Sľúbil som, že sa druhá časť nášho chorvátskeho tripu objaví na stránke v dohľadnej dobe čo som asi veľmi nedodržal ale šak štyri mesiace tiež nie je až tak veľa 🙂 Takže kde sme to skončili??? V Splite keď sa nemýlim. 🙂 Po dorazení do Splitu v zostave ja, Fejsis, Ivo a Ďuri sme sa každý vybrali vlastnou cestou. Ivo s Ďurom sa dali na stopovaciu dráhu smer Starigrad – Paklenica a ja s Fejsisom sme si šli pekne krásne počkať na večerný (asi o deviatej) rýchlik, ktorý premáva v letných dňoch medzi Splitom, Bratislavou a Prahou every day. Jasné, že sme nešli do BA ale našou ďalšou zastávkou bola dedinka Gračac – najbližší bod k Paklenici, na ktorý sa dostanete cestou rýchlikom. Do Gračacu prifrčal rýchlik okolo jednej v noci, takže nám neostávalo nič iné, len nájsť si flek na spanie a zavŕtať sa do spacákov. Ďalší deň sa niesol v znamení dosť dlhého stopovania, z čoho sme boli obidvaja mierne v prdeli, lebo do Paklenice to bolo menej ako 100 kilometrov ale aspoň na chvíľku sme sa mohli dostať k pocitom, ktoré preživali Ďuri s Ivom celou cestou. Nakoniec sme sa živý a zdravý, aj keď statočne unavený, do Paklenice dostali. Po chvíľke sme sa stretli so stopovacími profíkmi a našu partiu rozšírili ďalší dvaja členovia – bratia Janko a Marek Strachanovci, ktorí do Paklenice prišli pár dní pred nami, takže už vedeli čo, kde, jak a kedy. Ukázali nám „našu“ päťhviezdičkovú pláž, kde sme boli skoro počas celého pobytu v Paklenici „ubytovaný“. Cez deň bola pláž dosť v pohode, akože oproti Hvaru bolo more dosť shit ale lepšie jak nič, no v noci sa zmenila na domov krvilačných beštií, ktoré človeku nedali pokoj a boli schopné uštipnúť aj cez oblečenie. Presne tak, sú to komáre. Bolo ich tam fakt neskutočné kvantum a každému z nás riadne liezli na nervy. Ako iste viete, Paklenica je národný párk, do ktorého je spoplatňovaný vstup, čo si my ako „poor students“ nemôžme dovoliť a tak vždy keď sme chceli ísť liezť museli sme vstávať skoro ráno (asi medzi piatou – pol šiestou), aby sme stihli prejsť bránou národného parku pred trištvrte na sedem, čo bol čas, kedy k bráne prichádzal týpek čo vyberal vstupné. Prvý „lezecký“ deň sme asi trošku prispali alebo sme sa dostatočne neponáhľali a týpek bol pri bráne skôr než my takže sme museli zaplatiť vstupné, čo bolo asi 15, 20 alebo 25 Kuna, už sa celkom dobre nepamätám. Po tejto skúsenosti sme už pre istotu chodili vždy o trošku skôr jak trebalo. No dostaňme sa už konečne k samotnému lezeniu. Počas prvých lezeckých dní sme si každý z nás vyliezli pár pekných ciest, v ktorých sme sa zoznámili so štruktúrou miestnej skaly a tiež s klasifikáciou. No takými našimi cieľmi bolo vyliezť Paklenickú trilógiu – cesty Mosoraški, Velebitaški a Klin na miestny Big wall Aniču Kuk – a druhým takým neoficiálnym cieľom bolo vyliezť cestu Kameň mudrosti 7b+/c, ktorú Fabo vyliezol pred niekoľkými rokmi. Už nástup do tejto cesty je dosť krkolomný, no spoločnými silami sa nám ho nejak podarilo vyriešiť a preliezť. Ďalších pár krôčikov je trošku ľahších ale po nich začína silovo-dynamické šialenstvo po malých lištách, ktoré sa ani jednému z nás nepodarilo prekonať, a tak Fabo, klobúk dole :). Ako prvý sa do veľkej steny pustili bratia Strachanovci cestou Domžalski 6a na Aniču Kuk Stup 120 metrov, ktorú si premiérovo vyliezli aj Ivo s Ďurim, premiérovo preto, lebo to bola ich prvá a zatiaľ aj posledná Bigwallová cesta. Obydvaja z toho mali zmiešané pocity. Ďurimu sa to dosť páčilo a hovoril, že by vôbec neváhal a šiel by si znova skúsiť niečo viacdĺžkové, no Ivovi sa to až tak veľmi nepáčilo a preto radšej ostane „bližšie pri zemi“. Ďalšiu viacdĺžkovou cestou vylezenou ľubovnianskou výpravou bola cesta Mosoraški 5c 350 metrov, s ktorou sa úspešne popasovali bratia Strachanovci a tak otvorili cestu k dosiahnutiu Paklenickej trilógie. Vraveli, že to je pekná cesta a okrem jednej či dvoch dĺžok je všetko komfortne ľahké a jednoducho preleziteľné. Horšie je to už s orientáciou v tejto ceste a musíte dávať fakt dosť veľký pozor aby ste neodbočili do niektorej z ciest, ktoré Mosoraški križujú alebo sa od nej odpájajú. Ale tak je to asi v každej z ciest na Aniču. Ja s Fejsisom sme sa nechceli nechať zahanbiť a tak sme sa pustili do našej prvej spoločnej Bigwallavej cesty, ktorou sa po dlhšom vyberaní nakoniec stala druhá z trilógie a to Velebitaški 6a+ 350 metrov. Môžem povedať, či skôr napísať, že táto cesta je veľmi pekná a stojí za to si ju preliezť. Už len kvôli jednému super štandu pri ktorom stojíte na takom zaklínenom kameni medzi dvoma stenami a všade okolo seba máte kopec „vzduchu“. Celú cestu sme sa úspešne bavili a hrajkali a vyliezli sme všetko pekne voľne z čoho sme mali veľkú radosť, až kým sme nedošli do najťažšej dĺžky. Ťahal Fejsis a skonštatoval, že preliezť voľne to nepôjde lebo je to dosť zatečené a v kľúčovom chyte sa spravilo riadne „maslo“ takže to musel dvoma príťahmi o šlingy tzv. vyhákovať. Ja som to samozrejme hakol tiež. Povedali sme si: „Čo už. Nabudúce to dáme voľne.“ a pobrali sme sa vyhrať sa do nasledujúcich piatich dĺžok. S úspechom sme ich prekonali a naša prvá spoločná viacdĺžka bola na svete. Nasledoval dlhý a úmorný pochod po značkovanom „chodníku“ o ktorom sme rozhodli, že by bol vhodný na trest pre väzňov odsúdených na doživotie. 10-krát denne hore dole a zabijú sa sami. Proste humus chodník. Schádzanie po ostrých kameňoch, na ktorých by sa človek po páde dosť škaredo porezal, ktoré boli na niektorých miestach dosť vyšmýkané asi od kvanta lezcov prechádzajúcich tadeto dole so sandálkami na nohách bola dosť „sranda“. Po tomto super pochode sme sa zložili dole na našom obvyklom „obedovacom“ mieste medzi stromami a po miernom oddýchnutí si a najedení sa sme sa rozhodli, že si ešte trošku zalezieme. No nevšimli sme si zbiehajúce sa mračná a preto nás príjemný letný dáždik prekvapil a spršalo nám všetky naše veci. Všetky znamená fakt všetky, od spacákov až po lezecký matroš. Dosť sme s Fejsisom haluzili, že čo teraz, že v mokrom spacáku sa „fest dobre“ spí, mokré oblečenie je vhodné akurát tak na dosť slušné prechladnutie a tak sme si zohnali na dve noci privát. Strachanovcov dážď trošku šetril a tak ostali spať na pláži a Ivo s Ďurom už mali všetkého dosť a tak sa ešte pred dažďom pobrali na stopa domov na Slovensko. No do večera sa im nepodarilo stopnúť nikoho a nič a tak sa pridali k Strachanovcom na pláži. Na ďalší deň sa počasie umúdrilo, znova bolo pekne teplo, Ivo s Ďurom sa znova vydali na cestu domov, Strachanovci skalkárčili a ja s Fejsisom sme úspešne restovali. Dohodli sme sa, že zajtra dáme ďalší bigwallový záťah. A tak sme sa dostatočne vyrestovaný na ďalší deň pustili do Klinu 6c+ 350 metrov. Táto cesta už mala viac nástrah ako predchádzajúca. Hneď v tretej dĺžke je šesťapluskový vyšmýkaný traverz, ktorý podľa mňa už nie je za 6a+ ale za viac. A je dosť možné, že si to myslím preto, lebo v poslednom kroku tohto traverzu pri naťahovaní sa do celkom komfortného chytu mi z ničoho nič šmykla lezka a ja som sa ocitol asi tri metre pod líniou traverzu. „Sakra, zas to nebude voľne. No ta…“ Druhý naťahovací pokus mi vyšiel a tak som štandol a počkal som si jak to vyrieši Fejsis. On to so svojou mimozemskou technikou riešil trošku inač jak ja a prebojoval to bez pádu. „Škoda toho pádu Janči, mohli sme to v pohode dať“ hovorí mi Fejsis. No to sme ešte nevedeli, že tá 6c+ková dĺžka je trošku tvrdší oriešok a ako prvý si v nej „zalietal“ Fejsis. Našťastie spadol hneď pri expreske takže sa mohol komfortne pritiahnuť a liezť ďalej, čo sa mne pri mojom pokuse nepodarilo a tak som sa hompáľal asi dva či tri metre od steny (keďže to bolo do previsu). Nedokázal som sa zachytiť malých chytov v našej línii, a tak som sa rozhombal a chytil som roh previsu, dosť slušnú rafu, cez ktorú vedie iná cesta. Nejak som to preliezol a dostal som sa k expreske zapnutej tesne nad miestom, z ktorého som spadol, vypol som ju a čapal som vyššie k Fejsisovy. Po tejto dĺžke nasledovali úplné skvosty. Najprv perfektný kút, po ňom trošku ťažší ale dosť krátky traverz a po tomto traverze asi najkrajšia dĺžka našich doterajších životov. Síce „len“ za 5c ale úplne perfektná. Mierny previs, pod sebou kopec vzduchu, rafy a čapeš. Proste čistá krása. Už len kvôli tejto dĺžke by som si túto cestu išiel vyliezť ešte raz. Po tejto dĺžke sú to na vrchol už len tri jednoduché prásky, ktoré som ja trošku podcenil a nepozrel som sa na štande do sprievodcu, že kade, a tak som si smelo čapal rovno hore, aj keď cesta sa tiahla pekne doľava. Prvovýstup by to asi nebol lebo som tam našiel starú skôbku (ktorá ma ešte povzbudila v tom, že idem dobre) no po nej tam už nič iné na zaistenie nebolo a ja som s jedným friendom veľmi ďaleko nedošiel. Za obeť tomuto môjmu prerátaniu sa padol jeden expres a šlinga – česť ich pamiatke 🙂 (možno sa po nich ešte niekedy vrátim). Proste musel som to vzdať a Fejsis ma spustil dole k miestu kde cesta odbočovala vľavo. Potom sme to už komfortne vyčapali až na vrchol a úplne zmorený po veľmi dlhom čase strávenom v stene, no veľmi šťastný po preleze tejto krásnej cesty sme doslova zbehli dole tým vyššie spomínaným chodníkom smrti. A behali sme preto lebo sme sa už nemohli dočkať vody. Áno zobrali sme si jej do steny málo. Čo už, aspoň sa potvrdilo, že človek sa učí na vlastných chybách. Po tomto úmornom záťahu sme sa s Fejsisom dohodli, že už toho bolo akurát tak dosť a že na ďalší deň vyrážame spolu s Jankom Strachanom smer Gračac a rýchlik do BA. Tak sme sa ráno poctivo postavili na asfaltku a stopovali sme o sto šesť. Jankovi sa podarilo stopnúť nejakých týpkov čo išli do Zagrebu, a tak sa tam vybral aj on a do večera si stihol poobzerať miestne architektonické skvosty. Marek ešte ostal v Paklenici. Chcel si dať ešte nejaký treking a potom sa vydal na potulky po okolitých chorvátskych mestách. Ja s Fejsisom sme bez problémov dostopovali do Gračacu, v noci sme nastúpili na rýchlik, ráno sme sa v ňom stretli s Jankom a asi po dvadsiatich dňoch sme sa opäť ocitli na pôde nášho rodného Slovenska. Nakoniec môžem skonštatovať, že kvôli tomuto tripu to boli pre mňa najkrajšie prázdniny v mojom živote a už teraz sa teším na ďalšie tripy, ktoré prinesie čas. Horám zdar priatelia.
Pridaj komentár