Až nastalo prekrásne slnečné neďeľňajšie ráno a my spolu s Maťom Neumeistrom, ktorý sa dovalil v sobotu vyrazili sme pod Gilotínu VIIb, 35m, 4kruhy, ktorú Maťo s prehľadom vyliezol a pri zlaňovaní mi „pre istotu“ všetko čo založil(smyčky) a zapol vycvakal, že ak by som náhodou nemal morál ísť ďalej, no ja som vedel že to vyleziem a tak som sa iba pousmial. Po prebouldrovaní sa jednoprstovkami cez prvý kruh v 6m z cesty Hrdelní Trest VIIc do lepšieho terénu k druhému a nad ním sa už dala založiť i smyčka, a tak som aj urobil, dostal som sa na hranu ku tretiemu kruhu a nasledoval už len 10 metrový odlez v ktorrom som dal ešte smyčky do špáry a na nádhernej hrane som si pri toľkom strachu stihol vychutnať i expozíciu za hranou a nádherný pohľad do údolia hlboko podomnou. Z veľkej police som si to potom vychutnával a doberal Mareka, ktorý si tiež pochvaľoval no akosi sa neítil najlepšie.Na 2krát sme zlanili dole a po tejto morálovej injekcii som si na seba prichystal akosi rozbehnutý i ďalšiu v podobe 30 metrovej cesty s pôvodne 3 kruhmi a novodobým 4tým dodaným s názvom Varianta Posledního Výstřelu VIIIc. Pozerám na to a vravím si hmm dá sa tam pekne zalietať a keď nevýjde tak i hodiť podlahu, no ale čo takej nádhernej špáre na sokola sa nedá odolať a i tak každá cesta vyzerá skoro rovnako odistená, takže moc nie je z čoho vyberať. A tak som sa pustil do toho. Celkom ťažký bouldrový začiatok cez lišty,noha v úrovni krku vydvihnúť sa ešte pár temp a mám prvý kruh v cca 5 metroch, pokračujem ďalej trošku nepríjemnými krokmi a dostávam sa do lepších chytov som zhruba 6 metrov nad 1. kruhom a 2 metre predomnou je ďalší. Technickými pohybmi sa pomaly dostávam k nemu a uvedomujem si že Mareková úloha ističa sa mení už len na úlohu štatistu v prípade pádu, avšak jemným vyvážením na nohách sa stabilizuje, držím len nejaké bočaky v rozpetí mojich rúk a v hlave sa odohráva bol chytit kuh, alebo ho čisto cvaknúť, predychávam, pomaly cvakám kruh a pocit hrôzy a strachu strieda chvíľka radosti, óó mám ho paráda už som v bezpečí. Po chvíli však musím nahor preč z bezpečia kruhu a tak chytám špáru na sokola, zakladám smyčku a nohu opieram do stienky a podomnou je už len vzduch, krásne pohyby v špáre na sokola, preklapám sa za hranu, stojím na dobrej polici a cvakám ďalší predposledný kruh zhruba v 18 m.Trošku predýcham a idem špárou na sokola hore po jemných vertikálnych lištách až sa mi zrazu z jednej ruky vylomí, no našťastie ma to nerozhodí a pokračujem ďalej, kde vidím po 6metrovom odleze vpravo nit, ktorý z rýchlosťou svetla cvakám. Ostáva už len z bandaskami doliezť k poslednému, čo sa mi po lištách aj podarí a ja cvakám posledný kruh, naberám lano a čom to strašne drie, už len centimeter lana a je to, no bandasky sú na pokraji a tak chytám expres rukou a cvakám. Nevadí cestu som doliezol a myslím že to bol pekný výkon a hodnotný onsight. Po vyklepaní bandasiek som zbadal nad sebou ešte jeden kruh a tak som k nemu ešte doliezol no ten nebol z tej cesty. Marek ma spustil dole kde som si vychutnal sladkú radosť z prelezenia cesty. Marek si ju dal s vrcháčikom a doliezol bez odsadnutia až hore k 5. kruhu. Po týchto dvoch morálovkach sme mali celkom dosť a tak po nejakom náznaku obeda sme si vyliezli cestu Pochybní existence za VIIIb, 30 metrov bez záverečného bouldru a dorazili sme sa cestičkou Velký Kulový VIIc, 12m. Večer sme to pekne zapili a oslavili pivkom v skvelej atmosfére lezeckej spoločnosti sršiacej kadejakými lezeckými historkami. Pondelkové ráno-4. deň, keď duch je síce ochotný ale telo slabé, nám dalo najavo že to asi nebude vyzerať ružovo. A tak sme sa šli presvedčiť do krátkej cesty Kvarteto VIIIa, no a výsledok bol ako sme predpokladali a prvé AF za celý výjazd svedčilo o tom že už sme celkom zničení a unavení. Proste dnes nebol ten pravý deň, a tak sme sa s tým zmierili a zabalili to. Po rozlúčení sa s popradčanmi a poistení Maťa N. v Hop alebo Trop, Xa sme to definitívne ukončili a pobrali sa smer Praha. S cieľom čo najbižšie sa tu vrátiť, s plánmi v našich hlavách, čo by sme mohli preliezť a s tým že sme našli nové hranice a obzory lezenia sme sa rozlúčili s tak krásnou a jednou z najkrajších oblastí sveta z pieskovcovým Labským údolím. Ktosi raz povedal, že ten čo neliezol na pieskoch nevie čo je lezenie a osobne si myslím, že mal pravdu. Skutočne je to iné a chytí vás to za srdce, tak ako vás chyti tatranská či alpská žula, ale to už je zase iný príbeh. Horám, bláznivým dobrodružstvám a morálu zdar.
P.S. Fotečky budú ale len málo.
Pridaj komentár