Takže poďme na Makíno. Už pred niekoľkými rokmi som si tam vyliezol dovtedy moju najťažšiu cestu (ktorú inač tiež stihli zhodiť zo 7c na 7b+ ale to asi len kvôli tomu, že sa to pár ľuďom nechce liezť poctivo a začali to odrbávať) a naskytla sa mi veľmi dobrá príležitosť potvrdiť si už doteraz vylezenú obtiažnosť alebo sa pokúsiť o nejaký ten posun. Na výber tam je toho celkom dosť, už sa len odhodlať a pustiť do nácviku, ale ja som na to opäť šiel radšej pomalšie. Každému, kto v Makíne už bol je celkom jasné, že na rozlez tam toho veľa nie je, a tak sme s Piotrekom po krátkom čase mali Life is sweet a Salidu de emergenciu nabehané a naučené totálne naspamäť, ale aj tak sme sa v aspoň jednej z týchto ciest rozhýbavali a potom sme zaradom skúšali tie lajny, ktoré sme ešte nemali vylezené. Ja som sa stále snažil o OS prelezy, čo sa po obtiažnosť 7b aj celkom darilo ale tie b+ka nie a nie pustiť. Prípadným záujemcom o pekné „ľahšie“ cesty odporúčam druhé dĺžky cesty Salida de Emergencia, ľavú za 7a+ a pravú za 7b+ s veľmi pekným vytrvalostným lezením, cestu Sarna za 7a+ po oblinkách či La columna de golum 7b. Naopak by som totálne vylúčil cestu Osama in the sky 7b/b+, v ktorej je kľúčové miesto už strašne ale strašne vyšmýkané a mne sa to vôbec nepáčilo.
No ale poďme na tú moju trilógiu. Ako som už naznačil, prvou z relatívne ťažších ciest, do ktorých som sa v Makíne pustil (a po mne aj Piotruš) bola El Oraculo za 7c+. Skúsil som si ju už aj s Fejsisom ale vtedy som na to nemal, takže som sa išiel pozrieť, či sa niečo za tie rôčky zmenilo. Prvý bouldrík cez jednoprstovku som si ešte pamätal a tak nebol problém aj na druhý som si spomenul, v ktorom som vtedy tak statočne padal, no musel som ho mierne doladiť a už sa tiež až tak nezdráhal a pustil ma vyššie, kde som si našiel celkom slušné odpočinkové miesto pred poslednou a pre mňa najkrajšou časťou celej fakt dosť dlhej cesty pred záverečným ťažkým miestom priamo pod zlaňákom. Samotná cesta je fakt skvost a ponúka z každého rožku trošku, od začiatočnej ľahšej pasáže po mega chytoch, menšie lišty z druhého bouldra či super kroky vysoko nad zemou po pozitívnom stečenci s čerešničkou na záver. Presne túto čerešničku sa mi v piatom pokuse nepodarilo zjesť… Cestu som viacmenej mal zmáknutú a vedel som kde a čo mám robiť ale fakt som si ešte nemyslel, že na to mám, a tak som si na seba nacvakal expresky a šiel som si ich len pripraviť na ďalší pokus. No ale presne v takýchto pokusoch to človeku nejako nečakane ide najlepšie, a tak prsty počúvali, bandasky držali a ja som sa po oddychu v „osiom hniezde“ ocitol s poslednou expreskou na sedáku tesne pred zlaňákom. Práve tu sa ešte dejú celkom zaujímavé veci – kto chce, nech si to ide skúsiť 🙂 – a ja som síce cvakol expres do jedného z kruhov, no na cvaknutie lana mi už nejako neostali sily, takže šeja hoja pád do predposledného istenia. Nevedel som či sa mám tešiť, či smútiť a tak som si trošku zanadával, zapolemizoval, či by sa to dalo rátať ako právoplatný prelez, keďže posledné chyty som držal dostatočne dlhú dobu (a v nejednom videu sme aj majstra Sharmu mohli vidieť ako po preleze cesty necvakne reťaz, rovno ju chytí a skočí dole do predposledného istenia) ale tak ja som sa v rámci vlastného svedomia asi po 10 minútovom odpočinku opäť naviazal na koniec lana a cestu som fakt doslova vybehol až hore a na PP som ju už dosť na pohodu poslal. Celkom „srandovnú“ situáciu sme zažili, keď už mal Piotruš túto cestu tiež na spadnutie a v kľúčovom oddychu z osieho hniezda fakt začali lietať osi, zaútočili naňho a chlapec dosť nešťastne schytal tri bodnutia do hlavy, jedno tesne vedľa oka, jedno na ucho a jedno niekde na krk. Do večera mu to mierne opuchlo, ráno vyzeral ako po kvalitnej bitke a na to oko už ani nevidel ale cestu nakoniec vyliezol 🙂
Pomedzi naše výpravy do Makína sme si niekedy odskočili aj do Poemi, kde som si rozliezol ďalšie 7c+ Rima Libre, čo je vlastne narovnanie cesty Poema de Roca 7a. Táto cesta ale so mnou veľmi statočne bojovala a stále som padal v tej istej sekvencii krokov, kde som ľavou rukou robil tri „pohupy“ za sebou do zvláštneho guľkového chytu, z ktorého to bol už len jeden krok do mierneho oddychu a potom vytrvalosť až hore. No aj napriek tomu, že som sa k týmto „pohupom“ dostal zdola relatívne čerstvý, tretí z nich som nikdy vcelku nespravil a tak som si asi po siedmych pokusoch prelez tejto cesty odložil na neurčito a označil ju za ďalší dlhoročný projekt (ako niekedy Viejo Traidor za 7b+). Po dlhšom čase som si skúsil aj pomerne ťažkú cestu na flash – Thunders struck 7c+, ktorú mala rozlezenú poľská ekipa prebývajúca v karavane na hlavnom parkáči. Program mi vyradili fakt parádny a vyzeralo to veľmi sľubne no fakt v poslednom kroku pred oddychom mi došlo magi (veď ako inač) a opäť som sa s nadávkami trošku pohompáľal v lane. Trošku som nechápal, že v ani jednom z ďalších dvoch pokusov, ktoré som do cesty dal som sa nedostal na miesto, na ktoré som to na flashku doliezol celkom na pohodu…
Zaujímavý klajmbing sme si s Piotrekom vyskúšali aj v sektore Los Nubes, do ktorého podľa mňa v rámci jeho polohy nechodí veľa ľudí, no nachádza sa tam pár pekných liniek. Trošku nevýhodou tohto sektora sú aj mierne chaoticky zakreslené cesty v sprievodcovi (aspoň v tom, ktorého sme mali my – asi každý rok „refreshovaného“ Escalada en Andalúcia s hlavným zameraním na El Chorro ale tak chlapíci sa mohli s nákresmi ciest v niektorých sektoroch pohrať trošku viac) a taktiež tá poloha. Sektorík sa nachádza na pravej strane kaňonu vysoko nad železničnou traťou, kde sa dá dostať buď odbočením do prudkostrmého kopca hneď za hlavným chorrovským tunelom alebo obchádzkou cez hrebeň a sedlo ako z pána prsťeňov. Opróbovali sme tam asi len 5 ciest, pekné no dosť tvrdé 6c+, ktoré Piotruš na moje veľké počudovanie ani nemohol prebiť, nejaké 7ačko, kvalitné a dlhééé 7bčko a ja som si na koniec dňa chcel skúsiť niečo ťažšie tak som sa nanominoval do krátkého údernýho 7c či c+ka no po prvých dvoch preskách som to vzdal kvôli ukrutnému kroku cez malú dvojprstovú dierku, kde sa do nej trebalo mega vyvesiť a ja som si aj napriek mojej veľkej obľube lezenia po dierkach povedal, že radšej sa na to vyprdnem ako by som si mal spraviť nejaké škaredé zranenie. V sektore je aj pár ťažších ciest v obtiažnosti okolo 8b, no ja som si chcel skúsiť ešte jedno podľa sprievodcu veľmi pekne vyzerajúce 7c ale v rámci možností, či nemožností som na skale v tej spleti nitov nevedel určiť, ktorá z tých ciest to vlastne je a tak som to pre istotu radšej opäť nechal tak.
Počas toho ako som sa snažil o prelez El Oraculo sa jeden cezpoľný španielák (preto lebo to bol vlastne dán žijúci dlhé roky v španielsku) pokúšal o zdolanie Lourdes, čiže expresky boli navešané a ja som sa plný nadšenia po úspešnom preleze Oracula pustil do prekrokovania ďalšej cesty. Prvé prebitie sa k zlaňáku mi trvalo viac ako hodinu a na konci tohto boja som bol neskutočne zničený no rád, že mám ako tak vymyslené kroky a môžem sa pokúšať o ich spojenie. Cesta je to ako inak skvostná, čisto vytrvalostného charakteru s ťažším lištovým začiatkom a potom je to fakt len o bandaskách a o schopnostiach založiť kolienka a skúsiť nejak oddýchnuť a mastiť ďalej. Približne v polovici cesty sa vyskytuje ťažšia pasáž cez asi 4 expresky zakončená skokom do madla a výlezom do tutového oddychu po ktorom nasleduje dolez asi za 7a alebo a+ a cesta je hotová. Kľúčové miesto cesty si vyžaduje nájsť ten správny krokosled, pretože sa to dá preliezť viacerými spôsobmi no asi všetky sú viacmenej rovnako ťažké, niektorí týpci dokonca zakladajú aj v tejto časti trošku boľavé kolienko, iní zase našli ďalšie kolienko o čosi vyššie… proste táto cesta je len a len o tom, či vie človek zakladať kolená alebo nie :). Moje asi prvé 3 pokusy boli len vylaďovacie a v každom som došiel o čosi vyššie, v druhom som spadol na začiatku ťažkého, v treťom v strede, keď som si nemohol nájsť správnu pozíciu na mierne vyklepanie bandasiek a jednoducho som to neudýchal, vo štvrtom pokuse som sám seba opäť prekvapil a spadol som v poslednom ťažkom kroku pred tutovým odpočinkom a opäť som nechápal, že čo to tie ruky stvárajú. V piatom pokuse som už mal oddychy zmáknuté, tu kolienko, tam kolienko, tu dve kolienka, ťažký flek som udýchal, skok som podržal a už som vrieskal jak zmyslov zbavený aj keď ešte všetkému nebol koniec. Ihneď ma napadlo, že som babrák a viem cestu pokašľať až na samom konci, čo sa práve v Lourdes aj celkom dá, keďže presne pod reťazou je posledný nepríjemný krok z oblého stisku na ľavačku no tento krát som to nepustil a zaknihoval som si druhú cestu z mojej pomyselnej trilógie.
Už počas pokusov o prelez Lourdes mi do oka padla ďalšia extrémne pekná linka vedúca hranou, ktorá predeľuje ťažšiu časť Makína od tej ľahšej. Atlas shrieked 7c+ vtedy skúšal jeden mladý čech Michal, ktorý bol tiež na Erasme ale v Sevilli a linka vyzerala fakt parádne. Ešte v deň prelezu Lourdes som sa teda pustil do nového projektu a hneď v prvom pokuse som si povedal, že ide o najkrajšie c+ko aké som doteraz liezol. Po úvodnej nie až tak jednoduchej pasáži príde na rad prvý bouldrík, po ňom oddychový flek kde by sa dalo byť aj pol dňa a hneď za tým to začne. Nádherný vzdušný a delikátny traverz po lyštách, z ktorého to zrazu ide pekne do kopca po slušných chytoch s oblinovým výlezom na balkónik, kde je koniec prvej dĺžky…
V týchto časoch sa pomaly schyľovalo k Vianociam, do Chorra zavítala skupinka neskutočne perfektných českých týpkov na čele s Mouchom a jeho parťákmi Jakubom Fričom, Šakalom, Bakym a Žábou, nasledoval Silveter a po ňom trip do Maroka ale o tom radšej napíšem v ďalšej časti…
Sorry ale fotky veľmi nemám… trošku viac sme liezli ako fotili 🙂
Pridaj komentár