Pred tyzdnom v utorok 18.7 zacala dalsia z vydarenych tatranskych akcii, tentokrat v prijemnom prostredi Doliny Bielej vody, pod mohutnou hradbou stitou, jednoducho na Brncalke a konecne opat doma, doma v Tatrach, takto som to vnimal ja, no hlavne Simpy, pre ktoreho to po polrocnom putovani Juznou Amerikou urcite platilo dvojnasobne. V skvelom kolektive Liptakovm, Oravakov a konecne aj dvojkou Lubovniakov sme sa zisli na Brncalke a vyrazili pod Zeruchove veze na kratsie cesty, torsku sa rozliezt. So Simpym sme nastupili do Čepelovej cesty, ktora nas prijemne prekvapili svojimi vsetkymi nadhernymi dlzkami vsakovakeho tatranskeho charakteru, ozaj skvost, na ktorom si nase zmysly pochutili. Nadherne platnovite pohyby striedali jemne nachytavania a vyliezania previsnutych hran a to vsetko potom okorenila druha cesta s vystiznym nazvom Kniha, pretoze jej posledna dlzka je ako dvojlist z knihy a clovek lezie jej stredom, nadhera. A tak sme si vsetci kde tu co tu popoliezali aby sme sa vecer mohli nateseny z krasneho dna zijst a podebatit pri pive. Na zajtra sme mali vsetci smele plany. Simpy s Wolferom sa chceli pustit do Weberovky na Maly Kezmarak, ja s Marekom sme cheli trosku moralu okusit v Hrane Dieskovho Komina na Jastrabku a zbytok partie sa chystal pochrumkat si na Ciernom stite. Karty boli rozdate, borovicka tiez a tak sme sa pohladom na nadhernu oblohu plnu este krajsich hviezd, rozlucili a zaliezli do stanu. Rano sme tomu dali, vyspavali sme si do 8 a potom to tak aj vyzeralo. Nas s Marekom cakal 2hodinovy nastup pod Jastrabku a tak sme nelenili a o desiatej sme uz stali pod nou. A ani sme sa nenazdali a kracali sme na cestou spat dole na Brncalku. Zbity, sklamany, trosku ofackovany no o to odhodlanejsi do dalsich veci. Co sa stalo? Akosi sme podal nakresu prilis skoro uhli doprava a smerom hore kade to pisalo to bolo az prilis moralove a nezaistitelne a tak sme tam spravili akysi traverz najtazsich cies a namotali sa do zlatych borhakov, kde sme usudili ze to nema zmysel a rozhodli sa zlanit a ist vedla cervene previsy, ktore Marek uz liezol, no kvoli casovemu handicapu, ktory postihol Mareka, lebo chcel byt vecer doma sme to zabalili uplne a smutne sme sa vracali s nasim takto spolocne ukoncenym tatranskym letom. No co aspon sme sa presli pod Jastrabku. Na chate sme tak po dvoch hodinkach privitali uspesnych Simoyho s Wolferom, ktory si Weberovku celkom pochvalovali. Pockali sme este na Liptakov, aby sme sa s nimi mohli rozlucit a zamavat im na cestu. Odisli vsetci, ostal uz len vabciaci Simpy a Saky s riadnou chutou nieco poriadneho vyliezt a to zvlast v mójej hlavicke, kedze ma Jastrabka odmietla. Rozhodnutie padlo, Diretka na Kezmarak, hej to bude streka, ak to vyjde tak si paradne zalezieme, dlhe tatranske lezenicko. Vsetky tieto nadherne predstavy zvazovala jedna a to zdravy respekt pred touto stenou, no cuvnut spat sa uz nedalo a ani sme nechceli. Vychutnali sme si romanticku noc pri jazere uprostred kosovky na lucke, rano navarili koka caj a vzapati sme s stali a hladali zaciatok cesty v nastupovom kotli. Ked sme to logicky nejak odovodnili, mohol Simpy nastupit a nastastie nasiel prvy stand, co je vzdy zaklad, bol som rad lebo bludit sa mi po vcerajsku uz absolutne nechcelo a zvlast v tejto spodnej casi to nie je velky problem co sa hned ukazalo, ked som siel tahat ja. Musel som potom zliezat v neprijemnom rozbnitom terene asi tak 10 metrov aby som napokon nasiel spravny smer. Cas pomaly ubiehal a mi sme si to pekne uzivali v trosku moralovych (kvoli rozbitosti terenu) spodnych dlzkach. No asi v 5 dlzke sme narazili na prvy borhak na stande a tak sme vedeli ze sme spravne. Zhruba v polovici steny sa oddeluju cesty a diretka ide vpravo, zatial co trosku tazsia a dlzia superdiretka vedie vlavo, no a asi vtedy sa zacala oddelovat aj obloha a prichadzajuce mraky nevestili nic dobre. No tuzba vyliezt to bola asi vacsia ako samotne mraky a tak nam chvalabohu na hlavu nespadla ani kvapka a mi sme si volny ako vtaci a slobodny ako stado divokych mustangov mohli santit a vznasat sa k nebesiam naplneny troskou strachu, no zaroven radosti z prezivanej chvile. Klucovu dlzku so zaciatocnym bouldrom, pokracujuc krasnym kominom s nohami v platni a vpravo sa tiahnucim oblukovym rebrom som prebojoval a aj vychutnal hlavne v kroku ked sa clovek pretlaca za to rebro, vykopuje nohu do urovne ramien na exponovanu hranu a z poslednych sil stastny ze to dokazal dovali sa na stand. Ten stand bol tak vzdnusny a podomnou tolko prietoru ze som si dal dve odsedavacky, ze keby nahodou.Simpyho raketovy tatransky nastup bol vskutku obdivuhodny,4ta cesta v pribehu troch dni. No ani tato dlzka nezmohla Simpyho natolko, a z poslednych sil sa dokazal z rebra pretlacit a doliezt ku mne, kde sme sa tesili a uz uz pomyslali na vrchol. Cakal nas este jeden nadherny a opat nesmierne exponovany kutik s neprijemnym vylezom. No i tuto prekazku sme zvladli a o dlzku neskor, kedze sme netrafili a nenasli udajny traverz lezmo, sme stali po 8 hodinach horolezenia na vrchole a ako vzdy vychutnavali si skvely pocit z vylezenia a z dobrodruzneho prestupenia stenou, z ktoreho dychalo tolko rokov historie a mi sme mohli byt jej sucastou. Spokojny a plny emocii sme si vykracovali nemeckym rebrikom a tesili sa na pivko na chate a na klubove osadenstvo na schodzi. Bola to vazne pekna cesta, dole sice trosku rozlamana no od polovice sa dlzky znadhernili a v samom zavere vygradovali. Dakujem nebeskym sponzorom za duchovnu podporu, bez nej by sa liezlo ovela ovela tazsie a mozno ani vobec. Zbohom priatelia. Horam zdar. Simpy napis clanok o Ostrve, Yusi o Dravcovi, no a lezte piste, do skoreho videnia a pisania.Caka ma opat mesiac bez lezenia, ale potom ten Romsdal….., uvidime.
Pridaj komentár