Som si tak trošku v plene zistil, že si niektorí z Vás vôbec nevšimli, že sa tu tento článok doteraz ani nevyskytol, takže z toho nebudeme robiť nejakú veľkú vedu…
Vlastne už ani neviem jak to presne bolo ale tak dávno dávno sme sa s Fejsisom dohodli, že v zime pôjdeme na lezecký trip do Španielska, presná destinácia Andalúzia a totálne presne dedinka El Chorro. Ako už určite väčšina z Vás vie, keď je človek šikovný, tak si dokáže v predstihu zohnať letenky za fakt dosť dobrú cenu, no a tak nejak sa to podarilo aj nám (plán bol ísť tam na trošku kratšie, ale tak letenky nás „obmedzili“). No a tak sa stalo, že večer pred odletom sme naplnili naše Deutre – s obmedzením na 15 kg, čo je dosť shit ked si človek pri váhe uvedomí, že má poloprázdny batoh, k tomu ešte príručné desaťkilové „batôžteky“, čo to sa zobralo do ruky, no a ráno hajde smer Krakow. Medzipristátie London – Stansted, my že reku vonku teplo bude, šak na Slovensku šnegu nahuľane, tu nič, ta fajne ne, ale zdanie klame, v januári je aj v Londýne kosa, to len tak poznámka pre vedomiachtivých… Po niekoľkohodinovom čakaní sme sa opäť ocitli v lietadle, ktoré už malo chytený ten správny smer – Spain, Malaga. Ako všetci vieme, Španielsko zase nieje až tak veľmi ďaleko, čiže ráno vstaneš pekne doma v posteli, no a večer už psychadelikuješ po Malage a hľadáš si nejaké to miesto na spanie (pri trošku lepších spojoch by sa v predchádzajúcej vete nemuselo nachádzať slovíčko večer ale slovné spojenie „niekedy poobede“). Trošku viac dobrodružnejší týpci by to hneď parkli dakde pri najbližšom strome a mali na háku dajaké hosteli ale tak my dvaja sme si povedali, že nevieme jak dlho v posteli spať nebudeme, tak čo, dáme dajake tote eura. Neskôr nadobudnuté poznatky nás oboznámili s faktom, že sa do El Chorra dá dostať aj tak trošku neskôr večer, respektíve v noci nejakým vlakom a potom taxíkom… proste možností je tam viac, my sme si však asi vybrali tú najpohodlnejšiu ale pre nás aj dosť potrebnú keďže nás čakal veľký nákup v Mercadone – ešte že do vlaku si človek môže zobrať čo len unesie. Takže do Chorra sme sa dostali až nasledujúci večer pekne vláčikom a hneď sme šli okúsiť El Refugio (miestna krčma, niekomu dôverne známa), dali sme dajaké to CruzCampo, spoznali sme českého týpka Žínenku (fest ho pozdravujem, aj ked si to tu asi nebude čítať ale tak slušnosť káže), no a poď ho hľadať camping, s ktorým už mal Fejsis nejaké skúsenosti. Za dajaké tie eurá sa tam dá ubytovať v normálnom kempe, kde vám pridelia pľacik na stan a môžte si tam živoriť jak chcete no ale tak pre menejpeňažnezásobených ľudí existujú iné alternatívy, ako napr. takzvaný ilegalkemp nachádzajúci sa v lese nad normálnym kempom. Síce tam nemá človek k dispozícii tečúcu vodu, záchody a iné vymoženosti tohto sveta, ale šak o to presne ide… Poznávacie okienko: – s vodou je to v El Chorre vyriešené dosť dobre, keďže tam nejakí dobrácki týpci vybudovali na veľkom parkovisku pri tuneloch regulérny kohútik, ktorým otočíte, a tečie z neho pitná voda, takže nezabudnite si kúpiť nejaké tie bandasky a o prísun vody máte postarané…
Takže zakempovaný by sme boli, prvá noc je pred nami. Ked si niekto z Vás náhodou spomína, v januári zúrili v Španielsku tak trošku silnejšie vetry, ktoré mali na svedomí aj nejaké tie ľudské životy, a tak sa našimi nočnými spoločníkmi stali fičiaci vietor a zavýjanie ohýbajúcich sa stromov. Prvý Chorrovský deň sa pre nás niesol v duchu, no pre mňa: „Ty vole, to take to tu je??“ (fakt ked človek príde niekde za tmy, čiže totálne nevidí okolie, zalezie do stanu a ráno z neho vylezie v úplne novom a preňho v neznámom prostredí, tak to má grády) a pre Fejsisa: „Yééés, konečne som naspäť“. Svoju úlohu si konečne zahralo aj lezenie, okúsil som štruktúru miestnej skaly, ktorá na pohľad vyzerá tak, že na trelko to veľmi držať nebude, postupne sme sa rozliezali v nejakých tých ľahších cestách od stupňa 6a+ stále vyššie a vyššie… Je mi jasné, že si je každý z Vás, kto dočítal až sem, vedomý, že keby som takto rozpisoval každý jeden deň tak by ste pri tomto článku strávili trošku viac času, a tak to skúsim trošku skrátiť, aj keď kto chce, tak si to prečíta aj keby to bolo na 10 strán, no nie??
Celé Chorro je rozdelené do niekoľkých lezeckých sektorov, tak ako to poväčšinou býva v každej väčšej oblasti. Za zmienku určite stojí sektor Poema de Roca, čo je vlastne zpravej strany sa zväčšujúci previs, ktorý naľavo končí masívnym stropom a poloblúkom opäť prechádza do kolmejších partií – viď foto. V tomto sektore je presne 27 lezeckých ciest rôznej dĺžky – od 10 metrov až po viacdĺžky – a taktiež rôznorodej peknosti a obtiažnosti až do 8b, čiže lezenia je tu vskutku dosť. Práve tu som si vyliezol moje prvé 7a (práve cestu s názvom Poema de Roca) aj prvé 7b (La villa strangiato), no a Fejsis tu v krátkom čase podával veľmi pekné cesty ako napr. Eye of the storm za 7c a keď sa nemýlim tak jeho prvé 7c+ko s názvom Rima Libra. K Poeme sa neskôr ešte určite vrátim…
Po presne siedmych dňoch, sa náš už dosť zabehnutý „stanový“ životný štýl radikálne zmenil. Bol to utorok kedy sa objavil Martin Krasňanský (taktiež fest pozdravujem) a oboznámil nás s kultúrou miestnych bivakov – radšej sme ich nazvali podomácky jaskyne. Takže sme poskladali stan, pobalili sme všetky pakšamenty a presťahovali sme sa do komfortnej jaskyne nad železničnou traťou. Chorrovské jaskyne sú proste zázrakom pre takých ľudí ako sme my, sucho, relatívne teplo, „vlastné“ 4 steny, dokonca „manželský“ matrac, stoličky na sedenie, k tomu nejaké praktické veci čo tu ostali po predošlých obyvateľoch, a to všetko len tak… zadarmo… proste kráása.
Čiže komfortné ubytovanie sme mali vybavené… už môže aj chcať… A aj chcalo, najviac dva dni za sebou no liezť sa dalo aj za dažďa – buď boulder vzdialený asi 5 min. od jaskyne alebo v Poeme kde sa sem tam našla nejaká nezatečená cesta.
Ďalším veľmi pekným sektorom je sektor Suizo, ktorý už nemá v ponuke toľko veľa ciest ako Poema ale na rozliezanie je viac ako výborný, pekné dlhé cesty v obtiažnosti okolo 7a dajú bandaskám co proto.
Sektor s názvom El Polvorin je úplne iný ako ostatné. Ponúka veľmi pekné technické lezenie po nevyšmýkanom paklenickom vápenci v štýle drepuj keľo dá (pre neznalcov – vysoko nadupať nohy, načah a postavenie) vo viacmenej kolmej stene, kde cesty obtiažnosti 6c dokázali fakt riadne potrápiť a zo 7áčok už mal človek riadnu radosť. El Polvorin je tak trošku skrytý ale fakt odporúčam (sorry ale fotky z tohto sektoru neexistujú).
Asi najlepším sektorom na rozliezanie je podľa mňa Los Cotos, kde previsy nenájdete, ale potrápi Vás extra technické lezenie v položených platniach s minimálnym počtom chytov a maximálnym využitím gumy na lezečkách. Heslo tohto sektoru je: „Kto nohám neverí, vysoko nevystrelí.“ 🙂
Pre mňa najviac očakávaným sektorom bol sektor Makinodromo, ktorý je vzdialený od dediny asi tak hodinu a pol takej intenzívnej chôdze. Ale tá chôdza fakt stojí za to. Niečo také som v mojom doterajšom živote ešte nevidel, dlhočízny pás skaly (celý pás je rozdelený na viacero sektorov, no Makinodromo je asi najnavštevovanejšie) tiahnúci sa odniekiaľ z kopca až dole k trati, respektíve k riečke, ponúka neskutočne veľa ciest obtiažnosti až do 9a alebo dokonca aj ťažšej, takže nacvičovať sa dá fakt hocičo… Krásne nekonečné cesty s bouldríkmi a vytrvalostnými dolezmi sú tam na dennom poriadku. Len škoda, že za ľahšími cestami si človek musí z Makina trošku odskočiť (myslím tým to, že je ich tam tak trošku pomenej, čiže keď sa nechcete rozliezať v 7cčkach tak si ľahšie cesty musíte rozvrhnúť, alebo sa za nimi vybrať do vedľajšieho sektoru). Ale inač je Makino úplne šupa-pecka sektor, v ktorom si každý môže nájsť svoje, aj keď pre začiatočníkov to veľmi nie je. Práve tu sme zvádzali naše najtvrdšie boje so skalou, ktoré sa aj viacmenej podarili…
Niektorí z Vás vedia, že Fejsis má narodeniny 08. 02. (kto nevedel, už vie), čiže narodky sa oslavovali v Chorre parádnym obedom a pekným restdayom – Fejsis si deň pred narodeninami udrel koleno, keď sme bez čeloviek prechádzali tunelom a fest si nevšimol dajaký kolík trčiaci zo zeme čiže mal obmedzenú schopnosť pohybu :).
Opäť sektor Poema de Roca, cesta s názvom Talibania, čo je 28 metrov dlhá cesta s vytrvalostným začiatkom a dvoma bouldrovými problémami pri konci bola prvým adeptom Fejsisových pokusov o magickú hranicu 8a. Fejsis si ju najprv pekne nacvakal, potom pekne zmokla, čiže expresi ostali navešané v stene, no a Fejsis sa k tejto ceste vrátil až niekedy o 5 dní keďže akurát nastalo obdobie dažďov :). Pri ďalších pokusoch bola cesta zatečená a tak sa do nej opäť zavesil až deň po svojich narodeninách. Po pripomienkovom pokuse sme pekne obidvaja pod cestou vykvasili a ďalší pokus bol pred nami, respektíve pred Fejsisom. Šlo mu to pekne, prebojoval nepríjemný kút, prvý bouldrík tiež, ďalšie ťažké miesto s nepríjemným odlezom mu vyšlo a už cvaká reťaz z výkrikom Džijéééaaaa… Takže krása, Fejsis si dal na svoje narodky úplne perfektný darček v podobe vylezenia zatiaľ najťažšej cesty v Našom najlepšom klube na svete, čiže aká obtiažnosť??? Áno 8a „je doma“.
Moje najtvrdšie boje v Poeme sa odohrali v ceste Viejo Traidor za 7b+ čo je fakt fest pekná cesta, taká vyrovnaná, natekacia, s ťažkým flekom úplne pred koncom, čiže človek musí byť schopný spraviť pár nepríjemných krokov po dierkach a oblinách s natečenými bandaskami, čo sa mne bohužiaľ alebo žiaľbohu nepodarilo ani po 9tich pokusoch – čo je fakt strašne veľa na psychiku (šak som normálne večer pred spaním liezol tú cestu v hlave, cvakal, sklepával, mádžoval…) – no potom som sa na ňu vyprdol. Malo to byť moje prvé b+ko ale nič z toho. Po mojich slabých lezeckých dňoch kedy som nejak nebol schopný nič ťažšie vyliezť a bol som sám na seba naštvaný štýlom – ty idiot, šak nič nevieš dať, to čo je… (jasné že som to tak trošku zmiernil kvôli publikovateľnosti) sa stalo niečo čo som fakt že nečakal. V Makinodrome som sa pustil do cesty, ktorú Fejsis vyliezol niekoľko dní predtým s filmovým názvom Trainspotting za 7b+ k prvému reťazu. Videl som asi 3 ľudí ako to dávajú a zdola mi pekne krásne radili kroky ale aj tak sa stalo pre mňa dosť nečakané. Túto cestu sa mi v prvom pokuse podarilo dať na Flash z čoho som bol neskutočne ale fakt neskutočne rád a proste nakoplo ma to riadne, fakt, pre taký pocit aký som vtedy zažil, tak pre taký leziem… je to proste krása.
Po troch týždňoch nášho pôsobenia v Chorre sa k nám pripojila dobrodružná fotografka Andrea Sušena Stašenková, ktorá obohatila našu zostavu o nejaký ten foťáčik a kameru čím prispela k super záberom a možno sa niekedy aj objaví nejaký ten krátky filmový shot :). Sušenu sme pekne krásne zoznámili s miestnym prostredím, povodili sme ju po blízkych sektoroch kde si aj popoliezala nejaké tie cestičky – radosť z lezenia je fakt brutál, jak už veľa lezcov povedalo… nezáleží na tom akú obtiažnosť leziete, hlavné je že z toho máte radosť…
Po pár dňoch spolužitia so Sušenou sme sa všetci traja odsťahovali z našej útulnej jaskyne do domčeka pod previsom v Makinodrome a začalo sa rúbať. Naordinovali sme sa do krásnej cesty s názvom El Oraculo za 7c+, ktorá sa skladá z troch bouldríkov. Mne sa nejak nepodarilo prebojovať cez druhý s nepríjemnými lištami takže Fejsis chytil žezlo do ruky a prebojoval to až hore. Už neviem presne ako to bolo ale keď sa dobre pamätám, tak David túto cestu vyliezol na druhý pokus, čo bol parádny výkon, fakt krásna cesta, vrchné partie som ani neokúsil… nabudúce bude hádam aj moja. Ja som sa po Fejsisovom preleze cesty Siempre fuimos punkies za 7c do nej pustil tiež. Oslovila ma hneď v prvom pokuse takže poďme do kvalitného nácviku ťažkého fleku, ktorý sa nachádzal v nižších partiách a po ňom nasledoval dlhý vytrvalostný aj keď už taký ľahší dolez po dobrých chytoch. Myslím si že som ju mohol dať na tretí no nejak som v bouldri nevedel čo z nohami a tak som zahučal dole. Štvrtý pokus bol pre mňa úspešný a tak som sa konečne dostal na 7cčko, opäť krásny pocit z úspešne vylezenej cesty, climbing je paráda.
Kto sa dočítal až tu, tak má u mňa plusko ale fakt by som mal skončiť.
V Makine sa nachádza aj pár takých známejších ciest ako napr. Cous Cous, Ceskoslovensko, Pepe el boludo či Lourdes. A práve cesta Lourdes učarovala Fejsisovy. Je to krásna línia, ktorá ide hneď odzačiatku riadne dokopca čiže od reťaze sa človek spustí možno 15 metrov od nástupu. O tejto ceste veľa neviem, napísal by tu viac Fejsis, viem len že je to proste pekné lezenie s lepšími chytmi s niekoľkými výživnými krokmi no je strašne ale strašne vytrvalostná. Keď sa nemýlim tak Fejsis sa do tejto cesty „zaľúbil“ ešte minulého roku pri jeho prvej návšteve El Chorra no a tohto roku sa ju snažil „zbaliť“. Cesta takýchto rozmerov sa len tak do krabice nezmestí ale Davidovi sa dokonca po štrtom horko-ťažko vypotenom pokuse podarilo obviazať ju stužkou s krásnou mašličkou na vrchu. Lourdes a jej krásna línia sa stala druhou cestou v obtiažnosti 8a s ktorou sa David úspešne popasoval a tak pre náš klub vybojoval ďalšiu veľmi cennú trofej.
Fakt ďakujem ľuďom, ktorý si tento nezáživný článok prečítali, prípadné otázky alebo doplnky(účastníci zájazdu) čakám v komentároch…
Tento trip bol pre mňa fakt niečím nezabudnuteľným.37 dní strávených v nádhernej lezeckej oblasti dá človeku veľa a môžem sa fakt zaprisahať, že ešte najmenej raz El Chorro navštívim a David Fejsis určite tiež….
Climbingu zdruf…
Pridaj komentár