Ej reku pokúsim sa zfúknuť trošku prachu z tejto stránky a vyplodiť pár viet (obávam sa, že toho bude asi viac) a aspoň mierne to tu rozprúdiť, lebo sa zdá, že nejak sme pospali, resp. sa nám nechce písať…
Už je to dosť dlho čo som sa zo Španielska vrátil domov ale nejak som sa nemohol dokopať k zosumarizovaniu môjho erasmustického pôsobenia v Malage (takže žiadny problém, ja som tiež prispaty) a až teraz v Norwayi sa mi naskytlo trošku viac času, tak hurá do toho.
Môj pobyt v Malage začal okolo 10. septembra minulého roku a začiatok sa niesol v duchu intenzívneho kurzu španielčiny a ako inač, objavovania miestnych lezeckých možností. Nejaké tipy som mal od spolužiakov, ktorí boli na erasme semester predo mnou, niečo z nich som využil ale hlavnú tréningovú destinejšn som našiel na nete. Ide o miestnu bouldrovku, vlastne by som to prirovnal k nášmu ľubovnianskemu múriku, no je to vlastne skala, s ktorou sa španieláci poriadne vyhrali, predĺžili previsnutú časť vykopaním zo dva a pol metrovej diery (projekt pre budúce Baterkovské generácie 🙂 ), pricementovali všakovaké stečence a stisky, vysekali dierky a ktovie čo ešte… Proste dosť dobré miesto na tréning, ktoré je aj počas horúcich španielskych dní pekne v tieni, čiže zatrénovať sa dá stále, a nachádza sa asi 15 minút bicyklom od centra mesta. Pre mňa veľkým prekvapením (asi takým istým ako pre nich čo tam robím ja) bolo, že miestny borci tam chodili fakt skoro každý deň. Vôbec som nečakal, že sa tam budú stretávať toľkí lezci, ale vlastne čo majú robiť, keď normálnu bouldrovku v meste nemajú a toto je hlavne zadarmo. Zo začiatku (po skoro 2 mesiacoch strávených v Nórsku bez lezenia) som to zobral fakt tréningovo, dával som si len traverzy a na tých 5 krátkych ciest (od 6c+ do 7c), ktoré na El Torcalito boli som len zazeral. Na lezenie s lanom som potreboval parťáka, ktorého som zohnal na už spomínanom jazykovom kurze. Jasné, že to bol poliak, Piotrek, srdcom veľmi dobrý chlapec lezúci pár rôčkov do obtiažnosti 7b v Poľsku, ktorý keď počul o tom, že som vyliezol 8a (Trio de Ligoville z Geyikbayiri už ale aj oficiálne zhodili na 7c+), tak sa len chytal za hlavu, že tam museli byť malé krevontky :). Dohodli sme sa na víkendové Chorro, kde sa k nám pridali ešte dve poľské kobjetky Agata a Gonia a naša grupa Los escaladores sa začala pomaly formovať. Pomaly som to zobral aj ja, hlavne kvôli forme no dá sa povedať, že dosť aj kvôli neskutočnému teplu, pre ktoré sa ťažšie cesty dali liezť až od novembra. Ale zato som si pospomínal na staré časy, keď som bol v Chorre s Fejsisom, preliezol som nejaké resty – krásne dlhé 7b Anack Sunamun, môj trápenkársky projekt Viejo Traidor za 7b+, boli sme opáčiť cesty začínajúce z Camina del Rey (hlavne kvôli tieňu) kde sme sa dosť potrápili aj v niektorých kolmých 7ačkach a vyliezli sme si pekné 7b+ La irquieza, v ktorom som v onsajte spadol jasné že až na konci. Po prelezení Anack Sunamun som si skúsil aj vedľajšie 7c El Honk Dai, veľmi vyrovnané vytrvalostné lezenie až po finálový bouldrík, ktorý ako ináč som na OS poriešil zle, no celkom sranda bola, keď mi pri postupnom vycvakávaní expresov a priťahovaní sa k jednému z nich ostal nit cvaknutý v karabínke aj s polovicou šruby. Po tomto incidente som si nit zobral domov (Šaky ho má v Šope), nahlásil som to v lezeckom shope v Chorre (chlapík mi nit dokonca chcel zobrať) ale do konca môjho pôsobenia v Malage som o doplnení nitu nepočul. Ja som tú cestu už viac neliezol ale počul som o pár lezeckých pokusoch, pri ktorých sa ľudia veľmi čudovali dlhému odlezu vo vytrvalostnej časti.
Po menšej konzultácii so španielskymi lezcami chlapíci potvrdili, že niektoré cesty by fakt potrebovali preistiť, čoho sa neskôr v Makinodrome ujala vysmiata partia českých pieskarských drtičov.
Vrátim sa ale späť do Malagy. Vo veľmi blízkom okolí mesta sa nachádzajú dve menšie lezecké oblasti, s totálne odlišným štýlom lezenia. Jedna je Calla del Moral, veľmi blízko pri mori a s jednoduchým prístupom, čomu nasvedčuje aj dostatočná vyšmýkanosť ľahších ciest. Je ich tam niečo okolo 70 do obtiažnosti 8a+ (to ale nestojí za veľa), no pekných liniek je tam oveľa menej. Niektoré sú extra krátke a silové, iné trošku dlhšie (max asi 20 – 25 metrov) po menších chytoch. Ja som túto oblasť bral opäť tréningovo a na 3 či 4 hodinky po škole to bola totálna paráda. Našiel som tam opróbovaniahodné 6c či 6c+, zopár veľmi pekných 7bčiek, krátke a veľmi silové 7a+ a dosť precízne vysekané 7b+/c, ktoré si vyžadovalo presné triafanie do dierok :). Hlavne šlo o lezecký pohyb, z ktorého sme všetci z grupy Los Escaladores mali veľkú radosť (medzitým sme sa rozrástli o Dánku Cecillie a Nemcov Mamu Mirjam, kučeravého a stále vysmiateho Felixa a Saskitu).
Druhá oblasť s názvom San Anton je z trošku iného súdka. Je rozdelená do dvoch samostatných sektorov, pravého a ľavého (podľa strany kopca), kde na pravej strane sú viacmenej len ľahké cesty, no na ľavej strane je super špičkovo vysokoromantické lezenie. Po celkom slušnom výšľape (najprv na bajku a potom ešte pekný kúsok pešo) sa človeku naskytne výhľad na celú Malagu s okolitými kopečkami, morom, prístavom a v podvečernom slnku to fakt stojí za to. Za jasných dní je dokonca vidieť Marocké pobrežie, takže Fejsis, je to skoro jak v Chorvátsku :). Ciest je tam síce menej ale na pár pekných návštev to totálne stačí. Najťažšie sú tam dve 7c+ka s peknými názvami -Eran tres Putas a Evolution. Okúsil som obe, Tres Putas je slovenského charakteru s bouldríkom po menších lištách (no nedal som to) a cesta Evolution bolo prvé c+ko, ktoré som na tomto „výjazde“ dal. Ani neviem prečo sa mi táto krátka cesta tak zapáčila, či šlo o tých prvých pár tvrdých krokov v previse alebo o fakt, že v sprievodcovi je označená za cestu s veľmi málo prelezmi. V tejto ceste sa chlieb lámal v jednom nepríjemnom kroku, kde z malých chytov v už miernejšom previse trebalo uskočiť vpravo do pozitívnejšej lišty a z nej už do dobrého madla. Práve v tomto kroku som sa ako vždy dosť dlho hral na babráka ale po siedmych pokusoch sa Evolúcia podarila. Po tejto krátkej no pre mňa dosť ťažkej ceste som si povedal, že sa môžem pustiť aj do ďalších ťažších projektov (v skutočnosti som mal rozlezené už ďalšie 2 7c+ka). Taktiež sa mi pre mňa dosť nechápavo podaril zatiaľ najťažší flash v živote, keď som na spomínanej Malagskej „bouldrovke“ obkukal program od španieláka, lámanou španielčinou som sa opýtal, či si to môžem skúsiť na jeho preskách a cestu Amazonas za 7c som nejak prehupkal až k reťazi. Pri nástupe do cesty som Mirjam povedal, že tu určite spadnem, no nejak sa mi to podarilo. Aj to ma nakoplo a chcel som liezť stále viac a viac. A preto sme s Piotrekom od polovice Novembra začali intenzívnejšie navštevovať _______ (neviem v hlave nájsť dostatočne excelentné prídavné meno na vyjadrenie jedinečnosti a skvelosti tohto miesta) sektor Makinodromo.
Ešte pred odchodom na Erasmus som si sám v hlave vytvoril trilógiu ciest, ktoré by som sa chcel pokusiť preliezť. El Oraculo 7c+, Porrot 7c+/8a a Lourdes 8a. A tak som začal prvým spomenutým El Oraculom… restom z pred štyroch či piatich rokov…
Pokračovanie v dohľadnej dobe…
// Asi prvý krát v živote som v Chorre zažil zásah záchranárov, keď museli pri veľkej smole a nešťastí prísť pre jednu členku našej grupy Cecillie, ktorá mala fakt až nepredstaviteľnú smolu, keď pri jednej z jej prvých ciest, ktoré si sama ťahala (v ceste La princessa Carol, ktorú sme neskôr premenovali na Bloody Route) spadla tak nešťastne, že presne s kostičkou na kotníku narazila do šruby z nitu a tá jej do nohy vyryla škaredú dieru. Na Piotreka sa začali valiť potoky krvi a on s bledou tvárou a strachom v očiach spustil Cecillie na zem a zavolali záchranárov. Pre nich to tiež nebola najľahšia práca, keďže cesta je v sektore Poema de Roca, kde sa dostali po dosť dlhej dobe (očakával som trošku rýchlejší prístup ale španielske maňana platí asi aj pri záchranných akciách), no a pri jej transporte zo sektoru sme im museli s nosidlami cez ťažký terén pomáhať. Srandovné bolo aj to, že tam prišli aj hasiči, ktorí sa na celú situáciu len prizerali, robili si fotky a potom nasadli do auta a odišli spolu so sanitkou. Pre Cecillie sa tak športové či adrenalínové zážitky na erasme scvrkli na minimum, čo pre ňu bola opäť len veľmi veľká smola ale celú situáciu zvládla bravúrne (predsa ju len tak niečo nerozhádže, keď študuje za doktorku)…
Pridaj komentár