Dlho som nabádala Miša (pre vás Yusi), nech napíše aj nejaký poriadny článok na ten Vabec, nie len všetky zvieratká tam vycapí. Ale on, že nie je o čom, ale že ja môžem aj o ničom, ak chcem. Mám síce isté obavy z vašich reakcií, ale zrazené zdedené tričko HK Vabec mi dodáva odvahu.
Naša „dovolenka“ sa začala komfortne v Lou-inej (kolegyňa, ktorá varila dobré večere) dodávke , ktorej polovicu zaberala naša batožina. Smer Twin Cities (Minneapolis a hlavné mesto Minnesoty, St. Paul), západ slnka, nekonečne dlhé vlaky a hudba rádia Power Loon.
Hneď na druhý deň sme si odskočili na Taylors Falls, kvôli skalám a tak (Yusi si celé prázdniny nezaliezol; okolo nás boli len jazerá a stromy, ktoré poctivo zdolával, keď už nič iné). Tešil sa nesmierne, aj parťákov zohnal, do auta som behala po sedačku, a nanešťastie zistil, že s jeho formou je to ešte horšie, ako predpokladal.
Nasledujúce dni sme strávili buď presunom v nejakom dopravnom prostriedku alebo v naozaj obrovských mestách. Chicago ma dostalo, bála som sa všetkého. Presuny so všetkou našou „poldodávkovou“ batožinou som zvládala, ako neskôr mnoho ďalších vecí, len preto, že inak sa nedalo. Nakoniec sa nám jej po štvordolárovej rade podarilo zbaviť a ja som si veselo vykračovala „už“ iba s jedným batohom v ústrety tomu jedinému, čo som v tom meste chcela naozaj vidieť: The Art Institute of Chicago. Ďalej bolo všetko obrovské, cesty metrom nekonečne dlhé, niektoré mrakodrapy akože gotické, pľujúca fontána bola, aj hrad v centre mali, Van Cleef and Arpels šperky vo výklade nemal a na letisku som sa po pár nociach začala cítiť ako doma.
Potom sme sa vydali na púť do Yosemitov, jediné miesto, ktoré chcel naozaj vidieť Yusi. Po všelijakých peripetiách, vrátane noci v Hiltone, sme tam dorazili v piatok večer za tmy, teda v najnevhodnejšom čase vôbec. Všetky kempy boli plné a všetci rangeri fuč. Našťastie nás prichýlili pohostinní americkí turisti, s ktorými sme strávili pár dní a mali sa blahobytne, kŕmili nás, stan nám požičali (a nakoniec aj nechali) a rôzne inak sa o nás starali.
Našou takmer prvou starosťou na druhý deň bolo nájdenie toho slávneho bouldru Midnight Lightning. Výdatný dážď sa nám v tom snažil zabrániť, ale zvládli sme to, dokonca pomerne jednoducho. Okrem toho sme ešte mapovali terén pre našu prvú túru, hneď, ako počasie dovolí, samozrejme.
Celkovo sme boli dosť zhrození z preplnenosti a „civilizovanosti“ údolia, mali tam bazén a hotel a kopu asfaltiek a po údolí celý deň krúžil autobus a rozvážal turistov od zastávky k zastávke a všetci tam boli autami, najlepšie rovno s obytným prívesom. Taktiež nás pohoršilo vytesňovanie lezcov, ktorí si môžu kemp zaplatiť najviac na štrnásť dní a potom musia prespávať v bažinách alebo mimo parku. Celkovo sme mali o tom mieste akési romantickejšie predstavy. Lezci boli asi takou atrakciou ako zvieratká, šofér zahlásil: „srnka naľavo“, pribrzdil, všetci fotili, a potom o kúsok ďalej: lezci v stene na pravo a ľudia híkali a ukazovali prstom, že už ich vidia.
Na druhý deň sme sa vybrali na ľahšiu túru na vrchol vodopádov, a keďže sa nám málilo, tak sme sa rozhodli si ešte „odbehnúť“ na vrchol El Capitan-a. To by bolo úplne fajn a bez problémov, keby sme len vyrazili trošku skôr ako o jednej poobede. Naspäť sme sa vracali potme lesom, v ktorom som sa bála aj za svetla, ustavične sme pískali a tlieskali a ja som si v duchu predstavovala všetky tie prítulné medvede, rysy, divé mačky a kojotov ako na nás vyskakujú spoza najbližšieho stromu. Americké zvieratá totiž vôbec nie sú plaché, o nejakom pude sebazáchovy nemôže byť ani reči, skôr na vás uprene pozerajú a čakajú, kedy už konečne vypadnete. Naspäť sme sa napokon vrátili okolo desiatej večer, časť našich nových amerických priateľov sa nás medzitým už vydala hľadať a s medveďom sme sa vraj minuli o chlp.
Tretí deň sa niesol v znamení oddychu, jedli sme, rozlúčili sme sa s americkými priateľmi, Yusi opäť jedol a išiel spať. Presťahovali sme sa na nové miesto, rovno medzi záchody a odpadkový kôš, že aspoň máme všetko blízko. Napokon sme sa však vydali do bažín pod El Capitan-om, ktoré sú úžasné, môžete tam celý deň len tak ležať či sedieť, rozmýšľať, filozofovať, čítať a po očku sledovať, ako sa darí tým v stene. Pokračovali sme až pod stenu, Yusi si ju aj trošku „vyskúšal“ a chce sa tam vrátiť aj s niekým a „vyskúšať“ ju poriadne.
Štvrtý deň sa niesol v znamení výstupu na Half Dome. Počasie bolo parádne, a tak sme vyrazili, tentoraz už ráno, ako sa patrí. Šliapali sme a šliapali, vo vodopádoch bola aj nejaká voda, les bol čarovný a aj ten kopec sa zdal byť stále bližšie a bližšie. Po zdolaní podobných serpentín, ako vedú na Teryho chatu, len rovno do kameňa tesaných, som sa ocitla pod reťazami, aké som ešte nevidela. Dve napnuté oceľové laná, pomocou ktorých sa mám ťahať hore, pričom stúpam po vychodenej žule stále strmšie a strmšie!? Natiahla som si biele rukavičky (aby som si rúčky nespálila tým trením), vhodné skôr na čaj o piatej, a poďho, veď už tam vyleziem, keď som tu. Aj keď zdola sa mi tá cesta zdala miestami až kolmá. Yusi sa po mne zhora obzerá, vidí ten strach v očiach a radí, že keď budem viac liezť, tak sa mi to bude zdať ako nič, taký výstup. Šťastlivo to zvládam oboma smermi a mám zo seba dobrý pocit. Cestou späť ma obiehajú pravé americké pipinky, peroxidová blond, skáčuce prsia a superkrátke kraťasky či superobtiahnuté legínky, ktoré naháňajú pravého amerického svalnáča. Dole cestou do supermarketu ešte z autobusu vidím medvedicu s mladým a kojota.
Piaty a posledný deň sa opäť vraciame k tomu slávnemu bouldru, veď treba aspoň nejaké pokusy dať, ja čítam Vogue, fotím vtáčika (takého modrého, celý čas som ho naháňala) a „mám v prdeli“.
Yusimu celý čas chýbali nejakí kamoši z klubu, nemal motiváciu a nebolo nikoho, kto by ho hecoval k lepším výkonom, takže nabudúce možno bezo mňa a určite s vami.
Janka
Pridaj komentár