné. A hoci nie som mestský typ, Porto ma dostalo, úplne. Aj moje zoperované koleno to nejako vydržalo, miestami poriadne zabolelo, ale dalo sa vytrimať 
Pri návrate, cestou zo Schwechatu až po nástup do vlaku v BA som zažila naozajstný kultúrny šok, keď som zbadala to kvantum nechutných billboardov a reklám, nulovú architektúru hlavného mesta, ale hlavne nahnevaných, neochotných a arogantných ľudí (predavačku z bufetu na stanici tu radšej ani nebudem opisovať, lebo mi znova príde zle) … tak to na mňa celé doľahlo, že do akej krajiny sa to zas vraciam?! … až som sa rozrevala ako malé decko (na 3x). Na autobuske v BA som si montovala bajk do pôvodného stavu a poslednú súčiastku mi nešlo namontovať. Asi pol hodiny som už sedela na zemi so šrubovákom v ruke a márne sa snažila to tam dajak dotiahnuť, ani jeden človek sa nezastavil, či netreba pomôcť, to by sa proste v Portugalsku nestalo, si myslím. A síce nemám vo zvyku písať negatívne, ale toto boli až príliš silné emócie aj na mňa.
Všetci traja sa tam chceme znova vrátiť, lebo to bol balzam na dušu, aj na telo, ale hlavne tí ľudia boli neskutoční.
Pridaj komentár