„Somewhere north of Lecco, up in the Alps, in Italy….“ Týmito slovami sa začína jedno video z dosť známych dá sa povedať, že až svetoznámych bouldrových pretekov Melloblocco, ktoré sa v roku 2006 konali v oblasti Val di Mello a tohto roku sa budú konať v oblasti Val Masino. A pretože som bol minulý týždeň na návšteve u tety v Taliansku a mal som možnosť vybrať si jedno miesto, na ktoré by som sa chcel ísť pozrieť, tak som si bez dlhého rozmýšľania vybral práve Val Masino. Po asi troch hodinách strávených v aute sme konečne odbočili z hlavných ciest na vedľajšiu, ktorá nás doviedla presne tam kde som chcel. Už pri obzeraní okolitej krajiny z auta som vedel, že to bude pecka lebo pohľad na okolité kopce, štíty a iné skalné útvary mi vyčaroval na tvári úsmev. Zastavili sme hneď na prvom parkovisku vedľa cesty kde bola informačná mapka okolia, ktorú som si troška poobzeral a zistil som, že Val di Mello je asi 5 kilometrov od Val Masino z čoho som bol dosť vyplieskaný a hneď som zahlásil „Ta tam pojdeme“. Keďže som si lezky nechal doma, čo som tak ľutoval jak asi ešte nikdy v živote, tak som si veľmi nezabouldroval lebo tamojšie bouldre (aspoň tie pri ktorých som sa zastavil) mali stupy buď na trenie, alebo samorezka style, takže v topánkach nane šance. To Val Masino je čisto romantická lezecká oblasť kde nie sú len balvany ale sú tam aj skalky na ktorých sú dosť šupy cesty, tie čo som videl boli od obtiažnosti 6a do 8a/8a+ a možno aj vyššej takže začiatočník by sa asi dosť natrápil. Ale určite budú niekde skryté aj ľahšie cesty. Dosť ma prekvapilo, že v niektorých cestách už boli „natvrdo“ nacvakané expresy čo som zatiaľ ešte nikde inde nevidel a neviem kvôli čomu ich tam tak dali ale asi na to mali svoje dôvody. Všade kde sa pozrieš samý balvan, nevieš ku ktorému skôr, ktorý chyt si chytiť a keď sa už rozhodneš, prídeš k nemu, ale spoza rohu vykukne ďalší usmiaty balvaník a ty si len vzdychneš a ideš k nemu… No proste čistý bouldrový raj. Ale na prechodenie či skôr prebádanie obidvoch oblastí som mal len dve hodinky a tak sme sa pobrali do o čosi vyššie položenej a mnou už tak dlho vysnívanej Val di Mello. Po odstavení auta stačilo spraviť len pár krokov, prekročiť potôčik a človek sa ocitol na zelenej lúke plnej nie kvetov, ale balvanov. A zase to isté čo predtým. Chodím s hubou otvorenou dokorán a ochkám, jajkám a ešte neviem jak citoslovcujem pri prechádzaní sa po lúčke bouldrov. Po vyskúšaní pár bouldrov ma hneď začali štípať prsty lebo tamojšia skala je strašne drsná a niektoré chyty sú až neuveriteľne ostré a malé takže keď riadne zazváraš tak sa môžeš s kožou rozlúčiť ale väčšina bouldrov vyzerala na technicko oblinové problémy takže stačí mať na rukách namiesto kože šmirgeľ a je to v pohode. Celou dolinou sa tiahne červeno značkovaný chodník popri ktorom sú ďalšie a ďalšie balvany na ktoré mi bolo až ľúto pozerať, keďže som ich nemohol poctiť mojou návštevou lebo moji nadriadený zahlásili, že už musíme ísť a ja som sa musel po necelej hodinke, ktorá mi pripadala ako päťminútová rozlúčiť aj s touto perfektnou oblasťou. Ale určite sa tam ešte vrátim, tentokrát s lezečkami, plným pytlíkom mádža a hŕstkou bouldrovania chtivých kamarátov. A možno sa tam niekedy stretneme na klubovom sústredení no nie???? Tak horám a balvanom zdar
Pridaj komentár