Rok sa stretol s rokom, semester s prázdninami, vlastne skúšky som zmastil viacmenej najrýchlejšie ako sa dalo a mohol som vyraziť. No ešte predtým ma čakalo zopár príjemne nepríjemných či nepríjemne príjemných povinností, a to výber lezeckej destinácie a parťáka. Vhodných adeptov na návštevu bolo viac, či už staré známe El Chorro or Geyikbayiri, alebo zabrúsenie do nových lezeckých vôd s názvom Chulilla, návšteva nášho kamaráta Jara v Thajsku (na moje študentské pomery trošku drahý a krátky špás). No nakoniec to vyhrala, ak sa nemýlim tak pre ľubovniansku lezeckú scénu nenavštívená oblasť s názvom Siurana. Prvá nutná podmienka splnená.
Po iné roky so zháňaním lezeckého parťáka v Ľubovni veľmi veľký problém nebol. No teraz boli ľudia buď práceneschopní (resp. lezenianeschopní), až priveľmi práceschopní, kvašní alebo sa im jednoducho nechcelo. A tak som musel hľadať pomoc v Košickom prostredí. Vedel som, že Košická dvojica Tomáš s Katkou idú do Siurany na dlhšiu dobu a že majster Edmund Erdélyy zháňa parťáka na výjazd, tak sme spojili sily a 19. 01. sme sa poslušne vybrali na 4 týždňovú výpravu do Catalunye.
Keďže som sa s Tomášom a Katkou dohodol, že budeme bývať s nimi v prenajatom byte, o ubytko, a to dosť komfortné, na celý mesiac by malo byť postarané. Bývali sme v malej, lezcami obľúbenej dedinke Cornudella de Montsant, ktorú od dediny Siurana delí 8 kilometrová cesta plná stúpania a serpentín. Takže každé lezecké ráno sme boli nútení stopovať z jednej dedinky do druhej, resp. z Cornudelly niekde na parkovisko k sektoru, do ktorého sme chceli daný deň ísť liezť. Samotná lezecká oblasť Siurana je rozdelená na 61 lezeckých sektorov (v našom sprievodcovi), čiže človek si fakt má z čoho vyberať. A tak aj bolo. Dá sa povedať, že prvé dva týždne sme sa len rozkukávali a objavovali sektory, no aj tak sme neboli ani v polovici. Proste mega veľké to tam španieláci majú. No a keď zoberieme do úvahy, že hneď oproti Siurane je ďalšia, trošku menšia, no podľa sprievodcu dosť pekná oblasť s názvom Arboly, pri asi 10 km vzdialenej dedinke Morrera de Montsant je ďalšia krásna oblasť Montsant a vlastne v okruhu asi 50 kilometrov sa nachádza nespočetné množstvo lezenia, tak sa človek ani tomu Sharmovi nediví, že si hovie práve v Catalunyi 🙂
No prejdem trošku k lezeniu. Kto chce "originál" španielske lezenie po stečencoch, ciagloch, čorerách či iných útvaroch, tak v Siurane si na svoje veľmi nepríde. Podľa mňa ide o dosť slovenský štýl lezenia, po menších chytoch, často v kolmici, resp. do mierneho previsu. Hlavný rozdiel je akurát to, že na Slovensku väčšinou cesty končia tak nejak okolo 20tich metrov, ale v zemi zaslíbenej sa človek často pri 20tke ešte len rozbieha a končí až niekde pri 35, 38, 40, či dokonca pri 60tich metroch. Nájde sa aj pár ciest, kde treba ťahať po veľkých chytoch v previse, čo mám ja osobne veľmi rád, takže keď som niečo také videl, hneď som šiel okúsiť čo to dá.
Na tento výjazd som šiel s očakávaním vylezenia ťažkej cesty, no, aspoň jedného 8áčka, keďže som aj trošku trénoval a aj nejaká motivácia tam bola. Ale neviem čím to bolo, či mojím "sračkoidným" prístupom, alebo fakt tým, že tam bolo toľko veľa ciest, no celkom ma zlákali onsighty. Po začiatočnom rozliezaní som zakotvil na hranici 7a na OS, sem tam nejaké 7a+ a keď som dal, tak som sa snažil aj o 7b, ale keďže moje prekliatie som si zo Slovenska doniesol so sebou, stále som spadol, resp. sadol v poslednom ťažkom kroku cesty. Presne podľa môjho babráckeho štýlu. Sem tam som sa hecol a nanominoval som sa aj do niečoho trošku ťažšieho, vyliezol som si krásne 38 metrové 7b+ vo veľmi peknom sektore s názvom Salt de La Reina Mora, podarilo sa mi preliezť aj prvú zaujímavú líniu, ktorú som zahliadol po príchode do Siurany s názvom Boys don´t cry za 7c, vytrápil som sa aj v kratšom 7cčku La Plebe s extrazaujímavým silovým bouldrom v strope, ktoré som nakoniec kvôli viacerým pokusom (4) vzdal. No magickú métu 8a som tohto roku nedosiahol, a ani hranicu onsightu som si neposunul, dokonca som sa ani nevyrovnal minuloročnému 7b. No ale veď sezóna je len na začiatku 😛
Za opätovnú zmienku určite stojí oblasť Montsant, čo je vlastne zlepencové šialenstvo alias dierkové kráľovstvo. Na prvý pohľad som si myslel, že sa mi to páčiť nebude, keďže som na takomto zlepenci ešte nikdy neliezol a vyzeralo to celkom ukrutne, no po prvej ceste som bol fakt milo prekvapený a v druhej, krásnom 7áčku som už kričal od šťastia a blaženosti 🙂 Najťažšiu a podľa mňa fakt veľmi peknú (aj keď tam boli asi všetky cesty pekné) linku Montsantrrat 7b+ som si po 50 minútovom boji mohol s úsmevom na perách zapísať do denníčka na RP a druhý pokus, fakt nádhera. Keď sa niekto z Vás, ktorí si toto čítate niekedy dostane do Siurany, tak Montsant musíte určite povinne navštíviť, konkrétne sektor El Raco de Missa. V už spomínanom sektore La Reina Mora som uštval ešte jednu dlhú líniu s názvom Avatar za 7c, ktorú ľudia zvyknú dať aj na OS ale mne sa to kvôli babráctvu nepodarilo a tak "len" na druhý pokus. Určite nie menšiu, dokonca možno aj väčšiu radosť som mal po prelezení cesty Ayla 7a od majstra Daniho Andradu, čo bola asi 25 – 30 metrová špára v kúte, no proste nádherné bavkanie s telom, euforické stavy po cvaknutí reťaze… paráda… 🙂
Samotná Siurana ako dedinka a jej okolie je fakt okulahodiaci kraj, ktorý sa oplatí navštíviť aj nelezcom, vďaka neskutočne peknej scenérii. A my, postihnutí lezeniachtiví jedinci si tam určite prídeme na svoje, či už je to v šestkovom, sedmičkovom, osmičkovom alebo deviatkovom, francúzskom stupni obtiažnosti. Pre mňa bol zážitok len vidieť sektor El Pati a krútiť hlavou nad tým, kde sa to tam tí chlapíci štverajú a jak asi sa tam ten Ondra v Golpe de Estado trápil…
Mesiac zbehol opäť ako voda a ja som sa musel silou mocou vrátiť do krajiny plnej sivoty a školského kolobehu, no keby som mohol, ostanem tam bez najmenších problémov aj dlhšie, tak, ako to spravil môj spolulezec Edo a užíval si ďalšie dva týždne španielskej pohodičky.
Proste zas a znova som si za mesiac pripomenul, že lezenie je čistá paráda a netreba sa ho báť, treba ísť, objavovať, skúšať, skákať, padať, a tešiť sa z každého nasledujúceho lezeckého dňa…
Do lezenia priatelia 🙂
P.S.: Keby sa chcel niekto niečo v budúcnosti ohľadom Siurany opýtať, som k dispozícií a dúfam, že budem vedieť odpovedať.
P.S.II: Fotiek nemám veľa, nemal som foťák, iba mobil… väčšina fotos je požičaná od košičanov
P.S.III: Cestou domov z "našej" dedinky som stretol najväčšiu opicu ľudského rodu, majstra Daniho Andradu. Ej či som len bol šťastný, že som sa s ním mohol trošku porozprávať.
Pridaj komentár