Nivel nuevo

Článoček odomňa sa tu neobjavil už dlhú dobu a keďže sa toho v „mojom“ lezeckom svete udialo dosť, posnažím sa to
(po častiach) nejak zosumarizovať. Asi najväčším prínosom z hľadiska tripovania sa stala dodávečka, ktorú som si zadovážil a prerobil na malý domček na kolesách (no o tom väčšina z Vás určite vie). Pár tripíkov sme si už spolu odkrútili, a tak…

Jesenné mesiace sa pre mňa už viacmenej tradične niesli v duchu tréningov a bouldrovania. Čiže prípravy na zimný trip do Španielska. Ako inak, jeden by šiel, druhý „určite“, a tretí akurát vtedy nemôže, no možno dôjde neskôr. Nakoniec sme ostali dvaja s kamošom z BB Jakubom Šuhajdom (Šuhym – Kubom), ktorému dva mesiace strávené pankáčením v dodávke vo vychýrených španielských oblastiach nie sú vôbec proti srsti. 10. januára sme sa teda vybrali smer Espaňa s krátkou dvojdňovou zastávkou vo francúzskom St. Léger, keďže sa nám naskytlo okno suprového počasia a táto oblasť bola pre mňa doposiaľ nová. Začiatky sú vždy ťažké, a tak som sa ako stále po dlhšom čase nelezenia na skalách trápil v 7áčkach a Kubo taktiež potreboval cestu či dve na rozhýbanie. V „ležéri“ sme toho veľa nepoliezli, no o zábavu sme mali postarané, keďže sme sa po druhom lezeckom dni vrátili k autu a myslel som si, že máme po výlete. Rozbité predné okná na dodávečke predpovedali katastrofe, pri otváraní bočných dverí som mal „šerdco v gačoch“, no mali sme šťastie v nešťastí, keďže zlodeji boli babráci (nielenže rozbili vpredu okná na oboch dverách – načo???), no zo zadu, kde sme mali asi milión vecí potrebných na prežitie, nám nezmizlo nič, bez čoho by sme nemohli pokračovať v tripíkovaní. Odniesli si „len“ rádio, moju krásnu gitaru (česť jej pamiatke), a Šuhyho tablet. Keďže bola sobota večer a nedeľa mala byť upršaná, rozhodli sme sa pre pankáčinu. Okná sme po cigánsky zalepili lepiacou páskou a potravinárskou fóliou (na počudovanie to vydržalo aj jazdu 110 km/h) a vyrazili sme smer Španielsko. Tam sme si okná dali pekne krásne a hlavne oveľa lacnejšie opraviť a bolo po probléme (no psychika utrpela a odvtedy si radšej vždy 3x premyslím, kde nechám dodávečku zaparkovanú). Celá táto udalosť nám zožrala trochu peňazí a času, no mali sme pred sebou niečo cez 2 mesiace, nebolo sa až tak kde ponáhľať.

Destinacion uno – Catalúnya

Ísť si zaliezť do Margalefu bola pre mňa jasná voľba. Silové dierkové lezenie mne osobne po miernom rozlezení a nadobudnutí patričnej hrošej kože (hlavne na bokoch prstov) celkom sedí a strašne ma to tam baví (aj keď sa niekomu môže toto lezenie zdať trošku jednotvárne). Šuhy mal na Margalef svoj názor, no už prvé lezecké dni naznačovali, že to bude fun. Podarilo sa nám vyliezť pár deviatkových alias 7céčkových cestičiek, nejaké 9- na flash či OS a padla aj cesta Gravity glove 7c+ s ťažkým miestom až úplne hore vo výleze zo stropu. A tak sme sa rozhodli konečne skúsiť prelomiť povestnú hranicu 8a a našli sme si spoločný projekt, cestu Ximpleta, ktorá má na Margalef až veľmi rôznorodý charakter – lezie sa dokonca aj po čorérkach/ztečencoch/ciagľoch/stiskoch :).
Keďže sa táto oblasť nachádza v kopcoch, počasie je tam vrtkavé a niekedy sa zvykne kvalitne ochladiť (predsa len bol január), no presne pre takéto prípady sa nie veľmi ďaleko nachádza menšia oblasť s názvom Masriudoms – Cova del Marián, položená oveľa nižšie a v blízkosti pobrežia pri meste Reus. Tam sa teplota kľudne vyšplhala aj o viac ako 10°C vyššie ako v Margalefe a tak sme sa tam chodili „schovať“ pred zimou a zaliezť si pekne krásne na slniečku v mierne previsnutej stienke po hadoch a lištách – totálne odlišne lezenie od Margalefu. Aj tu sa nám celkom darilo, pokosili sme čo sme vedeli, padlo aj 7c na flash, dali sme dokonca aj 8áčko (Kubo 2 či 3), obaja sme mali úplne iný „softvér“ a obom sa nám podarilo dať ho na druhý pokus (pravdepodobne to v budúcnosti zhodia na 7c+) a keďže sa v tejto maličkej oblasti nachádza asi „len“ do 30 lezeckých línií (väčšina ciest má však aj druhé či tretie dĺžky), po pár návštevách sme mali väčšinu tých prvých vylezenú. Pendlovali sme medzi Margalefom a Masriudoms a snažili sme sa o prelez Ximplety, ktorá nám chvíľku dávala na frak. Ja som padal v prvej vytrvalostnejšej polovici, Kubo pre zmenu pár krát spadol v poslednom nepríjemnom a asi najťažšom kroku cesty. No v jeden krásny deň (pravdepodobne) po rest-dayi a návrate z Masriudoms som sa rozhodol ísť do Ximplety nacvakať expresy s malou dušičkou no s o to väčším odhodlaním. Čo som však vôbec nečakal bol prelez tejto podľa mňa veľmi poctivej 9+/10- na RP z čoho som mal veľmi veľkú radosť. Kubo to ako inač poslal o pár minút v nasledujúcom pokuse :). Múr Espadelles (zimný lezecký sektor v Margalefe) je asi kilometer dlhý a ponúka cesty všelijakých sklonov a obtiažností (hlavne 7a a vyššie). Pre mňa je to sektor snov a mať ho chvíľku za „domom“ bolo fakt neskutočné. No dni ubiehali ako voda, projekty sa akosi kopili – vyskúšali sme si krásnu líniu Toni Kaneloni za 8a+ (10-) hneď vedľa Ximplety, no od tejto sme dostávali výprask v prvej polovici obaja. Fakt skvostná cesta so super pohybmi od lezenia po singletufe po záverečný bouldrík cez nepríjemné malé dierky. Žiaľbohu začiatok cesty „vďaka“ daždom akosi zvlhol, a tak sme od Toniho upustili. Ja som si vyhliadol ďalšie 8a+ko, Camino a lá perdición, ktoré sa na nič nehrá a hneď od prvého kroku musí človek bombovať a udýchať pár veľmi silových krokov v kvalitnom previse, aby sa dostal do zlého oddychu za pätu, odkiaľ nasledujú veľmi intenzívne a precízne kroky (pre mňa kľúčové), do ďalšieho oddychu (tentoraz za kolienko) a záverečný stropík s no-foot krokmi bol čerešnička na torte. Pre mňa sa jednalo o najkrajšiu cestu akú som kedy liezol. Vedel som, že čas je neúprosný, Kubovi sa Margalef už trošku zunoval, dierky si vybrali svoju daň (prsty sme mali rozbité na kašu) a tak sa blížil čas presunu do ďalšej oblasti. Práve preto som do Camína sekal aj 3 či 4 pokusy denne, no asi 6x som spadol v rovnakom kroku a tak som cestu „opustil“ s nádejou neskoršieho návratu a nadobudnutia trošku väčšej vytrvalosti či sily.

Destinación dos – Valencia

Po prvom mesiaci strávenom v Katalánsku sme sa rozhodli pre krátku návštevu regiónu Valencia a oblasti Chulilla, keďže sa nám zachcelo trošku socializácie a práve tam sa v jednom čase nachádzalo zopár slovenských kamošov. Chulilla je známa hlavne vytrvalostnými a veľmi dlhými cestami, do ktorých sme sa ihneď po príjazde pustili s veľkou vervou. Na nič sme nečakali a rozliezli sme si dlhočízne 8a+ Montaňa mágica (cestu, v ktorej som pred pár rokmi istil majstra Sláva Mitra pri jej preleze). Ide fakt o veľmi peknú linku s nie až tak ťažkými krokmi, no človek vkuse lezie a musí byť schopný oddychovať na menších chytoch či stupoch. Záverečných 15 metrov cesty je technický skvost a odporúčam ich každému, kto má rád precízne ukladanie prstov na lišty. Šuhymu táto cesta sadla ako uliata a pri jeho technických zdatnostiach nemal v tejto mierne previslej stienke výrazné problémy. Pre mňa to už ako ináč bol trošku iný oriešok a na jeho rozlúsknutie som si musel pre istotu zadovážiť nové lezečky (v deravých to veru nešlo). O zábavú mal postarané aj Kubo, keďže som mojim vycibreným babráckym štýlom asi 3-krát spadol z úplného konca cesty, kde sa jedno istenie pre istotu cvaká až po nadlezení nad neho, a tak som hádzal pády cez pol steny (kľudne aj 12 metrov). Psychicky ma takéto neúspechy celkom vyčerpávali, dokonca som si povedal, že kvôli môjmu babráctvu tuto „už prakticky vylezenú“ cestu nebudem liezť, no keď sa do nej pustil akýsi nemec a nacvakal tam expresy, nenechal som si ju ujsť :). Nové lezečky držali jak bláznivé, prstoklad bol jasný, hlava to psychicky nejak zvládla a tak som asi po štyroch rokoch opäť preliezol cestu obtiažnosti 8a+… jajáááj lezenie je veru radosť, zlosť, hnev, psychické či silové vypätie, úspechy aj pády… všetko v jednom.

Pokračovanie čoskoro 🙂