Nivel nuevo II.

Valencia continues

… po preleze cesty Montaňa Magica 8a+ som sa už do ťažších projektov v Chulille nepúšťal. Aj napriek tomu, že Kubo mal skrokované akési 8b,mne sa do toho veľmi nechcelo a radšej som skúšal šťastie a formu v cestách nižších obtiažností. V prvom (a zároveň aj poslednom) náleze do cesty Soy un Pitbul, soy una pluma 8a (za presný názov neručím), sa mi „podarilo“ oddychovať v parádnom čorere, do ktorého som sa pri obhliadke krokov nadomnou poriadne navážil a ani ja, ani Kubo sme sa nestihli začudovať a v sekunde som letel dole hlavou s čorerom v rukách. Našťastie podomnou nikto nestál, keďže vylomené čorero veľkosti 10 l bandasky dopadlo presne na stred prístupového chodníka. Takáto záležitosť mnou trošku otriasla, Kubo bol tiež mierne v šoku a dokonca aj lezci z vedľajších ciest na nás kričali čo sa to vlastne stalo. Dokopy sa vlastne nestalo nič :D, len som urval oddychový chyt a vyššie som ďalšie kroky nejak nedomyslel, tak som šiel dole a vybral som si radšej niečo iné. Ako som už písal, v Chulille sa nachádzalo dosť veľa známych, ktorí okupovali miestne bytíky a my s Kubom sme sa k nim skoro každý večer pekne krásne nasockovali a užívali si ich spoločnosť a vymoženosti civilizácie (hlavne sprchu a práčku). No keďže sa ľudkovia zdržali asi len týždeň a dokonca aj počasie sa v Chulille celkom slušne pokazilo a prognóza nebola o nič lepšia, rozhodli sme sa pre ústup. Pre mňa noví známi (Kubo s Báškou a ich malou dcérkou, taktiež dodávkari a suprová rodinka „Penovci“) sa pomaly zbierali niekam na sever a mne sa už veľmi južnejšie nejak nechcelo, rozhodli sme sa teda ísť s nimi. Hádajte kde… 🙂 Jo, Margalef… again

Catalúnya otra véz

Po príjazde na nám veľmi známy parkáč som sa opäť cítil ako doma. Espadellas pod nami, krásny výhľadík na okolitú krajinku, prsty svrbeli od nedočkavosti, nové lezečky sa tešili na kontakt so skalou, a tak som si povedal, že teraz to už musí výjsť. A konečne aj vyšlo. Pravdu povediac nasledovali pre mňa doteraz asi najintenzívnejšie 3 lezecké dni.

V prvom z nich sa mi podarilo prekonať bouldrík v starom známom Camíno a lá perdición 8a+ a dokonca aj druhý ťažký flek, stropík, ktorý som niekedy nevedel dať ani z miesta, pustil na prvú šupu a konečne som to dal (pre mňa doteraz najťažšia prelezená cesta, keďže nie je 10- ako 10-) :). Druhý deň sa mi zadaril rýchly prelez cesty Maligna 7c/c+ na druhý pokus a tretí deň sa podarila miestna klasika Transilvania za 8a. Jajáááj božskej Margalef 🙂 Kubo sa ešte stále pokúšal o prelez Toniho Kaneloniho (ja som dal taktiež pár neúspešných pokusov), no do iných ciest sa mu už púšťať nechcelo a bolo na ňom vidieť, že to chce troška zmenu. Mne osobne sa odísť veľmi nechcelo, keďže som sa akurát celkom dobre aklimatizoval na miestne podmienky, ale zmena je život, Margalef fakt nikam neutečie (hádam sa tam bude dať aj v najbližších rokoch pankáčiť aspoň tak ako teraz), vybrali sme sa teda hľadať šťastie do neďalekej Siurany.

Siurana

O cestách v tejto oblasti sa hovorí, že sú na svoju obtiažnosť dosť tvrdé, veľa z nich si vyžaduje slušnú techniku a človek musí po ceste k reťazi vedieť často krát podržať celkom malé chyty. Nejeden lezec, s ktorým sme sa na tomto tripe bavili povedal, že mu Siurana až tak nesedí. Iní zasa vraveli, že je to tu oveľa lepšia ako Margalef. Hmmm, sto ľudí, 100 chutí, jak še povi. Alebo „každý to má inač rád“. A tak si teda poďme trošku prečítať o „našich“ skoro dvoch týždňoch strávených v Siurane (ja som sa tam vyskytoval asi pred piatimi rokmi a Kubo už má Siuranu celkom slušne prebádanú, keďže tam bol na pár lezeckých výjazdoch a stihol popreliezať kopec ciest obtiažnosti 8a – nastal čas na posunutie hranice???).
Ako „spoznávací“ Siuranský sektor sme si vybrali, podľa mňa, nádherný kus skaly L´Olla, pripomínajúci vlnu na mori, s krátkymi no o to výživnejšími cestami. Rovno v rozlezoch okolo 7a bolo cítiť, že to tu nebude len tak zadarmo. Krátke a úderné bombovačky by mi teraz ako tak sedieť mohli, a tak som sa namontoval do Ya os vale za 7c, keďže šlo o líniu po dierkach, no prelez mi dal zabrať viac ako som predpokladal. Veďľajšia cesta s názvom La cara que no miente 8a+ už bola ale trošku moc. Fajnová línia po jednom stečenci do previsu vyžaduje veru slušnú dynamiku a aj keď sa mi ju podarilo skrokovať, na prelez to nevyzeralo ani zďaleka. Capať po oblých stiskoch som sa zatiaľ dobre nenaučil, a vlna teplejšieho počasia prelezu tejto cesty taktiež veľmi nenahrávala. Preto sme sa pred slnkom schovali v novšom sektore Negociee (alebo Siuranella este), do ktorého v tomto ročnom období poobede už vôbec nesvieti. Práve tam sa nachádzajú jedny z najlezenejších siuranských 8áčok, cesty Marihuana 8a a Pren Nota 8a. Ako prvú sme okúsili Marihuanu, a bola to veru dobrá vzorka 🙂 Kolmá stienka, v ktorej človek vkuse lezie, aj keď „len“ také technické omáčky po bouldrík s veľmi nepríjemným krokom do malej lišty, po ktorej nasledovala oblinka a ešte menšia lišta… fakt veľmi zaujímavé lezenie. Kubovi sa tento bouldrík na prvý pohľad až tak nepozdával, ja som si však pre svoju dávku chodil pekných pár večerných pokusov, no Šuhy je zdatný technický lezec, nenechal sa zahanbiť a cestu vyliezol o pár pokusov skôr než ja. Ale aj tak som bol po tých mojich asi siedmych veľmi rád, že mám na konte ďalšie osemáčko v ďalšej španielskej oblasti.

Počas pochodu do vyššie zmieňovaného sektoru sme stále prechádzali popod asi najznámejší kus skaly v celej allmighty Siurane – El Pati, do ktorého sa v túto zimu chodili pohýbať také zvučné mená ako Dave Graham, Chris Sharma, Dani Andrada, Daniel Woods, Ethan Pringle, Alizée Dufraisse, Matilda Sodurlund a ďalší borci. Bolo to fakt veľmi inšpirujúce, vidieť a počuť Chrisa či Daniho bojovať v ich aktuálnych projektoch v obtiažnostiach 8c a vyššie. Mne osobne v El Pati padla do oka línia s názvom Zona 0, ktorá bola dlhé roky označovaná ako 8b, no po novom je to 8a+. Krásna dlhá, mierne previsnutá cesta s dvoma ťažšími bouldrami nás s Kubom poriadne preverila. Prvá polovica cesty je povinné lezenie tak za 8+ či 9- po horší oddych za spoďáky, od ktorého začína prvý bouldrík, s troma po sebe nasledujúcimi krokmi pravou rukou až do úplnej rozpažky, kde z tretieho bočáku človek doskakuje do malej lišty a z nej už do lepšieho chytu. Odtiaľ však treba prebaletiť kolmú stienku po malých chytoch a stupoch do lepšieho oddychu, po ktorom začína záverečný úsek, kde musí človek veriť, že po tom všetkom ešte udrží nepríjemnú otvorenú dierku a doskočí do dobrého chytu, od ktorého je to k reťazi už len príjemný dolez. Pomedzi pokusy do Marihuany, či neskôr do Pren Noty alebo iných ciest, sme lúskali pokusy do Zony 0, no ani jednému sa nám nepodarilo odspodu prekonať prvý boulder. Pre mňa sa stal posledný rozpažkový krok zakliaty, keďže som k nemu vedel doliezť v celkom ok rozpoložení, no ani raz som ho nespojil s predchádzajúcimi krokmi. Odtiaľ to po oddych celkom šlo a koniec bol čistá lotéria, no tam by sa už padať nemalo. Kubo bol na tom veľmi podobne a ani jemu sa prvý boulder nepodarilo prebojovať. Myslím si, že sa do tejto cesty pri ďalšej návšteve Siurany určite vrátim a keby sa mi ju náhodou podarilo preliezť, kľudne si ju zapíšem za 8a+/b… ale o tom potom 🙂

Aj keď sme sa ešte pred odchodom do Siurany dohodli, že po pár dňoch lezenia sa vyberieme na cestu domov a zastavíme sa v nejakej ďalšej oblasti, miestna klíma, noví českí kamoši Pája (Mrož) Mrázek s Barčou, a jasné že rozlezené cesty či dobré počko nás rýchlo presvedčili, aby sme ostali dlhšie. Počas týchto siedmych lezeckých dní sme ešte stihli preliezť pár 7béčok na OS, kolmú stienku Mucho tronco poca madera 7c, Outback 7c+, obom sa nám podarila aj vyššie spomínaná Pren Nota za 8a (mne v posledný lezecký deň), Šuhy ešte ukoristil ďalšie 8áčko, a pomedzi to sme dávali pokusy do pre nás neprelezeného projektu Zona 0. Prelezom cesty Pren Nota (mimochodom veľmi zaujímavá cesta so strašne rôznorodým lezením) sa pre mňa lezenie na tomto tripe skončilo. Ostala už „len“ cesta domov, na ktorej sa objavili celkom záludné problémy na dodávečke (pomaly a isto sa rozpadala lamela spojky), no nejak sa nám podarilo doškintať do BA, kde sme s Kubčom ukončili naše dvojmesačné putovanie. Pár dní som tam ostal (Nikola/Hory a mesto/bouldrová súťaž/koncert), nočnou jazdou som sa dopravil do SL, kde som dal dodávečku po skvelom výlete a dobre vykonanej „práci“ opraviť aby sme mohli opäť tripovať a vyliezť zopár ciest aj na Slovensku…

…no o tom napíšem až v ďalšom článku lidičky 🙂

Krátky súhrn:

• počet vylezených ciest: 90
•  7c: – Serra de prades – Flash
  – Domador de Amortiguadores – Flash
  – Sin pila me de la Risa
  – Atp – Flash
  – Maligna (/c+)
  – Ya os vale
  – Mucho tronco poca madera
• 7c+: – Gravity Glove
  – Malasombra
  – La Foratoradot
  – El sistema – II. pokus
  – Altos, guapos y fuertes
  – Outback – II. pokus
• 8a:  – Ximpleta
  – Ricacera – II. pokus
  – Transilvania
  – Marihuana
  – Pren Nota
• 8a+: – Montaňa mágica
  – Camino a lá perdición

Celkovo sa mi podarilo vyliezť 20 ciest obtiažnosti 7c a viac, z čoho som chcel mať aspoň polovicu 8a a vyššie, čo sa mi nepodarilo, keďže som dal „len“ 7, no k desiatim za prvý polrok 2018 sa hádam priblížim 🙂