Včera som sa vrátil z prekrásnej pieskovcovej oblasti Labské pieskovce alias Labák. Čarovná krajina pieskovcových veží a stien, do ktorej sme sa uchýlili, v nádhernom údolí rieky Labe nás pohltila a odhalila nám nové obzory a dimenzie lezenia. Po odovzdaní bakalrskej práce a super rýchlom 10 minutovom zbalení sme sa viezli s Marekom doobedu v buse, smer Děčín. Odtiaľ sme vláčikom pristáli v dedinke Dolní Žleb, ktorá je východiskovým miestom pre lezenie na ľavom brehu Labe. Zovšadiaľ trčiace a mohutne sa vypinajúce pieskovcové veže naznačovali, že lezenia tu bude isto-iste habadej. Po príchode sme sa stretli s popradčanmi (Daliborom a Petrou) a ďalších (Rada a Embiho) sme počkali, čo to zajedli a popoludní sme si to namierili, prvýkrát liezť na piesky, do Labáku. Cestička lesíkom netrvala dlho a my sme sa mohli kochať tou nádherou, no zároveň nám dych vyrážal samotný pohľad na sporadicky a biedne odistené cesty týchto pieskovcových velikánov a v hlavách nám kolovala myšlienka, čo my tu vlastne budeme liezť. No našťastie to nebolo až tak strašné a pustili sme sa do kratších 15 metrových ciest z 3 kruhmi. V prvej som hneď zistil ako chutia bandasky no nakoniec som Zlaté listí, VIIIa doliezol, kvalitne sa v nej vybandaskoval aj Marek, a tak sme zvolili očosi položenejšiu krásnu cestu Veselý Kašparkuv Hrobeček, VIIIa a po nej opäť previsnutý skvost po veľkých chytoch v podaní cesty Dobytí Severního Pólu, VIIIa. Je to pieskovcová klasifikácia a VIIIa je asi 7-, no veľmi sa to nedá zrovnávať, je to proste iné. Keď vyleziete s prstom v nose 7- na vápne tak tu si teda celkom zgustnete aj na takých VIIb(6), holt ten morál je morál. Po týchto prvých dotykoch s pieskovcom sme si to namierili do hlavnej časti, kde na nás už čakali pekne dlhé až 50 metrové cesty. Po chvíľke obzerania s otvorenými ústami a nemého mlčania som sa podujal vytiahnuť Dočasné zrychlení VIIc, 35m, kde som sa pekne v poniektorých odlezoch vybál, no zároveň si uvedomoval lepšie svoje pohyby a bol to pre mňa zážitok a určite aj pre Mareka, ktorého vzlykot v záverečných pasažiach, v posledných lúčoch slnka a kvôli bandaskám ozýval sa hlbokým labským údolím. No našťastie mal Marek dost psychických i fyzických síl na to aby cestu úspešne dobojoval a mohli sme si tak obaja vydýchnuť. A tak sa pomaly chýlil prvý deň ku koncu a mi sme po psychickej záťaži naších hláv pobrali sa pekne zapiť tieto pekne stresové momenty do krčmičky. Nasedujúce ráno sme už boli celkom nažhavení, i keď sme nevedeli čo budeme liezť, a tak som si na seba ušil búdu a poď ho do cesty Bacha na Trpaslíky, VIIc, že na rozlez. No po prilezení na policu v cca
Pridaj komentár