Pisem trochu oneskorene, kedze boli motanice s registraciou na Vabci…kazdopadne bola to pekna akcia a radi sa podelime o zazitky a fotky aj s vami. Ako zbohom nasmu neplnohodnotnemu dublinskemu zivotu a ako uvitanie noveho ziariveho, .. sme sa ja, Baska a liptovcania “Vana“(Ivan Staron) a jeho priatelka Monika vybrali za spanielskym lezenim do oblasti znamej nielen lezcom, ale aj horlivym krestanom a putnikom a to na “svate“ miesto horu Montserrat. Nevybrali sme sa vsak za jej ciernou pannou Mariou, ktora sa tam kedysi v minulosti zjavila, ale za jej nadhernymy originalnymi skalnymi utvarmi, ktore nas svojimi tvarmy privadzali do uzasu. Uz prvy pohlad na Montserrat a bolo nam jasne, ze tu by ani jeden zivot nestacil aby clovek stihol zliezt kazdu skalu. Skalne utvary mali aj priznacne nazvy ako Mumia, Elefant,… a vazne netrebalo sa velmi zamysliet, uz na prvy pohlad sme to videli. Montserrat lezi nedaleko Barcelony a tyci sa nad dedinkou Monistrol de Montserrat odkial sa da dostat serpentinami po ceste autom, alebo zubackou dost naokolo, no najrychlejsi a priamy sposob je lanovkou za asi 5minut. Nebolo to ani velmi drahe. Ta vas vyvezie ku samotnemu klastoru. Tam necakajte, ziadne starobyle typicke stavby, ani rozpravkovych mnichov, ani male kaplnky, ale velke turisticke centrum so suvenirmy,restikamy a klastor je velka betonova staro-nova stavba. Prve co mi preblesklo myslou Cirkev = respekt, moc, peniaze. Zacali sme si vsimat strme trasy a chodnicky po okolitych skalach a zrazoch pre putnikov a turistov, dobre zabezpecene, obcasne s nejakou kaplou alebo velkym ciernym krizom. Davy tuziace po odpusteni sa nimy hrnuli, a nechavali tam kadejake dary. V jednej kaplnke sme nasli dokonca protezy, ktore tam vdacni exchori nechali. My sme nastupili na dalsiu zubacku, ktora nas mala vyviezt este o dalsi stupen vyssie na samotnu nahornu plosinu. Bola to fakt extremne strma jazda. Este nikdy sme nevideli kolajnice s takym sklonom. Nechcem dristat ale naj. sklon mal cez 65 stupnov. A odtial konecne peso. Po nejakej tej hodinke slapania a skracovania si chodnikov cez hustiny, doskriabany sme sa dopracovali ku byvalej kaplnke, dnes vyuzitej ako chata pre lezcov. Refugio ktoreho meno som zabudol. Najprv sme planovali spat vonku, ale po zvazeni vsetkich veci nam vyslo ze ostaneme v refugiu. Noc tam stala 4eura, dala sa tam doplnit voda, informacie o lezeni, pivo, mlieko atd.. a chatar bol perfektny, priatelsky chlapik. Vonku mali slackline takze sme sa hybali do tmy. Ostali sme tam tri noci, styry dni. Z toho len tri lezecke. Hned po prichode sme sa zozoznamili s nevsednym zlepencom na poblizkej skalke kde sme vytiahli petkovu jednodlzkovku. Trochu nesvoj a najma nedovercivo k tym malickym kamienkom zaliatym ako v betone, no netrvalo dlho a zacali sme toto lezenie zboznovat. Bolo to podla mna fyzicky lahsie lezenie po pozitivnych chytoch (vacsinou). Skaly boli riadne monolity takze cesty su zvacsa vynitovane. Az na nejake spary a kominy. Velka expozicia, platne a nepadat lebo sa zderies ako na struhadle na zemiaky. Stupnica asi taka ze co je polozene tak vacsinou za 4, kolme od 5 do 6+ a postupne sa to s previsanim skaly plynule stazuje. Taktiez zalezi na strukture povrchu. Niekde trcia zo skaly velke zemiaky, inde zas oriesky, sem tam smirgel. Vyska skal az do 360m. Na druhy den sme sa vybrali na nadhernu fotogenicku homolu zvanu La Gora Frigidia so 180m.vysokou stenou. Cesta len tak od oka. Najprv Vana s Monikou a tesne za nimi ja s Baskou. Lahke petkove dlzky az na konci akesi dve previsnute brucha kde i Vana dost fucal tak sme dievcata zastandovali v krasnej vymytej vani a doliezli len my. Tato posl. dlzka za 6 vysla presnych 60m az k vrcholovemu krizu. Z neho sme potom i zlanili. Po tejto ceste sme sa Vanom vybrali na nieco tazsie a dievcata trekovali, Ucarovala nam La Mumia. Po ceste k nej nas vsak este zlakal obrovsky monolit z ktoreho som bol hotovy cely cas – La Panxa del Bisbe …Cicka..ako sme ju nazvali, kde som narychlo vytiahol nejaku 6a+(zial neviedla az na vrchol). No a sice trosku neskoro sme prisli aj pod Mumiu. Nadherne cesty vsetko cez 200m, obtiaznost az do 10. Vybrali sme si liniu a zacali. Dve dlzky za tazsich 6a+…dost o nohach ale inac pre radost. No a to bol k tomu dnu koniec pretoze sadla tma a mohli sme tak akurat zlanit. Posledne dve dlzky za 6b nas cakaju este i dodnes… Hlavnym cielom a vyvrcholenim nasho lezenia v montserrate mala byt azda najkrajsia veza v celej oblasti El Cavall Bernatt s 280m stenou a neskutocnou expoziciou. Stena totiz pokracuje dalsimi zrazmi a utesmi do uplnej doliny takze celkove prevysenie a dojem je skoro 1000m. Trochu moralove. Malo sa to stat na druhy den no ked sme sa zobudili do mrholenia a hmly bolo nam akurat do placu. Mali sme tak malo casu a na dazd sme ani len nepomysleli. Dievcata trekovali a my s Vanom sme sa modlili pod stenou Elefantu. Sloni chobot bol nas nahradny plan lebo to bola dalsia nadherna stena a dost blizko pri chate. Vana naliezol s tym ze tam mali byt nity “kazdy meter“ no po natiahnuti dlzky a hladania po celej sirke steny usudil, ze ked sa teraz smykne, tak ku mne dorazi ako pripravena hmota na zemiakove placky. Aby to bolo vzrusujucejsie zacalo znovu kropit. Vana rychlo natraverzoval a trochu zliezol do rokliny so stromami a utiekol tomu fakt tesne. Elefant nas sklamal a o dalsom lezeni na dalsie tri hodiny nemohlo byt pomyslenia. Skryli sme sa pod nejaky previsisko kde viedly same prasky a trosku ich pokusali no bez sance. Nudzovy plan – exkurzia klastoru co sme az “vyskali od radosti.“ Vratili sme sa na chatu az podvecer a kedze skala trosku preschla a mna neskutocne svrbeli prsty, vybral som sa na vecer za poblizkou trojdlzkovou skalou, dotiahnut to kde ma cas pusti. Bolo to asi za 6a+/6b ale kedze som sa ponahlal a natiahol dve kratsie dlzky naraz dost som sa zbandaskoval. Vana to potom liezol uz uplne v sere az tme takze mal srandu. Treti den sa niesol v znameni nasho vysnivaneho ciela El Cavalla Bernatt, ktory ma magicku vysku 1111 m.n.m. Nastup bol dlhsi..bolo to v inej casti Montserratu a pristup pod stenu dost obtiazny ferratou, ktoru sme netrafili takze o to vacsia sranda. Ked sme stali konecne pod jeho 280m.vysokou stenou so zavratne previsajucou hornou castou povedali sme si …tak toto ideme liezt??? Este v polke steny sme si tym neboli uplne isty. Vedu tam same tazke cesty a hakovacky po skobach al. nitoch a asi jednina volne lezena cesta bola ta nasa a potom klasika v severnej stienke kde sa zlanuje. V tej nasej uz bolo dost rusno a znechuteni sme museli cakat hodinu na pecucom slniecku pod palbou kamienkov. Dockali sme sa a nahanacka sa zacala. Postupovali sme prve dlzky rychlo. Najprv za 4+,5,5+,6…fakt krasna postupnost. Na asi stvrtom stande si to dvojka nad nami znicoho nic rozmyslela a uz sme boli na stande styria. Chlapici v pokrocilom veku mali asi zivot na haku lebo obaja ostali v jednej chvili asi na 30 sekund nenaviazany stojac na polici az sme sa tam s Vanom zelenali. Dostali sme sa na vysvih kde to vsetko malo zacat. Siesta dlzka uz tahala za bandy ale v pohode. Siedma ktora mala byt za 6a+ sa nakoniec ukazala ako klucova. Bola fest dlha, cela previsnuta a po kamienkoch z ktorych natekalo jedna radost. Len sa zatat a rychlo liezt, nepozerat hlavne pod seba lebo to fajne nahloda psychyku, pekne lava prava, vyvesit a pritiahnut sa na zidakovi jednom a uz som dofucal na stand. Vedla asi pet metrov prave hakoval miestny “borec“. Fakt nechapal som zmysel toho..vybrat sa do cesty, hakovat po nitoch a skobkach. Rebricky, slingy, botasky na nohach hehe.. Osma kratka dlzka za 6b sa mi nezdala tazka hoc viedla cez prev. bruska no nakoniec predsa tam len bol pes zakopany a tazky krok plus psychyka urobili svoje a sadol som si. Trochu som lutoval …keby som nevedel ze to bude 6b tak by som kus zabojoval. Vana si tam tiez oddychol..predsa to len bolo tazsie i pohlady do doliny poznacili. Posledna dlzka 6a+ bola vpohode, kratky traverz za hranu a potom uz len madla az na vrcholovu oblinu kde stala socha Panny Marie. Hodil som okolo nej slingu a dobral Vanu na vrchol. Uzasne pocity a pohl ady do susednej vacsej steny i po severn. Spanielsku(v pozadi sa crtali Pyreneje) , fotenie a potom zlanak na dvakrat na opacnu stranu. Podvecer sme dorazili na chatku zbalili veci a zbehli dolu ku klastoru. Potom zubacka..posledne smutne pohlady na masiv ktory uz bol v oblakoch a noc pri rieke v stanoch. Rano este posledne zbohom Montserratu a cesta do Barcelony, ktoru sme celu prekutrali, kupali sa v mori, videli Sagradu Familiju atd…ale to sa skor hodi na stranku klubu turistov. Na zaver len tolko, ze do Montserratu by sme sa este iste radi vratili lebo tam ostali krasne nedokoncene veci a tisice dalsich; a skutocne KRASNE LEZENIE.
Pridaj komentár