November plný lezenia

Koniec októbra patril jesenným nádherne teplým dňom, z ktorých som sa vytešoval popoliezaním technických (vysoko nohu) vecí na Tomašovskom výhľade. Spolu s kamarátmi (Dalibor, Filip) sme si uživali tomašákovske skvosty jesenného lezeníčka. A Kedže zima len veľmi pomaličky klopala z diaľky ba až z nedohľadna na dvere, my sme si krásne slnečné dni užívali lezením a bajkovaním (hurá cyklostopy jelenia a srnčia fantázia). Zima síce neprichádzala, no blížil sa ako inak v polovici novembra náš festival horských filmov ZDRUFF. A mne neostávalo nič iné len keď dni už potemneli a dlhé večeri vystriedali dlhé dni, ponoriť sa do sledovania a výberu filmov na festival. A z filmov ktoré som zhliadol s mojou manženlkou v romantickej atmosfére horiaceho krbu a ligotajúcich sa kvapiek červeneho vína, ma najviac oslovila Rasťova Hatiarova Teória šťastia podľa Rybanského…a tak hybaj ho do rovno do deja tohto filmu. Volám Yušimu a večer pred dňom všetkých svätých už vybaľujeme spacáky a otvárame fľašu vína pod skalami Vtáčnika. Ráno lezieme cestu z filmu Dračí kút a s kopou detskej a horolezeckej radosti si užívame pohyb vo vertikále. Oj…, ale je tu krásne. Nuž darmo otcovia šiestich detí spolu na lane…dávni aj terajší priatelia, to sa nestáva veru často. V podobnom duchu si dávame aj vedľajšiu krásnu a vyrovnanú cestu Oči puči 7, a na sklonku dňa zabojujeme v prvej dĺžke Daidalos a Ikaros. Spokojní a plní endorfínov sa vraciame domov k svojim rodinám a ratolestiam.

V posledný pekný jesenný deň sa vyberám s Jančom na Vernár, kde treba byť silný, čo po celojesennej účasti na tomašaku u mňa neplatí. Jančo má natrénovanú Sika+ čo je 8a, a na prvý pokus ju posiela do ahooooj. Ja sa idem aspoň vytrápiť do Siky 9+,,robím prvé kroky a je ťažko, s vypätím všetkých síl to pokrokujem so sedením až do kľúčovej lišty, kde padám a hovorím si dosť,,,treba prísť silnejší na jar. Jančo si ešte na druhý pokus vybehne peknú novú cestu z dielne Kuchyho Zdaru lov 9 a so skalkárskou sezónou sa nateraz lúčime a naopak vítame sezónu boulderingovú a mixovú. Teda aspoň z môjho pohľadu. Medzitým prebehol v polovici novembra festival horských filmov a počasie bolo tak na indoorové aktivity. Teória šťastia potvrdila silný príbeh a aj v Starej Ľubovni získala hlavnú cenu a to cenu diváka. No a dostávame sa pomaly k posledným novembrovým dňom, keď sme sa 29.11 vybrali s Ivanom (Magor) opáčiť prvé tohtosezónne mixy. Konkrétne cestu Veterný kút 5- na Vežu pod skokom. Ivo mi večer posiela nákres a ja mu píšem že taký kvak,,ale no dobre na úvod poďme. Úvodný položený kútik s platňou vyzerá zaujímavo a okom odhadujem prvé problémy v ceste. Ale veď keď je to 5- to pôjde ľahko hovorím si, až na to, že nešlo. Prichádza ošemetný úsek kde sa strácajú stupy a dva založené čoky podomnou a nič necítiace zmrznuté ruky otcovi troch deti, teda mne tiež nepridávajú, aby som to skúšal voľne a tak sa zbraňou načahujem do sľučky čo visí v skobe a hurá zapínam ju. Prichádza áno to čo každý kto lezie v zime dobré pozná prekrvenie končekov prstov a s ním spŕška nadávok k spolulezcovi dole do doliny. Po prekrvení je však už dobre, telo začína opäť fungovať. Prekonávam ešte jeden nepríjemný výšvyh a hurá trojkovým trávovým terénom k mohutnej limbe, kde robím štand a čakám ako sa bude dariť Ivanovi. Ten v najťažšom mieste zažíva podobné pocity bolesti ako ja, takže je všetko v poriadku. Prelieza to na hrane len tak tak na pokraji pádu, ale čisto.

Pred nami sa ukazuje už ľahšie lezenie a my si vychutnávame pohľad do slnkom zaliatej Mlynickej doliny a jej okolitých vrcholov (hlavne že my sme v tieni). Ivko potom s prehľadom vytiahne 4kovú dĺžku a na mňa opäť čaká čosi za 5-, síce kratšie no vyzerá, že malý problémik tam bude, a nemýlil som sa aj bol. Na úvod zakladám tutového camalota a lezenie po dobrých chytoch vystrieda asi štvormetrový kolmý úsek kde stepujem asi 15 minút a aj tak moja snaha zaistiť sa je márna. Nuž musím urobiť odlez a skúsiť zaistiť friend do solidnej ale plytkej špáry. To sa mi celkom darí. Už len výlez cez trávy, ktorým moc neverím, lebo až tak dokonale nedržia. Ešte pár ošemetných krokov ked sa prevalím cez hranu do tráv a hurá máme vylezené.

Ivan dolieza ku mne a hovorí:“ej kurňa, ešte trebalo liezť!!!!

Balíme veci a frčíme späť do doliny. Vysmiati a plní radosti si užívame prvé pocity po celkom slušnom lezení. Spodnú prvú dĺžku hodnotíme určite okolo 5+ a viac, no a že sme sa hádam nemýlili zisťujeme až po overení ako to liezli prvovýstupcovia. V nákrese je dátum 7.2.,,nuž ale škiatok preklep je sviňa a ja sa od Jerryho dozvedám že to liezli v lete. TAK Už NáM je teraz hneď všetko jasné. Nuž nie je 7.2 ako 2.7 to veľa vysvetľuje. Ale tak na druhej strane aspoň sme si dobre zaliezli. Moje kroky smerujú späť domov a ja si užívam dopamínovu a endrofínovu hru mozgu a teším sa z toho ako som sa vo vypätých krokoch prekonal a ľahkosťou kačacieho pierka vstupujem opäť do víru všedného života. V tých horách je fajne. ZDRUFF.