hola !!!
Dnes sme sa po osmych dnoch v horach opat vratili do rusnej Mendozy. Za posledne dni sa toho udialo strasne vela …
tak pekne po poriadku :
13. 1. odchadzame do Puente del Inca (2700 m) kde plni vzrusenia vchadzame do Parque nacional de Aconcagua, ukazujeme rangerom nase lezecke permity a dostavame posledne instrukcie a igelitky na odpadky. Od tohto dna mame 20 dni na vylezenie hory a pohyb v narodnom parku. a tak pomalicky zaciname slapat hore udolim, popri lagune Horcones v ktorej hladinach sa odraza majestatna Aconcagua a my sa len usmievame, blabolime nieco o brutalnych horach a valime si to hore udolim s 25 kg na chrbte.
Inac udolie Horcones je pekne dlhy trek – ma 35 – 37 km, takze si asi mozte predstavit ako sme vyzerali ked sme po dvoch dnoch prisli do BC – Plaza de Mulas 4300 m. Ale aby som nepredbiehal … v ten isty den sme to doslapali do prveho campu Confluencia asi 3500 kde sme dorazili pri zapade slnka, zapisali sa u rangera postavili stan a zaspavali s velkymi ocakavaniami nasledujùcich dni…
rano 14.1. sme opustili Confluenciu o 9. 30 a nasledujucich 9.5 hod sme stravili trekom do BC Plaza de Mulas. Udolie ktorym sme kracali je vazne jedna velka pustatina, v ktorej sa clovek kazdym krokom straca…
Predstavte si , po ceste sme stretli troch slovakov z Popradu: Bobosa, Ivanu a Mira, ktori mali podobny zamer ako my..
a tak sme to v ten vecer uplne na sracky dorazili do BC, postavili stan a pozorovali zapad slnka na zapadnej stene velkej Aconcagui, a potom sme unaveni zaspali ako keby nas do vody hodil…
15.1. Planovany jeden den oddych sme stravili vyvalovanim sa na slnku v BC a pokusali sme sa spamatat z predoslych dvoch dni treku pod horu, vazne sme dostali zabrat…
16.1 V tento den sme sa povodne chceli presunut do High campu 1 – Nido de Condores 5380 m ale rozhodli sme sa este oddychovat a urobit si nejake vyslapy v okoli. Jaro sa vybral na Cerro Bonette 5004 m nedaleko BC, a ja som si spravil vyslap do Camp Canada cca. 4800 m. Poobede sme sa obaja vratili spat do BC a pripravovali sa na zajtrajsi den vyslapu do Nida de Condores…
17.1. Slusne nalozeni, vystrojom a jedlom na 4 dni sme opustili BC a zacali slapat o 1000 m vyssie – zig, zag, zig, zag…vzduch bol coraz redsi a my viac a viac pomalsi, nakoniec sme to po 4.5 hod. dorazili do Nida, kde akurat zacalo snezit. V campe bolo asi 25 stanov. Medzi inymi tam campovali aj Americania ktorych sme stretli na Cerro Vallecitos a tak sme si pri nich postavili stan. Pocasie sa k veceru este viac zhorsilo a tak sme zaliezli do stanu, topili sneh, doplnali tekutiny a vyckavali na zmenu pocasia…
18.1. Rano sa krasne vycasilo a tak sme sa rozhodli v ten des si v ramci aklimatizacky este vysliapnut do Campu Berlin 5800 m, co sme zvladli nalahko za 1 hodinu. (V sprievodcovi je to vraj za 3 🙂 ) a vratili sa spat do NIda. Vecer sme si este prebrali nasu strategiu a pripravovali sa na den D – tzv. Summit day…
Po nasich pozorovaniach miestneho pocasia sme sa rozhodli pre skory ranny vystup, aby sme stihli ranne dobre pocasie, kym nepridu mraky, ktore sa zvycajne dovalia okolo obeda…A tak sme si este vecer natopili kazdy 2.5 vody a pokusali sa zaspat, avsak vo vyske nad 5000 to nieje take ako doma v posteli a noc sme viac menej prebdeli
19.1. Rano o 01.45 zvoni budik a my vstavame do jasnej a mrazivej noci… topime este po pol litri vody na polievku, nieco zjeme, zbalime potrebne veci a o 3.15 opustame Nido de Condores do tichej a tajuplnej noci. Pred nami uz kracaju dve skupiny, ktore s lahkostou obehujeme a sviznym rannym krokom prekonavame prvu barieru do campu Berlin 5800, kde dorazime o 4.30. Kratka prestavka a pokracujeme dalej, uz neznamym terenom vyssie a vyssie v ustrety tme a vzdialenemu vrcholu. Asi po hodine a pol na hrebeni pod tretim campom Piedras Blancas zacina svitat a nam sa na obzore naskyta nadherny pohlad na slnko vychadzajuce kdesi v Japonsku… Teren je coraz strmsi a my sa coraz viac nevieme nadychnut a stale viac a viac spomalujeme, uz sme asi v 6000 … vchadzame do vetrom oslahaneho sedla Campu Independencia, kde stoji polorozbyta drevena buda , nazriem teda dnu a tam sa od zimy trasie asi 5 chlapov, dvaja z nicha maju plucny edem a pytaju sa ma ci nemam vysielacku,…. bohuzial sme im nijako nevedeli pomoct a tak som im povedal nech pockaju na dalsiu skupinu horolezcov co idu za nami.. a tak sme pokracovali dalej… vystupili sme na dalsi hreben, kde zacinal asi 200 m traverz pod zaverecnu sutovu barieru veducu k vrcholu.. A tu mi zrazu Jaro hovori ze mu je dost zle, mdlo -ako na odpadnutie a tazko sa mu dycha-… boli sme asi v 6400 a tak som sa ho snazil ukludnit co sa mi aj podarilo, trochu sme si oddychli a Jarovi sa polepsilo, pokracovali sme teda dalej… v zaverecnom useku traverzu sme obehli dvoch horolezcov a dorazili pod vyrazne veze v zaciatku obavaneho useku tzv. Canalete veduceho sutovym svahom ( 30- 40 stupnov sklon) na vrchol. v prvej tretine som zase ja zacal mat problem s omrzlinami na pravej ruke, a dost ma to rozrusilo… nastastie som to rozmasiroval a ukludnil sa. .. zostavajuce dve tretiny sme kracali velmi pomaly… nadych – vydych, krok po kroku sme sa sunuli vpred… dychalo sa nam coraz tazsie a postup bol nesmierne vysilujuci… pred nami sme zbadali dvojicu americanov.. ktory sa pomaly blizili k vrcholu.. po nejakom case sme sa dostali do ich tesnej blizkosti a v ich stopach sme prekonavali posledne vyskove metre smerom k vytuzenemu vrcholu… A zrazu uz nebolo kam stùpat…. Boli sme na samom vrchole. Na najvyssom bode oboch Amerik, na najvyssom bode juznej a zapadnej pologule… na vrchole Aconcagui- bielom strazcovi bajnej rise Inkov…
Cerro Aconcagua 6962 m, 19. januara 2006, 11.05 argentinskeho casu
horam zdar !!!
Buchy y Simpi
Pridaj komentár