Hrubô skrslo v mysli Sakyho uz ovela skor. Hradba hôr vyrastajuca medzi Hlinskou a Nefcerskou dolinou s jednou z najvacsich tatranskych stien, daleko od miest, horskych chat, oblast kde sa “liezlo naposledy pred 20 rokmy”. Lezenie, kde treba pocitat s min. jednym bivakom. Po prezerani stareho Puskasa sme vybrali Prednu Garajovu Vezu, cestu kominom a zlabom (liezli to nejaky Poliaci v 75iatom a neskor aj Jakes a Mrozek). Pise sa tam ze vraj 5 A1, na zac. Nejaky dvojdlzkovy lad od 90stupnov vyssie a potom lahsi zlab s niekolkymy ladovymy prahmy. Celkovo 700 metrovy vystup.
Nuz plany boli a my trojo: Ja, Saky a Baska sme si to v nedelu o tretej stupali z Troch Studniciek, kde sme nechali auto smerom do Koprovskej Doliny. Plan zabivakovat v Hlinskej v stane, ja a Saky skoro rano lezba a Baska zbali co ostalo a spravi turu cez Koprovske sedlo ku Hincovym plesam a dalej na Popradske a Strbske pleso kde nas pocka.
Po desiatich minutach chodze sme sa napojili na stopu medveda, ktory ma asi rad znackovane chodniky, lebo nam vyslapal polku trasy. Dakujeme medved! Bez teba by to trvalo dlhsie. Po 3a pol hodinach ked sa uz zmrakalo sme konecne odbocili do Hlinskej a vydupali tam flek pre stan. Rovno pod nasou stenou. Na rozdiel od roztapajucich sa juznych tatier tu akoby jar nikdy nemala prist. Strasne vela snehu, steny uplne zaprasene a zaviate, ani na fotkach tolko snehu nebolo. Zapadne tatry ako krajina zo sna. Snehova pust. Po pohodovej noci sme vyslapali pod lad. Hned ako trochu udrelo slnko zacala sa celodenna lavinova aktivita, na ktoru sme si tak zvykli, ze nas uz vobec nevytacala. Lad bol makky a liezlo sa lahko, ziadne 5 A1. Akurat neutichajuce prachove lavinky, ktore nam hucali cez hlavu dodavali adrenalin. Ako istic na nastupe som to mal celkom zaujimave, po kazdej sa vyhrabavat z nastupu. Po 60m ladu Saky zastandoval a dalsie dlzky sa zacali niest v duchu alpinizmu. Este trosku firniku a nejaky ten rozpraseny lad, no zvysnych 14 dlzok az na vrchol bolo plahocenie sa strmym uzkym zlabom plnym snehu. A jeho stredom viedol tobogan vymyty od lavin, ktore padali skoro v 5 min. intervaloch. Ako slnko opieralo do vrcholu, prachove laviny sa menili na riadne huste, ktore by sme asi nerozchodili. Este dobre, ze sme nenastupili o hod.neskor. Neostavalo nam nic ine len kazdu dlzku poctivo istit o bocne rebra a stienky a slapat popri tobogane. Ked trebalo cez neho traverznut, tak len pohlad hore ci daco nejde a behat… Na vrchol sme sa vyplahocili cez previsnutu snehovu prevej vyhodenim nohy a prepucenim tela ala preliezka. Nuz trosku nas to “lezenie” sklamalo, ale alpinizmus to bol krasny a ta radost na vrchole este krajsia. Uzasne, jedninecne pohlady na severny Krivan, komplet Zapadne Tatry, a na sever az po Belianky. Zostup do Nefcerky bol dalsie plahocenie sa tentoraz na slnku, hnusnym tazkym kasovitym snehom a zase nas neopustali nase kamaratky laviny takze strategia az do poslednej chvilky. Dole este mensi omyl a skoro sme zostupili Kmetovym Vodopadom nuz a do zoserenia doteriganie sa Koprovou dolinou znovu po macovych stopach, tentoraz boli aj nove cerstve; na 3 studnicky kde sme odpadli do auta.
A ako sa mala Baska? Nuz s nakladom za ktory by sa nehambil ani nepalsky serpa to zvladla perfektne (za co jej dakujeme, lebo inac by sme sa museli vracat pod stenu) a zazila dost krusne chvile po skialpinistickych stopach popod lavinozne zlaby Bášt a vkuse na prudkom horskom slnku co by som nechcel zazit. Mala sa super ale teraz lezi doma s popaleninamy druheho stupna.
Pridaj komentár