Ja a Janka sme boli tieto prázdniny v Mongólii. Prešli sme aj cez Rusko. Zažili sme neúrekom zážitkov. Na vlak sme nastúpili v Poprade. Do Moskvy ide len jeden vozeň, takže sme sa nepomýlili. Kupé je pre troch, ale nám počas celej cesty nikoho tretieho nepridelili, pretože dežurnyj v trenkách, ktorý sa neorientoval podľa miestenky na lístkoch si vedel usporiadať cestujúcich tak, aby boli spokojní. Tak sme po nočnom bezproblémovom prechode Ukrajinskou hranicou, dni vo vlaku a nočnom prechode Ruskou hranicou, ocitli sa na vlakovke v MOCKBE. Tam nás vyhúkaných vyzdvihol Jankin ujo z druhého kolena, vybavil lacné ubytko, dal mapu a vysvetlil čo, kde a ako. Najprv sme si šli kúpiť biľety na vlak z Moskvy do Ulaanbaataru, ktorý chodí 3 krát za týždeň. To nám určilo počet dní strávených v Moskve, a síce 4. Prichádza Jankina časť: Moskva je úžasné mesto. Som rada, že sme v nej boli dvakrát, aspoň si jej atmosféru lepšie pamätám. Cítiť tam krutosť, takmer na každom kroku. Práve keď na ňu zabúdate a Moskva vám začína splývať s akoukoľvek inou svetovou metropolou, spoza budov v diaľke vykukne jedna zo Stalinových sestier a nekompromisne vám ju pripomenie. Cítiť tam závan rôznych časov, minulosť vás môže prekvapiť kdekoľvek. Kosáky a kladivá sa striedajú a bustami všemožných komunistických pohlavárov, fasády domov, aj tie falošné, nás vedú do obdobia cárizmu a pravoslávne chrámy, ktorým je takmer nemožné hádať vek, ešte niekam ďalej. Brázdime ju pešo krížom – krážom, tridsaťkrát ideme metrom. Stanice metra z päťdesiatych rokov vyzerajú ako paláce či katedrály, oslavujú hrdinov na čele s Leninom a Stalinom. Tých dvoch sa v Moskve nikdy nezbavíte. Červené námestie, Chrám Vasilija Blaženého, GUM, Tretyakovská galéria, Kremeľ, Puškinovo múzeum krásnych umení, ulice a iné miesta bez mena. Yusi sa drží, tortový chrám (Chrám VB) ho baví. Rovnako ako obnažené nohy Rusiek a ich krátke sukne povievajúce vo vetre. Sukničkár. Keď odchádzame, netuším, či sa vrátim. Bezcieľne túlanie sa nepreslávenými uličkami si ma úplne podmanilo. Yusi trpí.
Nadchádzajúca cesta vlakom mala trvať 5.67 dní. Veľmi sme si s tým hlavu nelámali a nastúpili sme. Prvým prekvapením boli samí čínski sprievodcovia. Vlak šiel až do Bejingu, teda na olympiádu. Tomu zodpovedalo aj osadenstvo, ktoré tvorili cudzinci veľa národností, cestujúci väčšinou za pasívnymi športovými zážitkami prebiehajuvšími na komunistickej pôde. Vo vlaku je tzv. samovar, z ktorého ide vriaca voda, takže sa dá variť instantné polievky, ale iba tie čo sa zalievajú vriacou vodou. Stanice sú vzdialené od seba priemerne 3 hod, a väčšinou sa na nich stojí 15-20min. takže je čas nakúpiť si nejaké to jedlo. Hygiena na nízkej úrovni (umývadlo so studenou vodou) nám akosi neprekážala, aj keď môjmu žalúdku istý čas áno. Aspoň sme ušetrili na jedle. Vo vlaku sme spali, jedli, …, rozprávali sa, vcelku to ubehlo celkom rýchlo. Krajina sa začala meniť z ruských brezových hájov a prikvačených dediniek na nedozerné šíravy. Už z vlaku bolo vidieť prvé stáda koní, pastierov, a nákladiak čo si s nami dával preteky. A vtedy som si uvedomil: Hľa, Mongólia, rodná zem.
Po vystúpení z vlaku nás vyzdvihol ujo, ktorý ma spoznal prvý (ja som ho nespoznal). Keďže som po mongolsky ešte nehovoril, dal som mu vopred pripravený list od ocka, kde bolo všetko vysvetlené. V ten deň sme si kúpili letenku do Ulgii, čo je najbližšie mesto k Altaju. Stála 2 krát viac ako sme čakali, pretože sme cudzinci. Už vtedy nám bolo jasné, že nebudeme mať dosť peňazí, keďže som pri finančnej analýze pred odchodom akosi pozabudol na jedlo, vstupenky, a tak. Našťastie sa v Ulaane dá s najobyčajnejšou Visa kartou vybrať z bankomatu tugriky. Zajtra sme mali vyraziť k starým rodičom. Žijú 200 km južne od Ulaanu, na hranici s púšťou Gobi. V duchu mongolského ponímania času sme vyrazili popozajtra. Osem hodinová cesta Pajerom po offroade bez rýchlostného obmedzenia bola nádherná. Vpredu štyria, vzadu piati. A na chvíľu sa zmestil aj stopár. Naša gestikulatívna reč sa zlepšovala.
7 dní sme strávili u starých rodičov, ktorí kočujú spolu s najmladším ujom a ešte jedným vzdialeným príbuzným. Janka: Táto stať mi zrejme pripadla spravodlivou deľbou práce podľa princípu ja o “ničom”, Yusi o ostatnom. Ale to “nič” u rodiny bola pecka. Jednoduchý život plný stereotypu sa pre Janku rovnal samým dobrodružstvám. Veď už len konzumovanie miestnych jedál bolo skúškou odvahy, našťastie sa zo všetkého vykľuli chuťovky. Chudák Yusi bol na tom horšie, pár lahôdok zmeškal a sníval o európskej strave. Janka blúdila a fotila a sledovala a napájala a dojila a chytala kozy za rohy a sedela na koni a slúžila ako detský kolotoč a tvárila sa, že rozumie aspoň trochu po mongolsky. Ešte že je pekná, aj keď náušnice si na posmech všetkých Mongoliek doma nechala. Ale fotku so všetkými členmi rodiny mám aj tak. Nahodili nás do slávnostných délov (tradičný mongolský odev), vysmiali moje veľké nohy (musela som sa zaobísť bez čižiem) a vybrali sme sa starým známym Pajerom na návštevy. Cestou sme spočítali stáda a okukali ťavy. Džingis vodka a airag (kumis) urobili svoje a my sme sa ocitli uprostred hromadnej rodinnej fotománie. Šťukalo sa a preskupovalo a ďalších pár dní sme si tie fotky dookola pozerali na displeji. Cestou späť do Ulaanu sme sa ešte pobrali na návštevu o jedenástej večer a potom o 0.30 sme predávali mäso, ktoré naši drahí príbuzní pripravovali celý deň. To sme už boli na nich dosť naštvaní, keďže ne rozdiel od nich zjavne nefičíme na Duracell, ale na druhí deň si nás opäť získali a ťažko sa nám odchádzalo.
Ja: Neuponáhľaný, prirodzený život. Veľmi cenná skúsenosť. Nuž a nasledovala cesta späť do Ulaanu. Lietadlo do Ulgii bolo nové s profesionálnou posádkou, tak sme sa ani nebáli letieť. Prekvapene sme však zízali na poľnú pristávaciu dráhu v Ulgii. V tomto okresnom mestečku sa našla v informačnom stredisku po anglicky hovoriaca teta, čo nám vybavila dosť drahý odvoz UAZikom do Altaj Tavan Bogdu, národného parku vzdialeného asi 7 h. cesty, necesty jeepom.
Altaj Tavan Bogd znamená po mongolsky Altajských päť velikánov. Je to pätica najvyšších vrchov mongolska v rozmedzí 4037 – 4373 m.n.m. Aby sme zaplnili auto, spojili sme sa s párikom Nemcov, ktorí mali rovnaké úmysly ako my. A tak sme 28. augusta začali 130km trek cez altajskú divočinu. Vyrazili sme od jazera Hoton, s horami pred nosom. Je tam veľmi pekne. Pri jazere žijú domáci kočovní Kazaši. S pribúdajúcou nadmorskou výškou ich ubúda.
Trekovali sme sami dvaja, Nemci taktiež. Väčšinou sme ale kempovali spolu. Iných turistov počas nasledujúcich 6 dní nebolo. V prvý deň sme mali tušenie že napriek dokonalej analýze, nemáme dosť jedla. A Tak sme už od začiatku šetrili, ale na štvrtý deň po spočítaní jedla (už sa rátali aj omrvinky) to bolo jednoznačné. Jeden obed sme vyriešili u miestnych Tuva – Mongolov a tak nám chýbal už len 1 a pol. So spacákmi to tiež nebolo ružové. V noci mrzlo a ja som mal Trek sport do -5 extrém. Už viem čo myslia tým extrém. Janka mala do -10 takže jej bolo celkom v pohode. Po niekoľkých pokusoch sme vymysleli najteplejší systém spojenia 2 spacích vakov fungujúci do – 500.
Na šiesty deň večer sme dorazili k úpätiu Tavan Bogdských vrchov. Je tam tzv. Base camp (3100 m.n.m), tvorený meteorologickou jurtou a kazašskou jurtou. Meteorológovia boli nesmierne priateľský a zadarmo vyriešili náš problém s jedlom. Počasie sa však začalo zhoršovať. Predtým v noci pršiavalo a cez deň bolo pekne. Teraz sa začalo zmrákať a snežiť. Našťastie sme aj tak plánovali dať si oddychový deň pred výstupom na Malchin uul (4037 m.n.m), najľahší vrchol Tavan Bogdu. Počas rest day prišli z opačnej strany ako my (5 hod pešo od konca cesty) dvaja Amíci a Dutch s Taliankou. V deň výstupu bolo počasie premenlivé, a možnosť výstupu neistá, ale Amík šiel aj s lyžami, tak som šiel aj ja. Janka nešla. Výstup jednoduchý bez zbraní, hrebeňovka, trochu nepríjemné kamenné sute. Polovica kopca leží v Rusku a polovica v Mongolsku. Akurát na vrchole ma zastihli narodeniny.
Domov sme šli opäť cez Ulgii, potom taxíkom do Gornoaltajsku (okolo 700 km) busom do Novosibirsku, a stade vlakom plným drugov Rusov do Moskvy. Nemali sme už peniaze na kupé, tak sme šli platzkartom, kde sú všetci v jednom vagóne. Každý však má vlastné lehátko. V Moskve sme počkali jeden deň na vlak do Popradu, a hajde domov.
Čo dodať? Každý máme vlastný cieľ, preto kráčajme vzpriamene k novým výzvam v boji za našu socialistickú mať Rus.
Yusi a Janka
PSjanka: Tento článok venujem Michalovi Buchoveckému.
Pridaj komentár