Znovuzrodení pre zimu.

Znovuzrodení pre zimu.                                                       8.- 10.2.2008

Po dvoch mesiacoch vysadenia lezeckého mozgového centra na minimum (kvôli zraneniu), aby sa človek nezbláznil, sa kolotoč myslenia a hlavne aktívneho lezenia konečne opäť začína. Prst síce nie je ešte najzdravší, ale keď Liptáci organizujú chatku v Javorovej, tak prst neprst ide sa. Akcie tohto druhu sú proste geniálne a jednoducho treba ísť. Opäť balím svoj batoh, brúsim mačky a zbrane a v piatok ráno vyrážam do Javoriny, kde sa mám stretnúť s prvou odomykacou partiou. A tak sa aj stalo, Nosovci(Eva+Noso),Bulko,Vladka, Marek a ja valíme si to v šlapajách Roba a Janky na chatku. Večer dorazí Korienok s Mišom Honkom a Džusom a chatka praská vo švíkoch. No večer keď sa už pripravujeme na fázu spánku sa na pešo dovalia ešte Trenčania Gabo Čmárik so Zuzňou, Marek-Labuť a Lipták Miro Peťo. Ešte raz si prebehneme zajtrajšie plány, že kto, čo kde, ako a s kým. Najvážnejší sa zdá byť Gabou plán s Mirom a to v projekte: Tri steny. Vyliezť Komín návratov v Javorákoch, zíjsť do Bielovodskej, na druhý deň dať niečo na pustú stráž a zavŕšiť to v kráľovne Galerií Ganku nejakou klasikou. Krásny projekt, len čo je pravda. Korienok s Bulkom si tiež vyberajú riadnu dardu v podaní známeho Old Scouta na Malú Ľadovú vežu. A my pacienti dvaja s Marečkom rozmýšľame nad dačím na rozlez kedže forma žiadna a vyberáme medzi Poľským komínom v Javorákoch alebo Kučera,Fejdi na Malú Ľadovú vežu. Kvôli lavinóze vyhráva Mala Ľadová veža. A tak sa všetci svorne pokope zaspávame a tešíme sa na ráno.

 Lezci vstyk o pol piatej, dačo zjesť pripraviť aspoň pol litra vody na deň a hybaj ho. Kým skialpinisti ešte drichmú, mi s prvými rannými lúčmi sĺnka, ktroré sú v hmle nasledujeme Korienka a Bulka a valíme do Čiernej Javorovej. Je kosa, ako inak, viazanie ma neposlúcha a stále mi prepína zo šliapania na pevno, čo ma vedie miestami v kopci do zúfalstva, čo je už pri skialpových nástupoch zvykom. Byť už tak pod stenou, už nech leziem.

Po nejakej tej hodinke sme pod stenou je pol ôsmej a ide sa liezť. Chlapci nastupujú do Old Scouta a ja vešiam na seba všetok ten príjemný materiál a ťahám prvú trávovú nie moc zaistiteľnú dĺžku, trávky držia ako tak no snehu je na kašu, dostávam sa pod ťažko vyzerajúci kút a kedže lano mi už drie a mám ho už málo robím štand. S touto ošemetnou dĺžkou sa bude musieť popasovať Marek, čo ma trošku mrzí, že som to nechal na neho. Postupuje opatrne krok po kroku a zatiaľ čo ja si užívam mrznutie na štande a pohľad do protiľahlých slnkom zaliatých stien Marek krásne prelieza ťažký kútik a zdá sa že to už pôjde. To sme však už dávno mimo našej plánovanej cety. No čo treba liezť kade pusí, podmienky nie sú bohvieaké a lezenie nám trvá dlho.Po Marekovom boji nastupujem ja, všetko je ok, len keby mi počas dĺžky dvakráat neodmrzli a nezamrzli paluchy, nadávam na túto zimu a v najťažšom fleku rozmrazujem ruky lebo ani neviem či držím či nedržím zbraň, nakoniec doliezam ku Marekovi. Tretia dĺžka opäť na pohodu a dostávame sa pod riadny skalný kút, asi nejaká hákovačka. Medzitým nám už zdola Korienok kričí, že to zabalili po dvoch dĺžkách, že im chýbali tenké nožovky a keď po Troch hodinách boli na prvom štande, spočítali si dva a dva a tak aj kvôli časovej tiesni zlanili. Korienok nám vysvetľuje že tadiaľ vedie El Niňo,VII,A3. To sme aj tak nemali v pláne, takže Marek traverzuje trávami vpravo a s jeho asi 15cm tupými hrotmi prelieza psycho dĺžku. Nielenže nedržia tie tupé zbrane ale ani trávky a tak Marek pomaličky a elegantne postupuje, až kým netreba traverznúť naklonenú platňu na ktorej je sneh, a ktovie čo pod ním, a tak tento asi 8 metrový úsek traverzu ku kosovke trvá celú večnosť a mi obaja s Marekom máme pesimistické vyhliadky na zlanenie. Vravím si že by to aj šlo keď to Marek prelezie, no Marekové slová ma v tom nepodporujú a tak sa už aj zmierujem s faktom zlanenia, ktorý by ma riadne asi rozdrvil. V hlave mi kolujú myšlienky, že ak zlaníme tak sa na to asi vykašlem, dvojhodinový nástup pod stenu, človek mrzne na štande, ruky ide šľak trafiť, zlaňovanie ktovie z jakej skoby, no proste riadny chaos v tej hlave. Marek nakoniec dobojuje a štanduje na kosovke ja v klasike rozmrzania a zamŕzania rúk preliezam aj túto nepríjemnú dĺžku. Sme na pilieri asi za 2-3 a cesta hore je otvorená, hurá nemusíme zlaniť a ja čapem po tých snehoch a kosovke čo to dá, jedno istitko na 60m a štand.

Jeden mikro zlaňák a sme v žľabe. Odtiaľ si to už len prešľapať a únikovým východom sa razom ocitáme na hrebeni tesne pod vrcholom Malej Ľadovej veže. Super, zvládli sme to vyliezli sme cestu, nemuseli sme zlaniť, po troch mesiacoch opäť ten skvelý pocit. Vyliezli sme síce najaku zmotaninu asi štyroch ciest plus našu vlastnú dĺžku, ale nevadí, proste kade to šlo liezli sme, túto variantu sme si sami pre seba tak po Liptácky nazvali že V ktorých bokách pasieš, V+. Pomaly sa stmieva, slniečko zapadá, ožaruje okolité štíty a pod nami sa rozprestiera nádherné more vytvorené z oblakov, ktorú nám pripravila teta inverzia. Cítim sa ako znovuzrodený, zima je krásna, okamžite sa chaos z hlavy vytratil a opäť mám jasno, chcem liezť a chcem liezť aj v zime, lebo je to krásne. Balíme veci, zostupujeme, dole, volám Ivane, že som v poriadku a že hviezdy svietia a je to proste super. Kosodrevinovým žľabom zostupujeme pod stenu, keď tu zrazu všade hmla a mi máme problém nájsť lyže. Naštastie trafíme na stopu lyží a tá nás k nim dovedie. Ráno by sa nám po ne nechcelo ísť. Okolo ôsmej

sme na chatke, kde nás všetci vítajú a starajú sa pekne o nás, tu voda, tu polievočka, tu keksík, rozpávame si zážitky a spoločne sa tešíme. No je už veľa hodín a Trenčanov nikde, Zuzňa sa totiž s Labuťom mali vrátiť a ešte tu nie sú. No ale zostup z javorákov nie je zadarmo, vrávím že ešte majú do jedenástej čas, pretože takto sme pred rokom prišli z Potmehútov aj mi s Wolferom. Okolo desiatej usíname a presne ako som vravel o pol 12tej sa dovalia 4ľadové medvede, chválabohu všetci sú ok. Všetci si vyliezli Komín návratov a Gabo s Mirom usúdili, že podmienky moc nie sú a tak si to dali na pohodičku. Ráno všetci Liptáci vyrážajú za belavou ligotavou snehovou nádherou a ja ako pani domáca ostávam s Trenčanmi na chatke. Debatíme o Pakistane, že čo a ako, Gabo argumentuje veselými príhodami, že ísť sa oplatí a tak teda ako inak, treba robiť veci a treba ísť. Lúčim sa s Trenčanmi a s Mirom a vítam Nosovcov a Marečka, s ktoými spoločne vyrážame dole a vychutnávame si lyžovačku v čarovnom prostredí severných dolín, kde je úplne iný svet.

Po telefonáte s Korienkom som sa dozvedel že sme liezli cestu Mai Piu,VI,A3, len pred tým najťažším sme odbočili vlastnou dĺžkou asi za 5 a napojili sa na cestu Kučera Fejdi. Korienok vraví že mám zhodnotiť a tak vravím, že 4, 6, 4 a on na to že autori dali 3,5,3, tak holt čo už, chybička se vloudila, žeby nerozlezenóza, alebo tie podmienky :), je to jedno dobre sme si zaliezli a daliezli a to je je hlavné.

Na záver treba poďakovať všetkým účinkujúcim, hlavne Vladke za chatku a za rozšírenie lezeckých a kamarátskych obzorov. Tak hor sa znovuzrodení pre zimu do tej krásnej tatranskej zimičky. Horám zdar.                                     

Šaky.