V zivote je dolezite, alebo mozno ani nie take dolezite ako velmi prakticke, byt v spravnom case na spravnom mieste. A to ja, Kubo, obcas som a nie sam. Tak si po dlhom case sedim v cajovni s blaznivou Tinkou, legendou Ivom a expertom na zlomene barany – Durim, ked sa zrazu dnukaj dovali poraadny kus masa – Zavakyy. A to este neviem, ze to je moment, vdaka ktoremu sa podari jeden namakany trip po Alpach 🙂 Za chvilu mi uz Zavaky tlaci do hlavy, ze ide s kamaratom poliezt po Alpach a ma par volnych miest, reku ci nejdem. "Ta ja nedam Alpy?!" prebehne mi hlavou. Ta dam ne !! Rozhodnut sa mi trvalo par sekund a kedze nerad chodim po horach sam, dalsi den uz sedim s Dzubim na pivku a namotavam. "Ta hybaj na trip ne?!" davam do Dzubiho.. Trafil som do cierneho, ako obvykle – asi mam nos na ludi, Dzubi sa bez vahania pridava. Ale kedze Zavaky spominal, ze ma 3 miesta, treba esci dakoho ne, nech je vecej srandy. A este k tomu – benzin drahy jak kaviarove toasty. Dzubimu sa zakratko na to podari zmotat najvacsieho motaka v lubovni – Jaanskuu. Joj ta to fajne(a) 🙂
Odchod supneme na dakeho 25eho Juna, ale kedze Zavakyho auto ocividne Alpy neoblubuje, v den odchodu sa opat raz dokvasi. Odchod nakoniec presuvame az na pondelok, a tak mame bonusovy vikend doma v Lubovni. Leto u nas bohuzial zvykne trvat len jeden den, stale som neprisiel na to ktory (asi vtedy doma obvykle nie som), a tak sa toho vonku moc neda robit – chcanky pochcane. No ta co uz narobime, cajovna a bururu su otvorene stale a capak 14tka je vzdy riesenim po ruke 🙂 Ja okrem toho travim dazdivy vikend za kompom a obzeram kam to vlastne prasime tentokrat.
Konecne je tu pondelok a my s dalsim oneskorenim podvecer vyrazame. Zavaky sa sice musel dost klepnut po vrecku, ale auto nakoniec ide jak pivo dole krkom. A uz si to valime smerom na Mikulas kde sa pridava posledny typek – Miro. Ponakladame dalsie lakocinky a lezecky matros a dreme dalej. Stale chcije a chcije, zmena nastava az kdesi pred betonovou dzunglov (BA). Celu noc nonstop soferuje Zavaky, povzbudeny energetickymi sajrajtami, v ktorych sa podla mna rozpusti aj roxor desiatka. Je to typek, uhral to a skoro rano nas vyhadzuje na zaciatku treku v Rakusku – v Zillertalskom udoli.
Prvy den v Alpach je tu a my ideme s baglami na tazko.. "nech si zvykneme". Stupanie na prvu trojtisicofku sa nezaobide bez nadavok, ale aj tak sa nesie v znameni vykvasu, kedze krasne prazi a my sa nikam neponahlame. Mna pred vrcholom pritisne, a tak sa Dzubi s Janskou chopia prilezitosti a hadzu po mne gule. Ja zatial kladiem poriadne kable. Vsak ja im to vratim. Zachvilu na to dosahujeme vrchol, 3000fka, tusim, ze daky Schliessenkopf. Alpy su takto zhora fakt krasne, obdalec si vyhrieva prdel daky kozorozok a tak bez vahania nasledujeme jeho priklad. Ked klesne slnko je cas vodprejsknut – nasleduje cast, ktoru na Alpach fakt nemame moc radi – nekonecny zostup. Nebyt trtkajucich ovci, tak nas to hadam aj nachvilu znudi. Zavaky s Mirom nas vyzdvihuju na konci priehrady, ktoru uz asi nikto z nas v zivote nechce vidiet, a palime na parkovisko co to pospat. Stan nam hned prvu noc preveri prietrz, nielen mracien, ale aj plynov, a tak zistujeme, ze expedicny moc neni. Rano je v nom totiz okrem smradu, ktory by zabil aj nesmrtelneho, malicke vysokohorske pliesecko. No nic to, je to vlastne pozitivna skusenost, pretoze horsie to uz asi byt nemoze, odteraz to uz bude isto len paradicka.. A tak aj je :), az na tu aromu zblizenia, ktora sa dennodenne siri stanom.
V znameni Zavakyho a Dzubiho vtipkov, MamFordakov a Dzonyho Kesa sa presuvame do Talianska pod Aostu do Pontu, odkial planujeme vystup na prvu 4000ku tripu – Gran Paradiso. Zavaky s Mirom nas opustaju a ficia do Orca co to poliezt, my po mensom suseni stanu zaciname vyslap. Je nadherny den, slnko pjece, stromy chutnucko vonaju a nase chrbty o5 trochu trpia. Posilneni dajakou tou lakocinkou a ovocnym mixom, na ktory je Jans tak strasne namotana, dosahujeme chatu v 2900 metroch. Podvecer Dzubi s Janskou pokusaju dake lahsie bouldre, ja sa len prizeram cez objektiv toho mojho stareho suntu, ktory mam aj tak rad. Chvilu na to, co rozlozime stan, prichadza horskac a vysvetluje nam, ze v oblasi narodneho parku nemozme stanovat, ze to je na pokutu, ze na take ucely maju oni spojazdnene chaty.. "Marijo rajska, za cenu jednej noci my, vychodnari, zijeme jeden tyzden," prebehne nam hlavami. Tvarime sa ze anglictina nam je cudzia, a tak nas nakoniec typek nechava trochu pospat, s tym, ze si rano zbalime svojich par slivak a vodprejskneme kade lahsie. A tak rano balime a skryvame matros a makame na vrchol. Riadne fuka je dost zima, z nosa nam kapci jak z deraveho suda a po hodine to uz ani neriesime.. ostava za nami len slana ciara. Mna jak naschval v tej zime a v tom vetre na ladovci pritisne a tak o5 raz testujem odolnost svojho ritneho otvoru. Chudak, musi ma nenavidiet, ale ked sa neda inak.. Zakratko na to uz vsetci stojime vysmiati a prekutrani od vetra na vrchole 🙂 Tak prvy poradny kopec je za nami, sme feeest radi a v hlavach nas hreje myslienka na teplu polievocku ala Janska, ktoru chalujeme po zostupe z ladovca. Fajneeeeeeee, joooj 🙂
Na dalsi den davaj stopom do Courmayeru, ktory sa btw nachadza pod MtBlancom, z talianskej strany. Ja stopujem sam a chytam Argenticanku co si to vali na koncert Rickyho Martina 😀 😀 Aj napriek tomu je dost vpohode a srandovna cesta s nou mi zbehne rychlo. Podvecer sa stretavame na mieste a obzerame mestecko. Je tu ppc – uzucke ulicky so 400 rocnymi domcekmi, na ktorych balkonoch sa trblietaju muskaty zaliate zlatymi zlucmi zapadajuceho zslnka. Moze byt 🙂 Ale pivo je tu drahe sakra, chudak Slovak si musi odrieknut svoj oblubeny kvas. A ked neje prijatelne dostupny kvas, zhodujeme sa na tom, ze dame fajny vykvas 🙂 Dalsi den trochu omrkneme mestecko, nakupime fajnofky a podvecer stopujeme do dzedziny Les Houches. Odtial sa zacina nas vystup na Mt Blanc.
Podvecer este vyslapeme prvych 700 vyskovych metrov, miname jedneho horala s paradnym tureckym fuzom, sedem poraadnych krav a zaspavame na luke pri treku. Nadherny flek – na horizonte sa pysne tycia stity hor v chladnom vecernom svetle. Rano celkom sranda 😀 Zobudzame sa na to, ze nam pri hlavach biju zvonceky. Bez sosoviek vyliezam zo stanu a zistujem, ze tych sedem tmavohnedych falatov, ktore sme vecer minali, sa nam obziera okolo stanu. Chuti im, spokojne prezuvaju, som na nich hrdy, aj Zavaky by bol, on je tiez gurman ako ja, to chape 🙂 Janska ma z toho ale trochu ine pocity.. po tom co vyliezla zo stanu sa skryva za Dzubiho a prejavuje im davku respektu. Jeden z falatov ma uz pokrk Alpskej travy a zatial dostava chut na synteticke materialy Dzubiho kariatky. Nastastie, pre Dzubiho, mu nezachuti, a tak bude mat Dzubi aj nadalej na com spavat 🙂 Posilneni rannou davkou smiechu stupame do base campu v 3200mnm a rozbijame stan. Kusok od nas je chata Tete Roussou s noclahom za "smiesnych" 30 ecken na noc. Cesi, ktorych sme stretli po ceste, davaju pokus v nasracky prepchatej chate, ale po trojhodinovom prisernom spanku (asi stofka chrapajucich a odkasliavajucich ludi v jednej miestnosti) tiez rozbijaju stan vedla nas.. Vecerne pocasie nevesti nic dobre – snehodazd a chlad, k tomu este aj vystupovym zlabom padajuce bloky sutrov. Dufame, ze zajtra bude situacia lepsia. Ved budik na druhu rano je uz nastaveny. O druhej sa ako prvy zobudzam na ten vymrdany zvuk a bez sosoviek overujem stav oblohy. Neje gravidna.. nic by z nej nemalo dnes vypadnut.. Na nase pocudovanie je obsypana hviezdami. To je fajn, tak postupne vsetci vyliezame von do tej mrazivej noci, ten nanukovic smradlavy (Janska) posledny – ako obyvkle, zvarime daku hmotu, ktora ma odrbat nas zaludok skoro na cely den (hore moc jedla nebereme) a davaj ho do zlabu padajucich sutrov. Este predtym Janskej oblepujeme macky, lebo jej dako zle sedia na tej jej topanke drobnuckej 😀 Mame za to s Dzubim po dalsom pive v bururu, no som zvedavy, ci sa Jans bude doma cinit.. Sutrozlab je rano celkom kvalitka zmrznuty, nic nepada, a tak dreme hore skalnatym kuloarom k ladovcu. Zaciatok ladovca omackujeme prave za vychodu slnka, a tak sa nam naskytnu megapekne pohlady do vsaadzi. Moze byt, vyzera to jak z doby ladovej. No a potom uz len dreme a dreme a dreme, jeden by si pomyslel ze za vrcholom, ale my neee, my za dobrodruzstvom v znameni hovna. S Dzubim nas to pristihne v 4300 metroch pri dakom bivaku, ktory ma na(ne)stastie otvorene hajzle 😀 Kedze ani jeden z nas nema chut dnes testovat mrazuvzdornost svojej prdele, davame pokus v sralbudach. Je to zazitok ako nikdy predtym, fakt som netusil, ze nieco take vobec je mozne, a este pod Mt Blancom!! Brutaaaal – malicka hajzlova miestnost vyzera ako keby ju niekto "vydekoroval" podla nasledovneho postupu: "Do hajzel miestnosti velkosti 1,5×1,5×2 metra umiestnite bombu obalenu sto kilami hovna a po zatvoreni miestnosti nechajte explodovat. Po vybuchu overte stav miestnosti – ak sa este najde miestecko inej ako hnedej farby, postup opakujte." Ozaj kvalitka, vykladku na tomto mieste uhravaju len silnejsie osobnosti, ako ja s Dzubim, a treba mat na to sakra dobry dovod v konecniku. Fekalne zazitky vsak patria k tym, na ktore je sranda pospominat, takze celi nateseni vychadzame von na cerstvy vzduch a pokracujeme vo vystupe. Poslednych 500 vyskovych metrov zaciname pocitovat mensi obsah kyslika vo vzduchu, a tak nase tempo trochu polavuje. Nakoniec sa vsak nadherne exponovanym usekom hrebenu ladovca dobojujeme k vrcholu! Vyhlady mega-extra-fajnofka, ani uz nefuka, ale aj tak je dost kosa. Vsetci sme vo vrcholovom opojeni a ja s Janskou sa len zamyslame nad tym ako sa nas sen stal realitou. Pred rokom sme totiz stali na kopci oproti Mt Blancu a rozpravali sa o tom, ake krasne by bolo niekedy si tam zajst, zvarit tam daku tu hmotu 😀 No dobre, nie o tej hmote sme sa vtedy asi nerozpravali.. No kazdopadne sme tu – dalsi Lubovnanci na vrchole! Som hrdy na to, ze tu mozem stat s legendami ako je Jans a Dzubi a ze som im konecne stihal (Dzubi, Jans, srandicky bokom..). Zostup je zase nekonecny, ale feeeeeeeest, uz aj rozmyslame jak odzubat (sory Dzubi..) tu lanovku, co ide z 2300, ale ta nechceme zas kazit povest Slovakov vo svete. Prespavame v luxunej chatke Nid D’Aigle, ktorej noclaharen je zatial volne a zadarmo pristupna. Postel po takom dni padne doost dobre, odfukujeme az strechu zdviha. Smrad sa siri miestnostou ako cigani Slovenskom a nase ponozky sa menia na bilogicke zbrane..
Po zostupe sa v Chamonix stretavame o5 so Zavakym a Mirom, ktori medzitym podavali pekne hustotky hore na Kapucinovi. Piati zbuji su znova pokope a ide sa chalovat. Zavaky nas namotava na 5eckovu pizzu z kempu, avsak ked tam prichadzame, pizzari su uz davo prec. Nesplnene sny su pekne svinstvo.. Pre zmenu ideme zbijat do francuzskeho Ceuse, vraj tam ludze bohati..
Davame oddychovy den, ktory nie je az taky oddychovy, kedze mame v Ceuse rozbehnuty projekt.. na stene zostali dva Zavakyho expresy, ktore treba odopnut.. skusame rozne kombinacie.. janska v toxickych sandaloch na mojich ramenach.. fuuuh, silna kava, tak blizko pri nose som ich este fakt nemal.. janska v slinge.. dzubimu stupak.. no neuspesne. Problem nakoniec riesi jeden spanielik. A tak mozme spokojne kvasit dalej a pozorovat Maso a Mira jak skacu do chytov.. paradzina. Dzubi sa naviac druhykrat narodi, ked kusok od neho dopadne suter odtrhnuty od materskej horniny. Matka Zem ho poraadne vystrasila, ale je to tvrdas, polohu nemeni..
Nasledujuce rano mame uz s Dzubim kvasenia dost, a tak vyrazame smerom k dalsej 4000fke – Ecrins. Okolo obeda sa nam podari dostopovat do vychodiskovej dzury a ideme na to. Popraskanym ladovcom prejdeme do base campu a Vecer uz rozbalujeme klaustrofobickeho flejma, ktoreho nam pozical Zavaky. Na ladovci celkom kosa.. taha chlaadek tahaaa.. Ale ta my sme dajaki typci ne! Pospime trochu a dalsi den davaj ho na vrchol! Posilneni chutnuckymi kokocokokeksami dosahujeme pred obedom vrchol a kochame sa masivnymi vrcholmi navokol nas. A vraj nic nie je dokonale.. Nasleduje nekonecny zostup a stopovacka s5 k banditom. Vecer zakvasujeme pri decathlone a chalujeme nakup z lidlu. Lidl vie Slovaka v cudzine skutocne potesit.
Zakratko sme uz vo Svajci pod Eigerom kde sa lucime so Zavakym a Mirom a cakame na stoparsku legendu – Ivaaaaa. Akurat vychadzam z hotela, v ktorom mi prijemna recepcna zazalohovala fotky, ked na mna zakrici vlasac Ivan z okoloiducej Hondy! No fasaa, tak dalsi tripovic je tu 🙂 Novy typek na scene je prijemnym ozivenim, vsetci sa velmi tesime na dalsie dni. V Grindelwalde davame po mnohych dnoch konecne sprchu, kedze pristup do satni hokejistov je uplne jednoduchy. Uz sme aj zabudli na to aky uzasny pocit je stat pod tryskou, z ktorej srsi tepla voda. Vajciska a hlavy cistucke, mozeme ist za dalsim dobrodruzstvom 😀 Dalsi den davame turu a lahucku rebrikovu feeratku na Schwarzhorn. Vyhlady o5 krasa, typicke Svajciarsko – svieze zelene luky posiate hnedymi kravami a lajnami, v pozadi mohutne vapencove steny Eigeru, Jungfrauu a Mnicha. Pri zostupe obloha scernie a prichadza poriadna burka. Niekolkominutovy intenzivny ladovec nam bije po hlavach, a tak sa skryvame pod skalami a cakame kym ho to prestane bavit. Oddychujeme a dalsi den planujeme presun do Saas Grundu kde mame na plane dalsiu 4000ku. Od rana vsak silno prsi, a tak v nadeji, ze dazd ustane, cakame vo vestibule hokejoveho stadiona. Dako neustava vychcan.. Ivo si krati cas tym, ze privazuje 20eckovu bankovku o moj rybarsky silon a umiestnuje ju ku schodom, kadial prechadza najviac ludi v nadeji, ze daky somar sa po nu ohne a on mu ju vycahne spod ruk. Pre Svajciarov to je ale asi prilis malo, pretoze po minutach cakania a mnozstve prechadzajucich ludi sa stale nenasiel nikto, kto by dal pokus. Nakoniec si daky mlady chalan vsimne co je vo veci, pristupi silon a simuluje utek s Ivovym penezom v ruke 😀 Aj tak mu ecka nakoniec s usmevom na tvari vracia. A prsat neprestava.. rit palovu.. Rozhodujeme sa ist stopovat aj v chcankach a robime dobre, lebo zakratko nas vsetkych styroch uz vezie chlapik s ocami Richarda Gera do Interlakenu. V ten den este stratavame harlejkara Dj Texa, ktory nas s frajou odvaza cez horsky priesmyk dlhe kilometre.
Dostavame sa do Saas Grundu, odkial slapeme pod 4000ku Weissmiess, vpoho vystup. Zvarime, pospime, dalsi den hybaj na kopec. Vklidku vystup, rychly a zabavny zostup. Osedlavame ruksaky a pustame si to po firnovych poliach ako na saniach. Jansku na jednom kopceku vyhodi, vo vzduchu sa odpaja od svojho ruksaku a s nekonecnym zachvatom smiechu sa rozcapuje na svahu. Pohlad na nezaplatenie 😀 Zbalime saky paky a davaj ho na feratu Jegihorn. Netrafime ju, ale vrchol je aj napriek tomu krasny, slniecko prazi a my znova kvasime. Zostupujeme znova do dediny kde stopneme typka, ktory nas vsetkych styroch berie ku sebe do kempu, kde zije v karavane. Nasleduju uzasne dva dni – chales, pives, srandes, trampolines.. "I have a dreames" (pre Iva :D) Roger je spokojny, my este viac. Odchadzame s plnymi zaludkami a mechurmi.
Stopovacka do Blavy pocas dalsich dni je tiez zazitok jak sa patri. Ivo s Dzubim maju stastie na typkov, co ich o5 pozyvaju domov, a hned dvakrat. Ja s Jancou sa este zastavujeme v rakuskom Zell am See a neskor stopneme typka, ktory nam kdesi na benzinke za Salzburgom dava svoje auto nech ho odvezieme do Viedne. Tak si fajne zasoferujem pri hudbe country legendy Dzonyhoo Kesaaa, atmosfericka jazda no.. V Blave este kopeme dake tie pivka, v noci "navstevujeme" bratislavsku zoo a preliezame do ohrady ku divokym sviniam. Tie zacnu vybiehat z chlieva a ja s Ivom bezime z ohrady o zivot von, ako ked konovi strcia chilli papriku do prdele.. Ivovi to neda a dava este pokus aj s bielym tigrom.. :D.. nastastie sa z toho vykluje biely kozoroh, ktory je vystrasenejsi ako Ivo sam.. Dalsi den uz cestujeme v case – z BA do SL za 5 hodin, ale pritom 50 rokov do historie..
Faaaajnyyyy to bol vylet no, skoda, ze netrva vecne..
TRIPOVICI JANS, DZUBI, IVO a KUBO
Pridaj komentár