Ako to už býva zvykom najlepšie nápady vznikajú pri pive, no tentokrát to bolo celé trošku inak. Mladícke časy plné vzletných lezeckých myšlienok a ešte plnšej časovej voľnosti, vystriedala tak trošku nevoľnosť. Ľady sa pohli a ručičky môjho veku s nimi a nastal čas trochu s tej časovej voľnosti ukrojiť a podeliť sa oň aj s inými (la rodina, le úspechy, le Matej). Keďže celé leto som mal stabilného lezeckého parťáka –Yušiho a pravidelne sa liezlo bolo to fajn.Pravidelne raz na Dreveníku v máji a raz na Plesnivci v novembri, kde nás zvykli potrápiť už aj tie sedmičky. No a stalo sa, že sa naši skialpinisti rozhodli rozšíriť si ďalší obzor a nakúpili cepíny a mačky, aby sa pozreli na zúbky tomu zimnému lezeniu. A tak v jeden pokojný večer, keď som bol doma sám a nevedel sa zmestiť do kože, vystal som Magorovi vyhrážnu sms, že treba ísť do tých Tatier a že niet načo čakať a teda že kedy. Prišla odpoveď: Zajtra. Hmm to bolo aj na mňa dosť rýchle. Tak som si to zajtra nechal na pozhánanie a oprášenie starého vergcajgu a pozajtra hybaj ho o 6tej ráno do steny Mlynického Soliska. Keďže je december a ja som 6 rokov neliezol zimu vybrali sme niečo ľahké s blízkym nástupom, cestu Stredom zárezu III,IV. Na Štrbskom Plese na parkovisku stretávame Mira Peťa s Robom, ktorý si na úvod sezóny vybrali ten istý štít. To nás celkom teší, že nebudeme v doline sami. Okolo pol desiatej stojíme pod nástupom, no Miro nás utvrdzuje že naša cesta je ešte o čosi ďalej a tak si nechávame poradiť.
Podľa schémy vidíme veľkú platňu a od nej doprava za pilierom by mal byť náš nástup. Úvod má byť za IV a potom by to malo byť už v pohode. Pozerám pred seba hľadám akú takú líniu za IV. Vidím jeden ťažký flek no ale keď za IV tak to nemôže byť také zlé, iba žeby bolo. Asi 20minútový boj s tzv. IV-kovým flekom vyznel nakoniec úsešne premňa. Krásny skalný blok beriem na sokola zbrane odkladám, nohy sú rozkročené a ostáva už len ošemetný výlez na balvan bez možnosti postaviť nohy pod seba. A tak sekám čakany do zmrznutej ľadotrávy a kolenačky sa pretláčam cez hranu. Podarilo sa do hora to vyzerá už fajn. Robím tutový štand, kebyže náhodou si Magor nedá rady. No ten si to dal pekne po zbraniach a svoju prvú ošemetnú situáciu vyriešil bravúrne. Na druhom štande kontrolujeme čas, je pol jednej, mali by sme pridať, pred nami sú ešte dve tretiny steny. A tak mastíme stenou v obtiažnosti II-III a vychutnávame si nádherné výhľady ponad krásne more oblakov, ktoré vytvorila tatranská pani inverzia. Lezenie nie je náročne, no niektoré úseky vedia potrápiť hlavne psychicky, keďže v tých snehoch nie je veľmi kde zaistiť. V záverečných partiách sa stretáme s našimi kamarátmi a robíme vzájomné fotky, čaká nás ešte pekný exponovaný traverz do žĺabu a ním už doslova letíme hore aby sme stihli západ slnka. Dávame sa na krátko a lezieme súčasne asi 150m do sedla pod vrcholom Mlynického Soliska.
Preklápam sa cez hranu sedla a z fleku dostávam facku v podobe nádherných výhľadov ako keby ani nie z tatier, ale z iného sveta. K tomuto zážitku prispelo značne, dlho sa tiahnuce more inverzných oblakov pod nami. Užívame si magický okamih, pomaly balíme veci a uberáme sa s poslednými lúčmi slnka do doliny ticha, pokoja a tajomnosti. Očarení nádherným zážitkom sa lúčime s tatranskými končiarmi a s našimi kamarátmi, nasadáme do auta a mysľou nám už kolujú ďalšie plány, čo by sme mohli vyliezť. Nakoniec zisťujeme, že sme netrafili cestu ktorú sme chceli liezť, ale naliezli sme do inej a síce Prostredný žľab, V, II-III, takže som si hneď na úvod dal tatranskú zimnú V, síce len pár metrov ale stálo to zato.
Prajem všetkým príjemné čítanie, pekné vianočné sviatky a horám zdar. ZDRUFF
Pridaj komentár