Po týždennom haluzení doma a čakaní na môjho parťáka Mareka nastal konečne deň D. Aj keď síce pôvodný plán vyliezť 17hodinovu cestu Pravou časťou 5+ na Malu snehovú vežu s bivakom nevyšiel, no aj tak som sa tešil že aspoň niečo buchneme.A tak sa aj stalo. Pekné slnkom zaliaté slobodné ráno sme vyrazili spod lanovky na Hrebienok smer Zbojnícka chata a ja som si mohol otestovat darcek ktory som dostal (Skialpinisticku vybavu), za co dakujem Nosovi,Evine a Marekovi. V zložení Korienok, Bulo(Pali), Pán Biskupič a ja sme vyrazili. No a ten skialp vytrepať sa hore dá celkom zabrať. Hneď na úvod sa mi trosku pokašľalo viazanie a tak sa k môjmu 15kg batohu pridali aj zopár kg vážiace lyže, našťastie ma Liptáci počkali a viazanie sme opravili. Skialpinistov bolo na Hrebienku neúrekom a medzi nimi aj ja A tak som potil drvil az sme sa zrazu ocitli pre prahom Veverkového vodopádu a chvíľočku počkali na 4icu Čechov, ktorí nás predbehli. Korienok s Bulom naliezli prví.My s Marekom si chceme o ťahanie ľadu strihnúť, teda my, ja si chcem strihnúť, obaja ho chceme ísť ťahať, no Marek nemá záujem strihať, chce ho ísť ťahať on a kedže tu je už druhýkrát a ešte si ho nevytiahol tak moja dobrá dušička mu túto možnosť ponúka bez strihania. Všetci 4 vyliezame v pohodovom mäkkulinkom ľadíku hore, s Bulom ťaháme druhú dĺžku a snehovým žlabom šlapeme vyššie. Stojíme pred prvou vežou Birkenmajerovho piliera pod Slavkovsým štítom. Liptáci sú hotoví ako po 8 dňovom lezení na Trango. No že vraj to včera trošku prehnali a tak niet sa čo čudovať. Ja nažhavený ako lev po 10 dňoch hladovania a krvavo červený chutnučký steak sa chcem zahryznúť do akejkoľvej cesty a liezť a liezť a liezť, ach akýlen som bol žhavý, no a čakal som že tú žhavosť prebudím aj v Liptákoch. Nakoniec sme teda Pontónov kút oželeli a na radu Korienka sme si šli popoliezť na vedľajšiu druhú vežu Birenmajerovho piliera Cestu Kútom 5, 75°ľad, zatiaľ čo Korienok s Buom šli vlastnou cestou a pokúsili sa o prvovýstup.
Začínam ťahať prvú dľžku začínajúcu ľadom, ľad je nádherný lesklý ako zrkadlo, ale zbrane doň idú s ľahkosťou, má iba okolo 7metrov a ja po 4 vŕtam Koriekovu šrubu Black Diamond sˇmalou kľukou, no a poviem vám oproti ruským je to ako mercedes verzus trabant. Ľadík končí a ja sa mením na záhradníka a zasekávam zbrane do zmrznutých tráv. Stúpam vyššie, zaistiť nie je veľmi kde a tak zhruba po 10 metroch nad srubou dávam frendík, a po 10 sa dá založiť ďalši, lezenie je príjemné celkom ma uspokojuje až doliezam k miestu kde sa dá zaštandovať. Doberám Mareka, zajedám sneh, meníme si úlohy a Marek stúpa snehovým poľom vyššie.Natiahne dĺžku a do vedenia v snehovom poli nastupujem ja, prekonávam trosku skalné prahy a robím štand v skale. Marek sa už cíti lepšie a celkom sa mu už aj chce,myslím psychicky, aj keď telo určite cíti svoje. Marek prelieza prvú čisto skalnú ďĺžku, ide mu to ako vždy od ruky. Ja frčím za ním a začínam si zvykať na kontak mačiek s čistou skalou, čuduj sa svete aj na 1cm lištách tie potvory držia. Doliezam na štand a so zrýchleným dychom sa teším na svoju skalnú dĺžku. V celej ceste nenachádzame ani stopy po prvovýstupcoch a tak sa cítime ako prvý dobyvatelia tejto steny, aj keď to nie je pravda. Začiatok mojej dĺžky za 5 je celkom ťažký, zbrane sme už predtým odložili za pás ako cowboys svoje kolty a spoliehame sa na naše zlaté ručičky. Prekonávam nepríjemnú pasáž, ktorá sa dala našťastie pekne odistit a frčím si to skalnými horizontálnými zárezmi nahor.Na snehovj polici nachádzam skvele miesto na štand. Zakladám 3 priateľov a kričím že istím. Vychutnávam si pohodičku pred poslednou záverečnou dĺžkou head wallu : ), ktorá čaká na Mareka. Marek nalieza a skúša to napriamiť mierne previstnutou peknou špárou, no zdá sa že je to dosť ťažké a tak radím Marekovi že to dáme v lete, že si s ním chcem ešte nejaký ten rôčik poliezť.Marek vraví že on si chce tiež so sebou ešte poliezť a tak volí pôvodnu variantu vľavo, ktorú prekonáva a je na vrchole. Nasledujem ja a v celkom neprijemnom traverze chytám v rukaviciach asi 1cm lištu a stúpam na mačku,úff všetko držím a ja si už zrejme nezalietam-našťastie. Blížim sa ku kľúčovému kroku, ktorý sa zdal v Marekovom prevedení ok,držím dobrý chyt vypínam frienda a ľavačkou tápam po chyte, ktorý je ešte ďaleko, nakoniec však miesto preliezam s tým že ťahať by som to nechcel,keď trebalo dať hroty mačiek do vertikalnej špary a rvať na rúčkach. Som hore , s Marekom si gratulujeme sme šťastní a moc sa netešíme na zostup kosovkou a snehom. Ale som rád, vyšli na mňa nádherne dľžky a ešte viac to teší že je to moja prvá tatranská zimná mixová cesta- konečne. Zostupujeme Kráľovským žľabom a na mačkách máme pol metra snehu a tak tieto vysoké podpätky ignorujeme a zostupujeme. Míňame kolegov čechov,ktorí po vylezení Siesty ešte nemali dosť a dávali si ešte cestu 100metrovými glazúrkami. Pod nástupom stretáme Korienka s Bulom ktorý spravili prvovýstup z pravej časti našej veže.Balíme veci a valíme dole. Dobrodružstvo sa končí, zrejme moje prvé a posledné zimné vystúpenie v Tatrách túto sezónu, som spokojný a zostáva už len nezabiť sa cestou dole na lyžiach, lebo v koflachoch to je celkom haluz.No našťastie som to prežil, chlapci sú spokojní, ja tiež.No a túto našu spokojnosť vylepšujeme a zapíjame pivom, jedno druhé a ….. ostáva povedať už len zbohom chlapci a vďaka.Unavený frčím na autobus a spomínam na pekné chvíľôčky a zážitky z cesty.
Horam zdar- Nech žijú Tatry. Saky a Liptáci.
Granch a metal : ).
Pridaj komentár