Novembrový začiatok zimnej sezóny. 17.-18.11.2007
Snehu v Tatrách hlavne na severe bolo hádam už koncom septembra, október bol upršaný a v novembri to začalo všetko pekne tuhnúť a mŕŕznúť. No a tak sme sa opäť my nadšenci mixovo-ľadového lezenia vybrali opáčiť v revolucionárskom duchu podmienky v Tatrách. Tentokrát na úvod sezóny si to zlízla Brnčalka a my sme sa pokúšali zaťať naše čakany do trávnatých stien Malého Kežmaráku. Zloženie opäť fantastické sľubovalo skvelú atmosféru po večeroch na chatke. Za Liptákov prišli Korienok, Bulo, Vladka, Ďžúso, a Marek, s ktorým som neliezol a nevidel ho celý rok. No a naše ľubovnianske rady som už nereprezentoval sám ale pridal sa aj náš nový člen Dávid Závacký s Baškou. V nežnú sobotu sme sa vyteperili kedy nekedy, čomu zodpovedal aj náš čas príchodu na Brnčalku, a síce o 12tej. Kým sme sa rozkukali do zasnežených stien bolo 13:00 a usúdili sme že v trojke toho do 4tej už moc nenalezieme, a ešte keď my s Dávidom sme bez lyží. A tak kým sa Korienok s Bulkom preháňali po Prešovčanoch v Ovčej stezke, my(Marek, Dávid, Baška a ja) sme sa brodili asi hodinu a pol snehmi zapadajúc po pás, plaziac sa štvornožky, až sme sa prekosodrevinovali k 5metrovému ľadíku, kde sme si aspoň trošku zabouldrovali a boli radi že nesedíme na chate. Ja som vo výleze zistil že mačky treba občas prebrúsiť, no ešte že zbraň a kosovka podržali. Po týchto snehovo-ľadových hrátkach sme zakotvili na chate, zjedli a vypili čo sa dalo a svorne sme sa zabávali až kým nás nezmohla únava a zdravý rozum nenariadil pred zajtrajškom povinný spánok. Samozrejme sa to nemohlo zaobísť bez nekonečných nikdy nekončiacich debát o lezení a cestách necestách, ktoré sú typické pre takéto akcie a hlavne keď sa stretnú ľudia s rovnakou diagnózou zvanou „lezecký výmet“. No lenže i keď sme riešili a riešili, zabudli sme vyriešiť čo liezť zajtra. Keďže v trojke sa v zime lezie blbo a hlavne dlho, Dávid s Báškou zašli na ľady, ktoré vytiekli zo Žeruchových veží, Korienok s Bulkom si pre Váňu vybrali cestu s adekvátnym Stal(r)onovským názvom Rambo. No a my s Marekom dve blúdiace ovce sme sa stále nevedeli rozhodnúť. Včerajší plán, že si dáme Poludňajší kľud sa nám kvôli veľa snehu a dlhých snehových pasažiach nepozdával. A tak sme sa so sprievodcom v ruke len tak vybrali že dačo vyskúšame. No a Marek aj vybral, peknú letnú cestu v kúte od poliakov Grochulski, Majewski 4,A0 (4+,v lete;6 v zime). Klasické snehové boje, keď ako Marek povedal že sa cíti ako v zákopovej vojne, sme na úvod našťastie psychicky zvládli a Marek mohol natiahnúť prvú dĺžku tak za IV, trávky, trošku skaly a štand. Ja som zatiaľ premýšľal nad tým zimným lezením ako to už na úvod sezóny býva, zima, klepanie na štandoch, odkrvujúce sa ruky, no a tak jedno s druhým, ale treba si kusnúť do jazyka, trošku vydržať a počas lezenia to už ide. Po prvej dĺžke ma pesimizmus opúšťa a len tak nijak s čistou hlavou púšťam sa do druhej skalnej dĺžky, ktorá ma byť za 4+.
Po chvíli odkládam zbrane a leziem po rukách, všetko ok, až sa dostávam do mini previšťeku, kde nie sú dobre nohy a vyzerá že je to najťažšie miesto, istenia sú dobré a tak idem do toho, vyberám jednu zbraň, keďže aj chyty sa stratili a štýlom dostaň sa hore, používam koleno hlavu a v jemnom balanse sa staviam na nohy, rozkročený v nepríjemnej pozícii, viem že musím nájsť lepšiu, po chvíli sa darí a ja mám pred sebou už „len“ platňu, na mačky dosť bez stupov, a chytov tiež nie je požehnané. A tak sa tam zvŕtam v tej 4+ke a trikrát som na hranici pádu, no nejako to všetko drží, tancujem krútim sa, nohy dávam na trenie do kolmej platne na zápor a ruky dozadu na protitlak takže som tam na malý moment skoro horizontálne, ale zákony gravitácie na chvíľu nefungovali a ja som aj tieto pasáže zvládol a doliezol na štand. Zaujímavé bolo, že som to vôbec neriešil a ani som sa nejako nebál, doteraz som sa skoro stále bál, no teraz som ostal chladným až dokonca, neviem čím to bude, každopádne pekná dĺžka na úvod zimy, len sa mi to na 4+ zdalo dosť ťažké, veď také kroky som robil v zime v 6tkách. Marek začína liezť, konečne po dlhom klepaní na štande musí byť istotne rád. Zvláda previšťek taktiež pekným kolenovým štýlom a dostáva sa k platňovému problému, keď tu zrazu kričí Korienok s Bulkom zdola že ako, tak vravím že dobre že len trošku ťažké na 4+ku, no a razom mi to Korienok vytmaví správou, že v zime to je za 6, že povedal miestny matador Jacky, s čím úplne súhlasím, takže rozlúšťenie je na svete. Pýtam sa že ako Rambo a Korienok mi oznamuje že zlomil mačku a že museli zlaniť. No ale naspäť k ceste. Marek po peknom snaživom boji prekonáva čisto aj túto nepríjemnú platňu. Dolieza na štand, kde sme radi že sme to pekne preliezli a pochvaľujeme si túto krásnu dĺžku. Marek natiahne poslednú dĺžku doprava ubiehajúcim kútom asi tak za 5 a vyliezame na Szcepanského rampu. Super, cesta končí, počasie sa kazí začína pršať so snehom, hmly sadajú zhora na nás a pofukáva vietor. Najvyšší čas ísť dole, a tak neváhame a zlaňujeme na dvakrát dole. Parádne lezenie, a tak sme otáľali a vymýšľali a nakoniec sme si super zabojovali a zaliezli i v nie moc dobrých podmienkach, keď sme museli všetko čistiť od snehu, no keď človek chce tak všetko sa dá. Pri balení materiálu vedieme filozofické debaty o tom či nás to baví, to zimné lezenie, ale je to klasika také pochybnosti na úvod, ktoré sa ako mráčik po prvej ceste rozplynú nad našimi hlavami a my môžeme s čistou hlavou a kľudným svedomím liezť ďalej. Ale už veľa bľabotám tak sa to pokúsim nejako uzavrieť. Zo steny som dobre videl Dávida ako si vytiahol pekný 30m ľadík a že sa mu to s Baškou páčilo sa dozvedáme na chate kde sa stretávame, balíme a s vedomím že zima iba začala a Dávid si ešte určite spolu s nami zalezie do sýtosti valíme dole dolinou, tešiac sa na ďalšie krajšie, dlhšie a intenzívnejšie dobrodružstva. Tak nech ešte ľadíky vytečú, trávky premrznú, steny menej snehu majú a dozlezenia v tatranských dolinách a stenách priatelia. Horám zdar, zdraví Šaky.
Pridaj komentár