Pohodička na Brnčalke. 16.-18.3.2007
Ani som sa poriadne nenazdal a nespamätal z Kačacieho Mnícha a bol tu ďalší víkend a s ním aj sústredenie Liptákov na Chate pri Zelenom Plese. Nádherná týždenná nadielka skvelého počasia sa mala práve cez víkend pokaziť, no my sme pevne verili, že to ešte chvíľu vydrží a budeme si môcť vychutnávať pôžitok lezenia tatranských stien. Tento krát sme nechceli liezť nič ťažké a tomu sme aj prispôsobili výber ciest. V piatok večer som si dáko vybojoval posteľ, i vďaka tomu, že Vaverčákovci prišli neskoro a tak som mohol do rána sladko spinkať, nebyť Janka, ktorý pílil ako za ligu a znemožňoval nám tak príjemne stráviť tu chvíľku spánku. Chata praskala vo švíkoch a ráno sme z nej vyleteli prví nažhavení do stien my dvaja s Wolferom a postupne sa pridávali ďalší a v Doline Zeleného Plesa to zrazu ožilo. Vybrali sme sa do odporúčanej cesty Živagove blues, V+, ktorá že vraj patrí k najkrajším na strážnikoch. Vedľa nás nastupovali do cesty Vestonického Zvolenčania, s ktorými sme sa potom stretli na Nem. rebríku. Naša cesta ako sa povráva bola skutočne pekná a parádna a celkom dobre sme si zaliezli. Prvá dĺžka trávky, druhá a tretia taká mixová všechuť ,trávky a skala, štvrtá väčšinou skala s parádnymi madlami a piata trojkový utekáč na vrchol Dolného Kežmarského Strážnika. Celkovo pohodové lezenie. Boli sme celkom prekvapení keď sme o jednej stáli späť pod nástupom a rozmýšľali čo s načatým večerom. Bol to taký nezvyk prísť na obed na chatku. No lenže počasie začalo vystrkovať rožky a tak sme sa predsa len porúčali do útrob chatky. Vyliezli sme síce peknú cestu, no bol to zvláštny pocit, byť tak skoro dole, akoby nám niečo uniklo, niečo chýbalo. Ale na druhej strane treba aj takú lezeckú dovolenku a pohodové lezeníčko. V pohodovom tempe sme pokračovali aj na chatke pri pivku a vyčkávali na Sima s Tomášom, ktorí si to ešte užívali a vytrápili sa v Atlantíde, no do večere to stihli a mohli sa s nami podeliť o svoje zážitky. Večer sa opäť roztočil, hore spievajúci Česi, dole zase my rozprávajúci a počúvajúci kadejaké príhody, no proste pri pivku klasika. Nasledujúci deň mám pocit sa chcelo liezť iba mne no a tak som musel ešte niekoho splašiť. Nahovoriť na krátku ľahkú cestu sa dal našťastie Miro Sim, a tak som si konečne mohol zaliezť dva dni po sebe. Všetci rátali s tým že sa v nedeľu vonku budú všetci čerti ženiť, a tak nič neplánovali len odchod domov. No ale veď aj za nejakého toho vetríka sa dá tých pár dĺžok vyliezť. Ráno nás však privítalo síce oblačne no nie moc veterné a tak som zobudil Mira, že je dobré a išli sme. Mirovi sa však do Mliečnej dráhy nechcelo, vravel, že by bol mrzutý a že mrzutý Miro nie je nič moc, a tak sme presedlali do vedľajšej cesty poľskej vľavo od cesty Koncert sa nekonal. Celá cesta má tri dĺžky, no aspoň že tri dĺžky lezenia. Opäť sme si užili pohodové lezeníčko s najťažším asi za V a celú cestu sme pekne sarkasticky a kadejak inak srandovali. Je dobrý ten chlapec Mirko a ešte ho asi pár krát niekam vezmem J. Poslednú dĺžku sme si neboli istý že či ešte traverzovať keďže Miro nechal schému pre istotu dole a tak sa stalo že sme hore doliezli inou cestou, takým mikrokomínikom, zrejme Koncertom. No pekne pospájanie, niet sa čo čudovať keď sa tu tie cesty tak preplietajú a tí poliaci križujú tri cesty. O pol jedenástej sme už opäť pokukovali že čo kde a ako, no ostalo iba pri tom a pri teplom čajíku a rume sme pozorovali počínanie ostatných lezcov v stenách Malého Kežmaráku a premýšľali nad tým do čoho sa pustíme nabudúce. S hlavou plnou načerpanej energie z tatranských hôr sme sa potom vybrali späť do sveta ľudí, aby sme sa mohli tešiť na to kedy sa do toho nášho sveta hôr opäť vrátime.
Na záver chcem opäť poďakovať klubu HK Jasná za zaplatenie ubytka a ako vždy za fajnu priateľskú atmosféru, vďaka chlapi, diki Pejo, diki Kepeň. No a krsnej Marien za odvoz, napečené rezne a super tvarohový koláč. Majte sa a nech nám to lezie. Horám zdar kamaráti.
Šaky.
Pridaj komentár