Kto caka ten sa docka hovori sa, a tak neostavalo nic ine ani mne, len verit, dufat a cakat na zopar dni slnecneho pocasia aby som aspon ako tak uspokojil svoje nedockave lezecke chutky po velkych stenach a celodennom dobrodruzstve. Po par dnoch vysedavania na intraku a cakania na pocasie nastal konecne den ked sme vyrazili za nasou vysnivanou stenou Kjeragu, ktora nam nahanala zimomriavky po celom tele. Piatkovy 200km celodenny stop nam dal celkom zabrat, no boli sme radi ze 2000sk mame usetrene, a ze sme skoro tam kde sme chceli byt, a sice v Stavangeri, v meste ktore je vychodiskovym bodom pre pristup pod stenu Kjeragu, kde jedina mozna a dostupna doprava bola lodou. A tak sme sa vrhli na ziskavanie informacii o najblizsej dnesnej lodi pod Kjerag. No nas dlho osvedceny styl "svet je gombicka", " davaj hej, sak daco pojde" sa nam tentokrat neosvedcil a zistenie ze najblizia lod ide az v nedelu nas polozilo na kolena a zburalo vsetky posledne nadeje na lezenie. A tak sme vo vire zufalstva, beznadeje a zlosti sedeli, lutovali, a nakoniec sa zmierili s nepriaznou osudu.No ale co by to bol za pribeh keby skoncil len takto. V teto spletitej situacii, sme este vykrasali iskierku nadaje s tym, ze pojdeme pohladat sprievodcu po okolitych skalkach a zalezieme aspon tam. A ta mala iskierka sa zacala pomalicky rozhorievat a drevene polienka nam skoro same skakali do postupne rozhorievauceho sa ohna. Hned prve v podani najdenia knihkupectva a s velkym stastim aj posledneho sprievodcu po miestnych skvostoch. Druhym stastnym polienkom bolo zistenie, ze nedaleko asi 30km sa nachadza 500m stena Tauveggen, a to uz bol ohen ako sa patri ,a v nasich srdciach vzblkla opat nadej. Bolo rozhodnute, ked neprsi aspon kvapka, vidina big walloveho dobrodruzstva nas hnala dopredu. Nasadli sme na prvu ferry, odviezli sa do Tau a dostpovali pod nasu zachranu v podobe steny Tauveggen. Pokojny vecer na vrsky padal na zelene luky a modre jazera, no ako naschval nepadal sam, ale spolu s nim padal aj tolko lezcami zatracovany a plany prekazajuci dazd, ktory opat pomaly hasil nas ohen nadeje. No predpoved slubovala od soboty 3 pekne dni, to znamenalo pri je jpravdivosti, den vysusenia steny, den lezenia a den stopovania domov a lietadlo v utorok je moje. Takze sme este predsalen nehadzali flintu do zita a nechali sme to na rano mudrejsie vecera. A tak sa aj stalo, prebudili sme sa do krasneho slnecneho rana a den, kedy nam schla nasa stena sme stravili kratkym stopovanim a naslednou turistikou na znamy Preikestolen-Pullpit rock, kde sme sa aspon pokochali krasou norskej krajiny a tesili sa na zajtrajsie tolko vysnivane a vybojovane lezenie. Jasna, hviezdnata obloha slubovala nadherny zajtrajsok a nas ohen nadeje vzrastal coraz viac, az kym sa nepremenil v samotnu vatru slobody, radosti a vsetkeho toho nadherneho, co zo sebou prinasa horolezectvo. V nedelu rano, obliekame sedacky, berieme matros a vyrazame prebit sa mokrymi polozenymi platnami na ktorych vyrastol prales, no po tychto uvodnych peripetiach prichadzame na nastup do nasej casty Minotaurus. Po uvodnych dvoch dlzkach, prichadzame k rozdvojke dvoch ciest nasej, a vedlajsej cesty Taurus. Pohlad na kuty, previsy a hore cakajuce previsnute spary nas moc nelaka nastupit do tejto cesty a tak po chvilke zvazovania usudzujeme ze so 4 skobami sa nie moc dobre zlanuje z predvrcholu 400m cesty, kvoli zatecenym sparam. A tak razom volime jednoduchsiu vairantu a ideme do najlezenejsej cesty v stene, do cesty Taurus,400m,6 norskej klasifikacie co je 7- nasej. Zacinam tahat 3 dlzku a skusam nieco najst, co by mi dalo pocit ze sme spravne, no kde nic tam nic. O spravnosti cesty a o tom, ze tu nie sme prvi sa presviedcame iba z nakresu, no je to fajn, vsetko robit vlaste, vlastne postupove istenia ,vlastne standy, je to proste klasika, a pani tradicionalisti si tu prisli a pridu urcite na svoje.Pevna zula juznej steny Tauveggen trosku znizuje strach z neznameho a moraloveho lezenia a ako tak prispieva k nasej vseobecnej spokojnosti. Slniecko vysoko na oblohe, jemny vetrik pofukuje a lesk odrazajuci sa z pod nami nachadzajuceho jazera, vytvaraju skutocnu horolezecku idylku na stande , ale i pocas samotneho lezenia. Lezenie je zatial skvele, nie narocne, iba moralove, no spar je tu neurekom a tak sa da skoro istit na kazdom kroku. V polovicke vystupu pri traverzovani vlavo nachadzame prvu a aj poslednu skobu. To dava aspon trosku tusit, ze sme dobre a tak pokracujeme dalej. Doteraz slo vsetko hladko, no zrazu sa stena zacina menit v siet kutov, hran a pilierov a mi v tejto spletitej sieti snazime sa vymotat si cestu na vrchol. Dlzky su vacsinou 50metrove co da pri konci, pri tahani lan celkom zabrat. V jednej tazkej dlzke zistujem ze mam este 10m a predomnou klucovy flek a za nim neznamo, nevedno kde zastandovat ,a tak volim variantu vzdusneho standu v 2 friendoch a 1 coku. Stojim nohami na dobrom nie velkom sutri, no Marecek sa po dolezeni podo mna za chvilu pekne humpala v 3friendoch vo vzduchu a mna caka asi klucovy flek, so sirokou kolmou az previsnutou sparou v kute. Povzbudzujem sa psychicky a idem na to, jemne sa krutim a snazim sa liezt na istotu, hlavne nohami a hlavou :-).Po prelezeni tohto fleku som si myslel ze mame vyhrate, no cuduj sa svete, vobec nie, Marek daleko na stande a ja niekde na hrane a predomnou zatecena spara a nad nou mokre chyty. No nastastie to neboli ziadne skrabky ale dobre chyty, a tak sa dalo aj po mokrom, teda dalo, muselo sa dat, lebo inec cesty ako hore nebolo. Zlanovat z pozicanych kamosovych camalotov, by bol predsalen drahy spas. Doliezli sme na predposledny stand a tam sme stravili asi hodinu hladanim unikovej cesty na vrchol. Pomaly sa zacinalo stmievat a slniecko zapadalo za obzor. Bolo treba konat. Marek to skusal stredom, potom zlava, sprava, no akosi to neslo. Bal som sa o Mareka, pretoze v pripade padu by hodil slusne kyvadlo a to by nebolo dobre. Po tomto skusani a obliehani som siel na skusy ja.Spolu sme zhodnotili ,ze najlepsie to bude stredom a potom kade pusti, a tak som siel hladat. Po prvych 6 metroch som sa dostal k mini sparke na 0.5 frienda, no ten mi akosi zahadne v danu chvilu zmizol, a tak neostalo nic ne len prvykrat pouzit skobu, z 10cm dlzky som zabil asi tak 3, no na odsadnutie staci vravim si a pokracujem dalej. Toto osemetne miesto som preliezol a natraverzoval som do konecne schodneho terenu asi tak za 4, kde uz bolo iste ze sa hore dostaneme. V tejto poslednej dlzke nachadzam stary friend, takze dalsia znamka zivota.Marek dolieza ku mne, na vrchol zostava este asi 200 metrov 3veho terenu, pre istotu potiehneme este jednu dlzku a v schodnejsom terene balime lana. Nastava kratka vymena nazorov na tahanie poslednej dlzky, trosku to nami otriaslo, no vsetko sme si vysvetlili a za jemneho sera sme spokojni a stastni spolocne vystupili na vrchol.Pri svite mesiaca nas cakal zostup po velkych sutroch v suti. Celkovych 12hodin vystupu zdola hore nam dal celkom zabrat .Nasledujuce pondelkove rano sme sa opat po 12 hodinach na stope dostali do Bergenu a v utorok poobede som si uz pekne svistal vzduchom, spokojny s tym ze aspon ta jedna sa podarila, smerom do Prahy.Takto sa skoncil moj pobyt v Norsku, no nic sa neboj Norsko, coskoro som tam zas, tak chystaj pekne pocasie a suche steny v Romsdale a Kjeragu.
Horam zdar.
Pridaj komentár