Príchodom na Slovensko (v druhej polovici marca) sa môj lezecký trip chválabohu neskončil. Hneď po pár dňoch strávených doma, som mal starý známy problém s lezeckým parťákom, no tentokrát som mal eso v rukáve. Ešte v Chulille som sa dohodol s popradským lezeckým drakom Lukym, ktorý si taktiež sem tam nemá s kým zaliezť, že keď bude moja duša opäť prahnúť po lezení, mám mu zavolať a niečo vymyslíme :). Na rozhýbanie sme si vybrali pre popradčanov domácu oblasť Vernár – pomaly aj pre mňa – a jej parádny sektorík Mostová, ktorý už preveril nejedného borca 🙂 Keďže na Mostovej je najľahšia cesta Bad boy za 9- človek nemá veľmi na výber… osobne som bol ale celkom rád, keďže sa mi túto vytrvalostnú stienku podarilo dať na takzvaný retroFlash (posledný krát som cestu liezol v roku 2012). Spolu s Lukym sme sa teda pustili do nacvičovania prvej dĺžky vedľajšej línie s názvom Daliboy, pri ktorej je obtiažnosť mierne nejasná. Pre niekoho je to určite 8a+, niekto zasa tvrdí, že je to 8áčko. Mne sa však v prvý deň skúšania túto, podľa mňa, dosť technicky a vytrvalostne náročnú cestu nepodarilo ani zkrokovať. Sám seba som totižto nedokázal presvedčiť, že v bouldríku za malé chyty dokážem podržať lištu, do ktorej sa treba tak trošku „hodiť“. Hmmm toto som fakt nečakal. Bude to chcieť prísť opäť.
Ďalšou oblasťou, do ktorej sme sa s Lukym vybrali bol Jelenec pri Banskej Bystrici. Tu sme si prišli skúsiť miestnu klasickú deviatku (7c) Pyroman. Mne sa ešte pred pokusom do Pyromana podaril ďalší retroFlash cesty Šakal (9- – v tejto ceste som bol hádam ešte dávnejšie ako dávno :D, a predtým som ju vlastne nedal). V Pyromanovi sa jedná o prvý skokový bouldrík a následne o nepríjemné kroky na slepo – človek nevidí chyt, ktorý musí podržať – vo výleze. Pokusy tam síce boli, no mne sa túto klasiku preliezť nepodarilo (Luky to vybomboval).
Nasledujúcou destináciou, pre mňa úplne novou, sa stal Prečín, neďaleko Považskej Bystrice, kde sme sa spolu s Nikolou vybrali naproti Pipovi (legenda kežmarskej lezeckej scény) a jeho priateľke Kačenke, neskôr sa k nám pridal aj Ivko Fuchs, ktorý došiel zo „zaprdenej“ Bratislavy a k večeru prišiel stráviť fajnový víkend na skalách aj Luky s dcérami. O Prečíne mi vravel Kubo (Šuhy) už počas nášho pobytu v Španielsku: „tam sa ti to bude páčiť, tam sa lezie po dierkach“. A tak veru aj bolo. Dierkové lezenie na Slovensku, to ma teda fakt príjemne prekvapilo. Dievčatá si našli cestičky vyhovujúce ich štýlu a schopnostiam no a my s Pipom sme si vyhliadli línie, do ktorých by sme sa po krátkom rozleze chceli pustiť. Ako prvá sa nám zapáčila cesta Divé oči za 9-, s veľmi príťažlivo vyzerajúcim profilom do mierneho previsu, ktorý sa pomaly preklápa do kolmej stienky. Fakt suprové čitateľné lezenie, kde sa striedajú príjemné chyty s mierne oblými dierkami mi skoro vyšlo na OS, no keďže v tomto športe slovo skoro nemá veľmi veľkú výpovednú hodnotu, musel som si dať reparát a na druhý pokus sa mi túto krásnu stienku podarilo preliezť. Pipo s Ivkom skonštatovali nedostatočný počet červených krviniek v predlaktiach a prelez museli žiaľbohu na neurčito odložiť. Ďalšou cestou, ktorú sme s Pipom vybrali bola Čogolisa 9+. Veľmi pekná a hlavne dlhá stienka rozdelená na ľahší spodok, po dobrých chytoch končiaci veľmi dobrý oddych, odkiaľ však nasledujú dosť dlhé náčahy po lištách a dierkach, na konci ktorých je ukrytý zlý oddych a záverečná veľká oblá „rampa“, ktorú si treba dobre vymyslieť, aby všetko hralo tak ako má a aby človek v sebe našiel ešte trošku vytrvalosti a spravil ďalšie tri kroky do dolezovej easy stienky. Presne v tomto fleku, som na svoj druhý pokus v rámci mojej „babráckej kariéry“ vypadol, hlavne kvôli nedomyslenému softvéru. A tak som sa vybral „o dúm dál“ do krátkej a výživnej bombovačky menom Secouritate za 9-, ktorá sa stala pre mňa asi prvou deväťmínuskou na Slovensku prelezenou štýlom OS. Luky sa nenechal zahanbiť a taktiež túto cestičku práskol na onsajt. Večer sa to zvrtlo na celkom fajnové oldschoolerské posedeníčko pri ohni, či pivku, či vínku a tak jak nás zalomilo, tak sme aj ráno povstávali a hurá opäť na skaly, pokúsiť sa trošku rozhýbať a zvesiť „zavesený pytel“. Asi všetci účastníci mužského pohlavia sme si skoro prsty polámali v kolmičke Satanov učeň, ktorá je na hodnotenie 8- fakt krutoprísna. Veru treba v nej vedieť lišty zalamovať :D. Druhý deň sa ďalej niesol v pohodičkovskom duchu a lezení ľahších cestičiek, čas sa neúprosne krátil, ľudkovia pomaly začali rozmýšľať o odchode a tak som si musel ísť pozbierať expresy do Čogolisi. Chválabožku som chybu z predchádzajúceho pokusu už nezopakoval a pripísal som si na účet ďalšiu peknú cestu vo fajnovej oblasti, kde sa fakt oplatí zájsť a okúsiť, taký veľmi malý slovenský Margalef (až sa mi to ťažko písalo 😀 ).
Pár dní po návšteve Prečína som sa ocitol v ďalšom „domácom“ sektore, a to na Vernárskych previsoch, kde mal náš Kamil rozlezenú cestu Zeppelin, ktorú so slušným prehľadom vyliezol (mne sa to za ním podarilo na Flash a osobne by som klasifikáciu prehodnotil na 7b, čiže 8+/9-). Pustili sme sa teda spolu do veľmi krátkej, hmmm neviem či cesty, alebo skôr bouldra s lanom, teda asi cesty, Boulder skok. Slušný previs, ťahy po dobrých dierkach a záverečné pumpy po už trošku horších chytoch šli zkrokovať nejak až priliš ľahko, a aj keď posledné kroky chcú troška precíznosti, za cestu ohodnotenú číslom 10- by som to ja osobne už po prvom náleze do nej nepovažoval. Na jej prelez som potreboval ešte jeden lezecký deň, no na môj babrácky vkus to šlo až veľmi hladko. Osobne sa prikláňam k obtiažnosti 9+/10- čiže 8a.
Pfúúú nejak som sa opäť rozkecal, ale tak verím, že sa Vám chce čítať… tak poďme ďalej 🙂
V apríli sa nám s ľubovnianskou lezeckou skupinkou (Kamil, Mirka, Milan, Nikola a ja) podaril jeden pekný lezecký výjazd na Jelenec, kde sa všetci do sýtosti vyliezli, Kamil na pohodu vydrtil šakala (9-), ja som si zvesil pytel z Pyromana (9) aby som si ho rovno mohol zavesiť do extra fajnovej, no zatiaľ priťažkej, línie Vranie oko za 10-.
Ďalšou novou oblasťou, boli pre mňa Repiská v Demänovskej doline na Liptove, do ktorej tajov ma zaviedol Luky. Malá oblasť s veľkým potenciálom ma veľmi príjemne prekvapila a ihneď som si tam vyhliadol prelezuchtivé línie – je ich tam viac, dokonca aj pár neprelezených projektov. Mitito timito za 8a+ je kratšia no o to štipľavejšia linka s precíznymi krokmi vyžadujúcimi dobrú schopnosť pätovania, poskakovania po menších lištách a trochu silovej vytrvalosti. Aj keď krokovo je to veľmi pekná cesta, mňa viac očarila línia s názvom Slniečkár, v ktorej som pri prvej návšteve oblasti istil Lukyho a vedel som, že si ju budem musieť čoskoro skúsiť. Tak sa aj stalo a keď sa mi pri ďalšej návšteve oblasti podaril rýchly prelez cestičky Šmalec (lezenie po zlých chytoch a zlých nohách za 9), vybral som sa okúsiť Slniečkára. A veru poviem Vám, táto cesta je už trošku iná káva 🙂 Prvá dĺžka (za 7+) je príjemných pár krokov po oddychovú policu, na ktorej je možné stáť či sedieť kľudne aj pol dňa. Druhá časť cesty je už ale o inom. Síce chytom cez najväčší previs musel výrobca cesty trošku pomôcť, vymyslel dosť pekný krokosled a na to, že sú všetky chyty dobré, to veru nie je až také easy. Po tejto pasáži nasleduje lištový traverz a preklopenie do záverečnej kolmej stienky. Asi sa nedá povedať, že tento flek je najťažší, keďže jednotlivé kroky samé o sebe až také ťažké niesú. Ide skôr o vytrvalostný problém kde sa dá spadnúť z každého kroku. No hneď po prvej „koštofke“ som vedel, že toto je presne ten môj šálok už spomínanej kávy, a že toto by malo ísť. Počas nášho ďalšieho jednodňového výletu na Repíská sa mladému drtičovi Michalovi Grzybovi podarilo druhé opakovanie Slniečkára a k navrhnutej obtiažnosti 8a+/8b sa priklonil (prvý prelez dal výrobca cesty Matúš Kuko Kostka). Ja som dal do cesty 2 krokovacie pokusy, v ktorých sa mi ale celkom dobre darilo, a na to, že sekané chyty boli nepríjemne vlhké, kroky cez ne sa dali prebojovať. Práve preto som si povedal, že na budúce už skúsim ísť na istotu. S Nikolou sme sa teda vybrali na krátky dvojdňový tripík. Prvý deň, resp. podvečer sme sa ocitli na Repiskách. Krátky rozlez v niečom ľahšom a pustil som sa do ostrého pokusu. Vedel som, že ak dodržím svoj program, v traverze sa nepomotám a na lište sa mi podarí poriadne priložiť, podržím nástrel do bočákovej diery, chytím nasledujúcu lištu a trošku sklepnem pred poslednými krokmi… je to moje. Ani som nevedel ako a ocitol som sa hore 🙂 Bol to veru fajnový pocit, preliezť takú super líniu a takto rýchlo (na 4tý pokus). Cesta obtiažnosti 8a+/8b (10-/10) v mojom repertoári zatiať nebola a mne sa k obtiažnosti vyjadruje fakt ťažko, keďže sa kľudne môžem priznať, že mi sadla asi ako žiadna iná cesta doteraz (ďalší prelez dal poľský bomber Sowa a obtiažnosť potvrdil). Jajááááj opäť zas raz mega polezeníčko 🙂
Druhý deň sme dali na Tupej skale neďaleko Dolného Kubína, kde bolo ale nepríjemne teplo, mali sme problémy presvedčiť sa na vôbec nejaké lezenie, no podarilo sa nám trocha pohýbať a ja som sa riadne pripotil pri preleze Libera za 9-.
O týždeň na to (Máj) sme mali opäť túlavé topánky. Navštívili sme vrchný sektor na Krpcove (jedna z najlepších lezeckých oblastí na Slovensku – o tom niet pochýb) neďaleko BB, kde za nami došiel aj Šuhy, podaril sa OS prelez ďalšej deväťmínusky – 4 nity, opáčili sme miestne kolmáče či rajbásky ale aj šialene dlhé línie, v ktorých je 14 expresov málo :). Počas Nikolkiných krátkych povinností v BA sme sa vybrali na Pajštún, ktorý som si predstavoval úplne ináč, no verím, že v rámci slovenského skalolezenia zohrala táto malá oblasť veľkú úlohu. Taká miestna klasika – Žltá stienka mi dala celkom zabrať a v tomto 7áčku (8) si veru treba dať riadne záležať na práci s nohami.
Cestou domov sme sa zastavili na Skalke pri Trenčíne, ktorá príjemne prekvapila. Malá lokálna oblasť so super prístupom ponúka pekné lezenie v kolmej skale a rozhodne stojí za návštevu. Mne to tam akosi pripomínalo našu krásnu malú Baterku (určite má táto skalka pre Trenčanov rovnaký význam ako Baterka pre nás). Opäť sa mi podarilo preliezť, aj napriek vysokým teplotám, miestnu klasickú deviatku Hladomorný komplex a pár iných zaujímavých cestičiek. Fakt vrelo odporúčam, aj keď cesty nie sú veľmi dlhé.
Pár dní na to bol opäť víkend a keďže sme boli vo švungu, vybrali sme sa tentokrát na Porúbku, kde opäť šantil Pipo s Kačenkou a nejakými kamošmi. Pre nás s Nikolou nová oblasť, dá sa povedať, že dosť veľká, aj keď skaly sú roztrúsené a treba sa troška prejsť po kopečkoch a vyznať sa v miestnom sprievodcovi. My sme však mali jasno, namierili sme si to do sektoru Nollovky kde Pipo skúšal fajnovú Teóriu slávy (9). Táto cesta vyzerá veru parádne. Dlhšia mierne previsnutá línia vedúca po špáre s príjemnými chytmi zakončená stienkou s lištami, flekom kde je lepšie vynechať expresku a drtiť ďalej a technickým koncom, kde sa už „len“ netreba splašiť. Hmmm opäť škoda toho môjho babráctva, mohlo to byť na OS, či flash ale tak 9tka na druhý pokus, hlavne takáto podľa mňa poctivá celkom poteší 🙂
Z Poŕúbky sme sa presunuli, do neďalekej kolísky ťažkých práskov slovenského skalkárčenia. Do Višňového. Bola to pre nás opäť prvá návšteva tejto oblasti a veru čakal som, že to bude horšie… Višňové ponúka celkom slušný počet ciest a na to, že je to vyhlásená oblasť drtičov si tam zalezie aj menej zdatný bojovník. Nám sa podarilo len krátke zoznámenie s oblasťou, Nikolka si skúsila niečo z mála ľahších ciest, mne sa opäť zadarilo na rýchlo (druhým pokusom) vyliezť Genézu (9), nazrel som do niečoho o dosť ťažšieho a po peknom víkende strávenom objavovaním nových oblastí sme sa pobrali domov.
Skúšať cesty, ktoré by mohli ísť na OS alebo na pár pokusov je pre mňa z lezenia asi to najzábavnejšie, no sem tam je nevyhnutné aj poriadne skúšanie ťažších projektov. Presne také niečo sme s Lukym zažívali v ceste Daliboy na Mostovej, kde sme zavítali ešte pár-krát a cesta ani jedného z nás nechcela pustiť. Mne sa ju ale nakoniec podarilo zkrokovať, dokonca som mal aj celkom ok pokus, pri ktorom som predrtil prvý zákerný bouldrík no vo vrchnej, taktiež dosť ťažkej pasáži mi došli sily a opäť z toho nič nebolo. Cesta je to fakt super, dosť náročná na dynamiku, celotelovú silu a hlavne vytrvalosť. Keďže sa mi na Mostovej nechcelo hobliť stále tú istú cestu, pustil som sa do vedľajšieho Apola, ktoré som už taktiež skúšal pred pár rokmi. Apolo je krásna dlhá línia s asi 16timi expresmi, kde si človek perfektne zalezie, či už v technicky nepríjemnom začiatku, ľahšej strednej pasáži, následnom vytrvalostnom bouldríku, či fajnovej záverečnej stienke. Tentokrát som si myslel, že prelez Apola pôjde celkom rýchlo, no opäť to takto nebolo a cestu som musel o mojom preleze presvedčiť. Pri jednom z posledných pokusov sa mi podarilo vylomiť v začiatočnej pasáži dosť dobrý chyt/stup, no rýchlo som to vymyslel aj bez neho a mohol som skúšať ďalej… Nakoniec sa mi prelez podaril takpovediac na poslednú chvíľu, keďže som o pár dní odchádzal do Nórska a nechcel som odísť s „dlhým nosom“ 🙂 Pááána Apolo mi fakt dalo zabrať, teším sa, ako budem skúšať verziu Apolo originál (8a+) bez použitia vrchnej ľavej hrany.
Takto pekne sa podarilo zakončiť moju jarnú skalkársku sezónu. Dorovnal som pomyselnú hranicu desiatich vylezených ciest obtiažnosti 8a a vyššie za rok, no k tridsiatim deviatkam a hore mi chýba ešte jedna 🙂 Hádam bude počasie po návrate domov ešte vhodné na pár lezeckých výjazdov, forma sa až tak nestratí, bude s kým si zaliezť…
Dovtedy máte od mojich siahodlhých článkov hádam pokoj 🙂 Držte sa ľudkovia,
Zdruff
Pridaj komentár