21.05. – 26.05.08
Uz ste niekedy poculi o Picos de Europa? Vedzte, ze tento nadodny park na severe Spanielska nedaleko Santanderu, ukryva zasnezene konciare dvihajuce sa do vysky takmer 3000m. Vapencove pohorie rozprestierajuce sa na uzemi troch provincii Cantambria, Asturias a Castilla y Leon, charakterizuje divoka priroda najma v zapadnej casti v NP Covadonga, kde mozete narazit na medveda ba dokonca vlka a ine divoke zvery, a dramaticka najvyssia cast Los Picos, kde sa drave rieky zarezavaju do hlbky 2500m pomedzi zubate stity, tak velmi pripominajuce talianske Dolomity. Neda mi nespomenut lezecky potencial tejto oblasti, a aj ked je na Iberijskom poloostrove lezenia viac nez dost, velke steny v kvalitnom vapne by ste niekde inde len marne hladali. Tak teda, podme si to pozriet na vlastne oci.
Len pred mesiacom som sa prvykrat dopocul o tejto lokalite, stacilo si vybavit niekolko dni dovolenky, kupit letenky, kde tu si nieco nastudovat, kupit mapy a mohlo sa vyrazit. Najblizsie kde sa da doletiet je Santander 100km od NP, no taktiez Bilbao alebo Santiago de Compostela, kde sa konci slavny putnicky trek Camino de Santiago.Teda v stredu rano mavam Dublinu a o dve hodinky som uz v slnecnom Spanielsku, aj ked tento zeleny region pocasim pripominajuci viac Britske ostrovy ako typicke Spanielsko. Nedavna vlna horucav iste pominula, obrazky na nete nevestia nic dobre minimalne na pat dni, takze dvakrat kontrolujem gore-texy v batohu a veru dobre robim. 9:25 prilet…10 min do centra mesta, nakupujem zasoby na styri dni, zistujem autobusove spojenia. Velkomesta mam uz dost, a preto sa idem na par hodin vykvasit do primorskeho mestecka San Vicente de la Barquera. Podvecer sa presuvam dalej na zapad do Arriondas a konecne do turistickkeho centra a vychodiskoveho bodu Cangas de Onis. Uz dobre dve hodiny prsi a tazke mraky zahaluju vysoke hory niekde tam na vychodnom horizonte. Internet opat posluzil ako velmi dobry zdroj informacii, netreba sa vela vypytovat, iba pozeram busy na zajtra a prvu noc prespavam na luke za stanicou.
Celu noc poprchava, no rano to nevyzera take zle. Balim mokry stan a aj napriek nepriaznivej predpovedi, vyrazam do hor. Busom do poslednej horskej dedinky Covadonga, duchovnym centrom oblasti s nadhernou katedralou, klastorom a niekolkymi kaplnkami. Poslednych 10km asfaltu stopujem a dozvedam sa kde co o miestnych zvyklostiach. Specialitou cislo jedna je urcite syr. Pastores (pastieri) zijuci v dolinach, sa na niekolko mesiacov presuvaju do hor, aby vyhnali kravy vysoko na pasu. Z najkvalitnejsieho mlieka sa vyraba niekolko druhov syra, ktory potom nechavaju dozrievat zopar mesiacov v dobre utajenych jaskyniach. Je okolo jedenastej a zacinam trekovat cez vlhky les znacenym chodnikom od jazera Enol k jazeru Ercina, kde vacsina turistou konci na drevenych plosinach a vyhliadke. Za mrholenia sa vydavam na juhovychod do srdca NP Covadonga. Z casu na cas minam kamenne usadlosti s typickymi cervenymi skridlovymi strechami. Od jazera znacenie konci a neprehladnym terenom mi vyznacuju cestu kamenny muzici. S nadmodskou vyskou pribuda aj hmla, dostavam sa na skalnate plato okolo 1700m, v pozadi vidiet zasnezene hory a cesta sa straca. Kde teraz? Nastastie ma zvabia hory a s predtuchou spravnej cesty sa vydavam dalej cez skaliska, snehove polia, minam priepasti, udolia uplne sam ako keby bez zivota s adrenalinom v krvi a siluetami kamzikov daleko vo vlhkej studenej hmle. Na cas sa vyjasnuje, dostavam aky taky prehlad, nachadzam kamennych muzikov a konecne chodnik. Vo vyske okolo 1800m hlavny chodnik schadza do doliny, no ja to stacam na juh, priamo do cielovej dedinky Cain, hlboko ukrytej na dne kanonu rieky Cares. Niekolko skalnych hrebenov a uz som v sedle vysoko nad Cainom s prekrasnymi vyhladmi na oprotileziace Picos a jasne rozpoznavam najvyssi stit Torre Cerredo 2646m. Je 18:00 zostupujem neuveritelne strmim udolim, krok po kroku prekonavam jednotlive poschodia hlboko do udolia, kde by take zakopnutie a pripadny pad urcite nedopadol dobre. Nastastie je sucho, nachadzam uzky chodnicek a po takmer dvoch hodinach tvrdeho zostupu rozkladam camp na zelenych lukach nedaleko Cainu. Len co postavim stan, zacina prsat, doplnam tekutiny, nieco do zaludka a prvy pestry den je pri konci.
Druhy den bez zmeny. V noci dazd, rano stabilne – neprsi. Zostupujem do dediny. Prichadza Panadero (rozvazac chleba), dokupujem cerstve pecivo a prechadzam na druhu stranu udolia cez Rio Cares, ktorej impozantne udolie pritahuje tisice navstevnikov v letnych mesiacoch. Ja si to strihnem udolim Dobresengos pod najvyssi stit Los Picos. Nevyrazny chodnik stupa najprv po vrstevnici a potom strmo hore co dava poriadne zabrat. Rychlo naberam vysku. Po dvoch hodinach som v opustenom udoli na dne velkeho prirodneho amfiteatru. Zacina prsat, teplota prudko klesa a pridava sa nepriemny vietor. Nahadzujem nepremokavu vystroj a pokracujem cez niekolko snehovych poli do sedla Horcada de Cain 2342m. Predo mnou mam majestatnu skalnu vezu Picu Urrielu, alebo znamejsia ako Naranjo de Bulnes. Povodne som planoval vystup na Torre Cerredo, no vela snehu a zla viditelnost ma od vystupu najvyssieho stitu odradzaju. Len jedno sedlo ma delilo od nastupovej dolinky, co ma spociatku aj mrzelo no pri pohlade do nakresov som sa uistil, ze som urobil dobre a zbytocne neriskoval v tejto pustatine, kde aj v lete zabludi len velmi malo turistov. Pri dobrych podmienkach uprostred leta je to nenarocny vystup do II+, no treba davat pozor na nahle zmeny pocasia. Pod Picu Urrielu je horska chata a zo sedla vidim pekne miesta na kempovanie. Dlho nevaham a cez vysnezene udolie sa brodim po kolena v hlbokom mokrom snehu. Dviha sa vietor, prichadza hmla, neostava nic ine len to zabalit len asi 10 min od chaty. Vecer prichadza silne krupobitie a snezenie.
Sobota nevesti nic dobre. Hmla je taka, ze si nedovidim na spicku nosa, je pekna zima a snezi. Je cas na zostup do dolin. Cestou sa pristavujem na refe Urrielu, kde je zopar ceprov a sympaticka chatarka. Je to tu otvorene celorocne s kapacitou 90 osob a viac ako priatelnou cenou 4.50 eur/osoba. Samozrejme si pytam lezeckeho sprievodcu. Okolite steny mi uz dali vediet, ze tu je toho na lezenie dost, no predsalen najpopularnejsi je Narancho s cestami do 500m aj ked prevazne je to 200 az 300m. Niekolko ciest je vyistenych nitmi, ale drviva vacsina si vyzaduje vlastne istenie. Lezie sa zo vsetkych svetovych stran v roznych stupnoch obtiaznosti, nechyba technicke lezenie. Ostatne casti stoja za to, no marne by ste hladali vyskobovane cesty. V lete je to tu narvate, tak je lepsie si miesto na chate vopred rezervovat na tel.: +34/9859525200. Chata je priamo pod stenou, ale pozor na preplnene cesty v juli a auguste. Chatarku uistujem, ze sa tu coskoro opat stretneme. Ponaram sa do hustej hmly a vynaram sa az po niekolkych hodinach opat v civilizacii, v horskej dedinke Sotres.
Je sobota podvecer…uspesny navrat zapijam cervezou…je cas na navrat. V nedelu sa pomali presuvam cez horske dedinky do Santanderu, odkial ma zajtra caka let spat do Dublinu.
Montanas para siempre!
Jaro
Pridaj komentár