V sobotu som sa vratil z dvojtyzdnoveho tripu z ostrovoch Orkney a Shetland a aj ked to bola viacmenej nelezecka akcia, kedze lezecky a madzo som mal sice so sebou no do ruky som ich chytil tak akurat pri vybalovani a baleni bagla, ale ved cestovanie a spoznavanie krajin patri neodmyslitelne aj k lezeniu.
Celu vec som odstartoval 4.9. v nedelu vecer 6 hodinovou plavbou z Aberdeenu do Kirkwallu, co je hlavne mesto suostrovia Orkney, ktore je tvorene priblizne 70 ostrovmi nachadzajucimi sa len niekolko desietok km severovychodne od Skotska. Do pristavu sme dorazili neskoro v noci, konecne sa aj hmla rozplinula a naskytol sauzastny pohlad na nekonecny rad svetiel lemujuci pobrezie a v dialke vystrazne svetla majakov. Novy terminal postavili kus od mesta tak popri asfaltke kracam ked zastavi auto, ze ci nechcem zviest. Dvakrat sa nenechavam prosit a o par minut sa uz prechadzam uzkymi ulickam a pristavom dnes uz dost industrialneho mesta. Po noci za pristavom idem rano pozriet najzachovalejsiu stredoveku pamiatku v Skotsku St Magnus Cathedral postavenu z cerveneho pieskovca. Cela prehliadka mi trva asi dve hod a fakt to stalo za to. Dalej klasika na vypadovku a necakam dlho a dostavam sa priamo do roku okolo 2500BC (pred Kristom) medzi kamenne kruhy v Stenness a Brodgar. Prvemu postavenemu Stenness zostalo uz len 4 z povodnych 12 kamenov, no Ring of Brodgar na mna fakt urobil dojem nie len svojimi rozmermi (povodne 60 dnes len 27 kamenov), ale najma polohou ako keby na rozhrani dvoch svetov postaveny na cipe poloostrova medzi dvoma lochs (jazera). Mam kopec casu tak sa rozlozim pri jazere a idem nasavat magickost tochto miesta, ktoreho povod a ucel nie je vedcom ani do dnes jasny a je niekolko verzii, ale pravdepodobne to malo suvis s rocnymi obdobiami (nieco ako kalendar). Nie je to az taka rarita lebo kamenne kruhy sa nachadzaju po celom UK, spomedzi ktorych je najslavnejsi Stonehenge. Halucinujem jak v kruhu tak aj v jeho okoli, skumam jednotlive kamene, pozorujem rybara ako tradicne lovi pstruhy na jazere a vsetko to je este umocnene pocasim, ktore ukazuje vsetky svoje tvare a nechybaju ani huste hmly zaplnujuce udolia a dosadajuce na hladinu jaziez. So zapadom slnka sa vytratili aj posledni turisti a ja sa tiez ukryvam do utrob zdiaraku pred dotietavymi midges. Lazy stylom sa rano presuvam na sever do dedinky Birsay, kde sa nachadza ostrovcek s nejakou zrucaninou z doby asi kamennej a je pristupny len v case odlivu, ked voda poklesne natolko, ze sa da suchou nohou dostat na druhu stranu po vybetonovanom chodniku. Mne sa nechce cakat do vecera, tak radsej volim trek po pobrezi smerom na juh okolo odporne zapachajucich plazi a strmych utesov az ku pametniku z druhej svetovej a potom dole okolo vsade pritomnych ostnatych drotov tak si tu trochu pripadam ako v koncentraku. Povodne som planoval robyt viacero walks okolo pobrezia, ale tato skusenost ma odradila od dalsich pokusov. Radsej som isiel po asfaltke na hlavnu cestu a stopoval dalej do najzachovalejsej usadlosti v Euope z doby kamennej Skara Brae. Ako skoro v sade aj tu odomna pytaju vstupne, ktore je dost mastne £6 a rychlo makam lebo mi zostava uz len hodinka do zatvorenia. Cele to bolo objavene v roku 1850 po silnej burke, ked more odplavilo kus zeme a tak sa na povrch dostali ruiny stare 5000 rokov. Na zaciatku exkurzie je kopec zeme a vo vnutri asi kuchyna s kusom preparovanej ryby a cervenymi gumenymi rakmi. Dalej pokracoval chodnik s tabulkou oznamujucov casovy posun do roku 3100BC a konecne Skara Brae. Neviem ci som bol unaveny alebo ma to prostrdie zacinalo nudit, ale velmi ma to nenatchlo. Vstupenka mi este dovolovala pozriet sa do najfajnovejsieho domu zo 17 str, ale to uz bolo vazne privela a radsej som odisiel haladat miesto na spanie. Na toto miesto nebudem v dobrom spominat, kedze pocasie sa na tolko zhorsilo, ze ma odsudilo na dve noci a jeden den na WC, kde som za cely den urobil asi pat krokov a vecsinu som starvim v spacaku. Uz to vazne chcelo zmenu prostredia a jedine kopce, kde by sa dal robit nejaky ten trek boli na ostrove Hoy. Rano ani neranajkujem rychle balim veci a padam do Stromness odkial mi akurat ide ferry. Za pol hodinky som na druhej strane, vyzdvihujem letaky s mapou a zacinam slapat po pobrezi do usadlosti Rackwick, ktora mi bola vrelo odporucana. Zacinam po asfaltke az k moru, ked konci zahnem na juh a marne sa snazim najst cesticku, ktora je na mape vyznacena. Riadim sa intuiciou, dostavam sa do uzavreteho udolia, prekracujem neprijemne mociare a nakoniec si to vyslapem uzkym zlabom na planinu. Snazim sa dostat na hranu utesov, ktore by mali byt jedne z najvyssich v UK no nie je tam ziaden chodnik len vlhka zem takze si pripadam ako keby som chodil po obrovskej spongii. Snazim si skratit cestu a co najrychlejsie sa dostat do normalneho terenu.Zorientujem sa az ked v dielke zazriem preslaveny skalny stlp The Old Man Of Hoy, tyciaci sa z mora, na ktorom bolo po prvykrat filmovane lezenie v priamom prenose s hlavnym hrdinom Chrisom Boningtonom. Topanky a hlad ma rychlo tlacia do udolia, kde si na hrane strmeho utesu davam rest s fascinujucim vyhladom na siry ocean. Fuka dost ostry vietor, balim veci, robim fotky, spekulujem nad moznostami vystupu a len mi zostava lutovat, ze som tu sam a na solovanie to teda navyzera. Do Rackwicku uz vedie easy siroky chodnik a za necelu hodinku som v nadhernom zalive s piesocnatou plazou, cervenymi utesmi a brutalnym campom, obrovska kamenna chata s vodou, Wc, krbom a to vsetko zadara vraj len netreba nic brat a presuvat kamene. Z chaty vychadza zenska v plavkach a mieri si to rovno na plaz, nie je najteplejsie ale dlho mi netrva a uz aj makam za nou. Sceneria jak z Karibiku no Atlantik je Atlantik a do klubu ladovych medvedov som sa este nedostal tak do polpasa to bohate staci a uz aj makam po fotak, nafotit zapad slnka. Vecer sa do bothy (kamenna chata) dovali typek zo Svedska a vytahuje falsovane listky ZSR interrail z Presova. Ciste psycho a neviem kto to vravel, ze to uz nefunguje! Vecer travime v trojke pri krbe a kecame neskoro do noci. 10:30 mi ide ferry spat na mainland a tak si rano musim po prvykrat privstat a sirokym udolim upravenou cestickou sa dostavam s predstihom k molu a stihnem si umyt druhu polovicu tela na miestnom WC, aspon voda bola tepla. Cestovne poriadky tu funguju vazne presne, za pol hodinky som v Stromness, nejaky cas sa len tak prechadzam velmi kludnym mesteckom s dlhou a bohatou rybarskou historiou na rozdiel od Kirkwallu. Dnes ma caka posledna juzna cast mainland, ci skor umelo prepojene ostrovy Burray a South Ronaldsay. Cele Orkney no predovsetkym zaliv Scapa Flow ma bohatu vojensku historiu ako z prvej tak aj z druhej sv. vojny. V oblasti sa nachadza mnoho vrakov, ktore su teraz stredom pozornosti diverov. Uz spominane ostrovy su prepojene umelymy, tzv. The Churchill Barriers, sluziacimi ako ochrana proti nemeckym ponorkam U-boat v druhej sv. vojne. Stopoje sa vcelku dobre a navise mam prebytok casu tak si cestou pofajcievam a snazim sa dostat na pobrezie k dalsiej archeologickej pamiatke Tomb of the Eagles. Krajinka uz dost unavuje same kravy, ovce, zelen, rovina a vsadepritomne more od nevidim do nevidim. Cestou stretavam farmara, dame rec, ze na pobrezie je to kusok a ked sa nebojim krav tak len staci popreskakovat zopar plotov a je to. Nikdy som nevenoval vela pozornosti tabulkam upozornujucim, ze plot je pod napatim az kym som nedostal poriadnu ranu, ked som to skrtol kolenom no este stastie, ze to nebolo kusok vyssie 🙂 Po dalsom prekvapeni som uz mal toho vazne dost a uz som sa nevedel dockat cesty na Shetlandy, ktore by mali byt zaujimavejsie. Vecer este preskumavam hrob z doby brondzovej, co je vlastne kopec zeme a vo vnutri miestnost s piatimi lebkami, ktore som sa neskor dozvedel boli iba makety. Cele to sluzilo ako pohrebne miesto, kde boli mrtve tela pozierane orlami (odtial ten nazov). Huraaaaa, posledny den! O 23:00 mi ide ferry na Shetlandy tak to mam este stale vela casu a zastavujem sa pri ruinach domu z doby brondzovej. Akonahle pristupim, stary dida spusti celu historiu, ale ten prizvuk nieco strasne skoro nic mu nerozumiem. To by som nikdy nepovedal, ze kolko ma anglictina dialektov a tou spisovnou hovori vazne len velmi malo anglicanov (je to asi tak ako na Slovensku len si to treba vynasobit poctom obyvatelov v UK). Cestou do Kirkwallu sa zastavujem v nadhernej Talianskej kaplnky z druhej svetovej, postavenu talianskymi vaznami. V Kirkawalle stretavam jedneho cecha a vazne mi dobre padla uvolnena konverzacia v rodnom jazyku. Dokupujem jedlo a vo vecernom sere kracam na terminal. V cakarni si podriemkavam az kym nepridu dvaja typci s baglami, z ktorych trcia lana a nejaky ten matros. Trochu ich spovedam, ze si idu len tak uzit zopar dni na Island mozno nejake lezenie, rafting, ale v kazdom pripade to chce hodne piva. Len co nas vpustia na lod, hadzeme kotvu v miestnom bare a nasavame do zaverecnej (cloveka to vzdy potesi ked natrafi na tych spravnych ludi). Rano sa prebudzam na kresle lodneho kina, chlapcom prajem vela stastia (povodne sme mali na plane nejake lezenie no pocasie bolo dost na hovno) a v rannych hodinach opustam terminal, neidem ani do Lerwicku, ale davam si kralovske ranajky na bus stope jak posledny homeless. S chaosom v hlave sa snazim dostopovat na najzapadnejsi cip mainland, ide to sice pomali, ale popoludni som na konecnej v usadlosti Sandness. Este ani poriadne nevystupim z auta a uz ma ludkovia upozornuju na morsku vydru plavajucu k brehu tak rychlo makam k nej nech nezdrhne. Schovava sa pod kamenom tak sa mi ju nepodari odfotit, ale som rad, ze som ju videl co je dost velka vzacnost. Pocasie je premenlive a ja mam pol dna na prehliadku tohto az prilis kludneho miesta. Informacna tabula upozornuje na turisticke cesticky kolo pobrezia tak to omrknem tak za hodinky a zvisok dna rozmyslam ako sa odtial dostat. Nakoniec som tam aj prespal noc koli WC, na ktorom by sa dalo v pripade dazda ukryt, ale aj tak zmokol, ked sa mi nechcelo nad ranom presuvat veci a radsej som ostal na dazdi. Rano robim razne rozhodnutie, vyrazit na najsevernejsi bod UK kam sa clovek moze dostat suchou nohou. Nestopuje sa zle a pomerne rychlo sa dostavam z mainland na ostrov Yell (ferry 30 min) a dalej na najsevernejsi ostrov Unst (ferry 10 min). Nemarnim cas a rychlo sa dostavam az do narodnej rezervacie Hermaness, kde si pri vstupe vyzdvihujem brozurku s mapou a upravenym chodnikom stupam na najvyssi kopec s vyhladom na Muckle Flugga (najsevernejsi ostrov UK). Za hodinku som hore a som cely happy, ze som si zase trochu zaslapal. Davam foto a pokracujem dalej na sever len ako sa to da. V lete tu prichadzaju hniezdit tisice vtakov, no pred dvoma tyzdnami odleteli co ma strasne mrzelo, lebo toto miesto a vobec Shetlandy su jednym z najlepsich miest pre birdwatcherov. Myslel som si, ze miesto bude drsnejsie, ked je vystavene Atlantiku zo vsetkych stran no pocasie bolo na shetlandske pomery vynikajuce. Po dosiahnuti hlavneho ciela sa vraciam spat do civilizacie a po ceste este stretavam jedneho spaniela a francuza. Celu cestu kecame a ani neviem ako a sme dole. Lucim sa s nimi a idem si najst bivak na noc. V dedinke nic moc a jedine co ma napada je bus stop, ale este predtym potrebujem vodu tak zvonim do domu kde sa svieti. Otvori babicka, poziva ma dnu, davame sa do reci a netrvalo dlho a ukazala mi kralovsku postel a ked chcem tak tu mozem ostat na noc, no to by som musel by blazon aby som odmietol. Dava mi najest, nalieva do mna jeden caj za druhym, pozerame telku a pofajcievame cigy. Pred spanim si davam sprchu, nechcel som jej zaspinit postel a celu noc leje jak z konvy. Vstanem, ranajky ma uz cakaju na stole a aj ked sa mi nechce ist, naberam tu vodu a dakujem za vsetko (fakt strasne mili ludia ty shetlanders). Prsi, stop ide vcelku dobre, dostavam sa spat na mainland a idem pozriet odporucanu oblast pre trekkerov Asha Ness. Je to dost od ruky a este si na WC v jednej dedinke zabudnem fotak co mi dojde asi po pol hodine, no nastastie som nebol az tak daleko a vlastne to bolo asi stastie. Necakam dlho a zastavi Volvo v nom prijemna zenska a este si prisada podnapity typek. Typka po par kilometroch vysadzame a v dvojke pokracujeme dalej. Zenska to tu trochu pozna tak ma vezie k Bodu (campingova chata), kde chcem ostat kedze vonku je fakt hnusne no vravi, ze ma privezie spat a len mi ukaze jedno z najkrajsich miest na Shetlandoch. To sa tiez nenechavam dvakrat prosit. Vonku to vazne zuri, ale vlastne to boli tie najlepsie podmienky na pozorovanie pelkolepeho divadla oceanu a skal rutiacich sa do mora z peknej vysky. Tam som prvykrat na vlastnej kozi zazil silu oceanu, ktoreho obrovske vlny narazali na clenite niekolko desiatok metrov vysoke skalne steny. Dutiny v skale vytvarali akesi tlakove komory, z ktorych sa voda dostavala von pod tlakom ako obrovsky gejzir. Niekolkokrat sme schytali sprchu aj my, a do auta sme sa vracali totalne premoceni jak mysi. Zenska musi spat do Lerwicku, vola ma zo sebou nech sa osusim, ze ma privezie spat. Lakavu ponuku som odmietol a zaviezla ma do studenej chaty bez svetla a elektriny. Uz som aj olutoval, ze som nesiel s nou, ked tu zrazu doslo auto a co nevidim, vratila sa spat so suchymi nohavicami pre mna a pivami v ruke. Co si moze chlap viacej zelat. Vecer travime pri svieckach, caji a tak. Rano to vonku nevyzera najlepsie, ale nevzdavam sa vystupu najvyssej hory Shetlandov, oh sorry kopca Ronas Hill nieco okolo 500 mnm a samozrejme s odvozom tak blizko ako sa len autom dalo. Lucim sa s mojim anjelom a v neprijemnom vetre a hmle zacinam stupat po kamenistom terene A Walk To The Arctic ako sa dozvedam z informacnej tabulky. Za necelu hodinu som hore a len podla tradicnych symbolov rozoznavam vrchol, kedze je velmi slaba vyditelnost. Davam vrcholove foto a cestou dole sa zastavujem na asi druhom najvyssom kopci a dalej k vysielacom co bol moj orientacny bod. Onedlho som uz opat na urovni mora, opekam sa na slnku a stopujem do Lerwicku. Mestecko treba uznat velmi pekne, pistav tiez a vecer si idem najst nieco na spanie. Veci uz pripravene, zuby umyte a tu zrazu telefon. Na telefone moj aniel strazny, ze ci neidem na pivo. Velmi sa mi nechcelo no chcel som ochutnat dobre shetlandske ale (pivo) tak Ok. Kruzime po meste a hladame nejky dobry pub, ktorych je tu neurekom. Zapichneme to v jedinom kde hraje ziva hudba, ale na poschodi to je silene plne a ja mam naladu tak na spanie tak vecer travime v dvojke o poschodie nizsie pri zevraj najlepsom z miestnych piv White Wife (cena £3=180sk tak som si spomenul na bazanta za dvacku). Po tretom zacal alkohol stupat do hlavy, konverzacia zacala viaznut a radsej sme to zabalili, ja do zdaraku a ona do hostela. Zacal predposledny den a zaverecna juzna cast mainland a ostrov Mousa preslaveny najvacsim Brochom (kamenna veza postavena bez pouzitia malty) na svete a bohatym wildlifeom. Mam stastie lebo na ostrov chodi iba exkurzna lod za £9, ktoru treba rezervovat dopredu no uz je takmer po sezone a ide tam iba zopar ludi. Malinkaty ostrovcek obchadzam za 2 hod, zastavujem sa pri Brochu a vela casu travim pozorovanim opalujucich sa tulenov, koli ktorym som tu vlastne isiel. Nepocital som ich, ale odhadujem okolo stovky tulenov, ktore su ale dost plache a je problem sa priblizit na menej nez 20 m. Fotim aspon z dialky a hlad a smad ma zenie prec. Vecer sa mi este podari dostopovat na najjuznejsi cip Sumburgh Head s nedhernym majakom postavenym na strmych utesoch odkial sa daju pozorovat velryby, no ja som bohuzial to stastie nemal. Poslednu noc travim v budovach majaku z asi druhej svetovej. Po ceste do Lerwicku sa este zastavujem na uzastnej plazi, ktora spaja maly ostrovcek s mainland a v byvalom hlavnom meste Scalloway, ktore nie je nicim tak vynimocne. Presne o pol siestej dvihame kotvu a dvame zbohom tomuto kusu zeme uprostred Atlantiku, ktoreho obyvatelia maju mozno blizsie k norskej kulture ako ku skotskej, ku ktorej boli pricleneni pred 500 rokmi a viackrat bojovali za osamostatnenie.
Simpi-Islander
Pridaj komentár