France

Aktuálnosť tohto článku je už dávno za nami, ťažké časy v škole pred nami (platí len pre výškov(škôl)károv ) a tak využijem chvíľku času na vrátenie sa späť v čase.

My (ja a „moja“ Mária) sme sa dlhší čas pohrávali s myšlienkou vydať sa stopom do Francúzska a pozrieť si aspoň kúsok z tejto dosť veľkej a rozmanitej krajiny. Myšlienka v hlave by bola, zisťovačky prostredníctvom internetu sa mi až tak veľmi nechcelo riešiť a tak sme rovno kúpili turistického sprievodcu (Jaro vďaka za parádny tip) od Lonely Planet, kde sme sa dozvedeli všetko potrebné, prikúpili sme nejakú tú mapu no a 29teho júla sme sa pobrali z Ľubovne smer sever Francúzska, mesto Calais.

Prvý deň sa nám podarilo prejsť cez Slovensko a skončili sme na benzínke pri Viedni. Dosť zaujímavý stop druhého dňa bol turecký truck driver, ktorý nevedel ani slovo (good a ok nepočítam) po anglicky či nemecky a tak pri komunikácii pracovalo celé telo, ale bol to týpek s čudným stravovaním – zavaraný cesnak, klobása, jogurt, uhorky, syr, chlieb. Tretí deň sme sa trošku nechtiac dostali do hlavného mesta Luxemburska – Luxemburgu, kde sme zažili celkom slušné motácke motanice, ale tak po pol dni sme sa odťiaľ nejak dostali (mhdčkou jednoznačne zadarmo ). Potom to už išlo fajne, prekročili sme Francúzske hranice, dali sme si noc na ďalšej benzínke a frčali sme ďalej. Prekvapením štvrtého dňa bol fest dobrý ujo čo nás sám od seba zobral (bez stopovania), pozval nás na pivo, čo to porozprával a na dobrom mieste vyhodil. Vlastne ďalším prekvapením bola tlupa slovenských kamionistov na benzíke. Po krátkom rozhovore jeden (z KE) sľúbil, že nás ráno zoberie priamo do Calais. Takže v piaty deň ráno sme sa dostali na miesto našej prvej zastávky. Z toľkého tešenia sme si zaplatili kemp až na 2 noci, čo sme potom trošku ľutovali, ale tak aspoň sme si dali pohodičku. Prvou „vecou“, ktorú sme chceli vidieť bolo Opálové pobrežie na úplnom severe Francúzska, odkiaľ vidno Anglickú pevninu. Pobrežie tohto typu som doposiaľ nevidel. Kopečky, rovinka, kopečky, sek (aj viac než 100 metrový) a zrazu more. Na konci siedmeho dňa sme sa opäť dostali na „slovenskú“ benzinku, kde sme odchytili ďalšieho kamionistu. Z tohto uja sa vykľul týpek z Ľubovne, dokonca to bol Miša Pristaša (Pristyho) oco – svet je dakedy fakt malý …

Našou ďalšou fakt veľmi peknou zastávkou boli miesta Fécamp a Étretat, známe útesmi alabastrovej farby, ktoré v trošku dávnejších časoch maľovali slávny francúzsky maliari. Trošku zo stopovacieho súdka: Mesto Le Havre (významný prístav na severe Francúzska) bolo pre nás tak trošku tvrdým orieškom, pretože nás chlapík vyhodil niekde na pláži, ďaleko od výpadovky z mesta a tak sme sa pomocou nejakého prirodzeného vhlavezabudovaného GPS-ka (a samozrejme pomocou mapiek na mhdčkových zastávkach) vybrali hľadať cestu „von“. Keď sa nám – no skôr iba mne – po nejakých troch či viac hodinkách začalo zdať, že už sme na tom dobre (zdanie fakt dosť klamalo, pretože dobré stopovacie miesto široko-ďaleko nebolo), nejak samo od seba pri nás zastavilo auto s dvoma Francúzmi, že nás zoberú na lepšie miesto, len sa idú najesť, tak že ok. Ďalšie zdanie, ktoré opäť nepadlo na úrodnú pôdu bolo to, že sa idú najesť niekde na benzínku či do Mekáča… Hej, nepovedal som, že veľmi nevedeli po anglicky. Išli sa najesť domov, že reku máme ísť s nimi, vyzerali dosť milo tak prečo by sme odmietali pozvanie na večeru. Z tejto situácie sa vykľul fasa večer v spoločnosti francúzskej rodiny, okúsili sme čo to znamená večera vo francúzskom štýle, precvičili sme si prácu s google translatorom a pochopili sme, že dobrý ľudia nevymreli a že dobrý človek = týpek – ujo mal v pivnici zaparkovaný dosť dobrý bajk, na poličke asi 20 pohárov z cyklistických súťaží a umiestnil sa na druhom mieste Iron Mana – to len tak pomimo

A teraz som tak trošku pochopil, že takýmto štýlom písania by tento článok nadobudol trošku väčšie rozmery, a tak to trošku zrýchlim.

Dostali sme sa aj na miesto s názvom Omaha Beach, kde sa v druhej svetovej vojne zvádzali kruté boje o Francúzsku pevninu, a na ktorom Američania vybudovali riadny American style cintorín spolu s múzeom (keby som bol fanúšik druhej svetovej vojny tak na tomto mieste zažívam iné organizmické stavy ). Veľmi pekným, romantickým a dosť známym pohľadnicovým miestom a našou ďalšou zastávkou bola zátoka Mont-St- Michel s jej asi najkrajším hradom – keď sa to tak dá nazvať – aký som kedy navštívil, s rovnomenným názvom. Táto zátoka je známa najväčším rozdielom prílivu a odlivu v Európe a je to fakt veľmi pekné miesto, na ktoré sú Francúzi dosť hrdí. Po navštívení mesta St – Malo a jeho starého mesta Intra Muros (tiež extra pekné miesto) sme sa rozhodli vydať na juh, aj keď Bretónsko asi všetci Francúzi ospevovali, a tak dúfam, že sa tam niekedy vrátime.

Po ceste „dole“ sme nejaké miestečka vynechali, niečo sme si pozreli, vďaka teplejšiemu počasiu sme sa konečne okúpali (myslím v mori) a po zhruba 15-tich dňoch sme dorazili na úpätie Pyrenejí. Niečo také ako turistickú mapu som na Slovensku vôbec neriešil a keď mi doplo, že Pyreneje sú „trošku“ väčšie ako naše Tatry, čiže keby sme chceli mať dobrú mapku územia do ktorého sme sa chceli pozrieť, museli by sme si kúpiť asi tri kusy po 9 éčka each, celkom sme sa na mapy vy… šak aj také menej podrobné z turistických info sa dajú využiť. Na „ochutnanie“ z toho ich Pyré sme si vybrali dolinu Vale d´Aspe s prechodom cez sedlo Col d´Ayous do druhej doliny a do dediny Gabas. Podvečer šestnásteho dňa sme sa vydali na pochod hore dolinou, tma nás zastihla „tak akurát“ pol hodiny po tom čo sme už podľa plánov mali mať postavený stan a variť si večeru, ale vidina lepšieho miesta nás hnala ďalej a spravila dobre, pretože sme naďabili na chatku, v ktorej spal pastier horských koní a kráv, že reku môžeme tam v pohode prespať. Paráda, akurát tie nočné teploty a ranné počasie nás trošku prekvapili. Vlhkosť vzduchu das 100%, hmla, no ale Šak už keď sme tu, ta my nedáme? Doplahočili sme sa do sedla no a neviem či to bolo vďaka tomu že sme mali takú „superpodrobnú“ mapu alebo vďaka ich „parádnemu“ značeniu chodníkov (trošku menej farieb a dosť poriedšie oproti nášmu značeniu) alebo len vďaka „chvíľkovej nepozornosti“, no zo sedla sme zišli do trošku inej doliny ako sme chceli. Zistili sme to až keď sme sa dostali ku Refuge-i, ktorá sa nevolala tak ako sme čakali. Trošku zvýšená hladina adrenalínu nás dá sa povedať vystrelila späť do sedla (po kvalitnom výkvase pri dobre navarenej cestovinovej hmote), no aspoň sme zistili, že v Pyrenejách sú fasa chatky (Refuge), v ktorých sa dá spať úplne zadarmo (čo viac si Slovák môže priať) a ešte sa aj počasie umúdrilo a tak sme pri návrate do sedla videli to, čo nám predtým zakrývala hmla. Po správnom odbočení sme sa dostali na správnu cestičku a správnu chatu (ktorá už nebola free ale stany pri neďalekom plese či jazere vyzerali ako dobrá „slovenská“ možnosť prenocovania) a správne sa nám podarilo doraziť do dedinky Gabas odkiaľ sme sa stopom pobrali do pútnického miesta Lourdes. Kuriozitka: Po ceste do Lourdes v dedinke Louvie – Juzon sa nám fakt motáckym štýlom podarilo dostať k ubytovaniu v pútnickej ubytovni (zase zadarmo), čo bola vlastne len jedna izba s poschodovou posteľou, funkčnou sprchou a záchodom, od ktorej nám dali kľúč a povedali, že keď pôjdeme preč, máme nechať kľúče v zámku zvnútra, že oni si po nich prídu. Dosť dobrá skúsenosť.

V Lurdách sme pobehali najznámejšie pamiatky a namierili sme si to smer Georges du Verdon (Grand Canyon du Verdon), ktorý je najhlbším kaňonom Európy. Po ceste do tohto kaňonu sa mi v niektorom zo stopnutých áut podarilo stratiť topánku, ktorá už nechcela byť pripnutá na batohu a tak ma opustila. Ešteže sa sandálky rozhodli, že pri mne ostanú. Do kaňonu sme vošli neďaleko krásnej dedinky Moustiers-Sainte Marie, v ktorej sme sa dozvedeli informácie o možnosti trekovania a vybrali sme si 14 km dlhý trek začínajúci pri chatke s názvom Chalet de la Maline, kde chodníček schádza dole k rieke, tiahne sa údolím a končí v bode Point Sublime na druhej strane kaňonu. Trekovať sme začali dosť neskoro, a tak sme sa dohodli, že zídeme aspoň dole k rieke, nájdeme si vhodné miesto na spanie a ráno budeme pokračovať. Všetko by bolo úplne ok, nebyť toho, že som sa v noci zobudil na nejaké čudné pocity v prstoch mojej ľavej nohy (stan sme si nestavali pretože bolo dosť teplo a dobré počasie). Našťastie či skôr nanešťastie tie pocity v prstoch nemala na svedomí Majča, a tak sme po skonštatovaní, že mi asi šibe opäť zaspali (ja s čelovkou v ruke). O nejakú hodinku a pol sa tie pocity v trošku zintenzívnenom stave vrátili, vytrhli ma zo spánku a so zapnutou čelovkou som sa pozeral na ryšavé telo líšky, ktorá si asi pomýlila moje nohy s nejakou zdochlinou (na treku sa človek neumýva každý deň, no čo už ) ale aj tak do rána ostala hladná a ja nevyspatý, pretože som v spacáku posediačky čumákoval do tmy, či sa jej náhodou ešte nezachce ochutnať moje smradľavé nohy. Po rannom nechcení sa sme nakoniec tento trek dobojovali bez akýchkoľvek ďalších fyzických či psychických rán a pobrali sme sa k našej ďalšej zastávke, ktorou sa stala vychýrená lezecká oblasť Ceuse. Keďže sa náš trip niesol viac v duchu cestovateľskom ako lezeckom, do batôžkov sa zmestili len lezečky a mádžo. Ceuse môžem z lezeckého pohľadu zhodnotiť ako parádnu oblasť s kopou lezenia, v krásnom prostredí, s dobrým kempom v blízkej dedinke a s možnosťou smečkárskeho spania rovno pod skalami (okúsili sme aj ten kemp aj spanie pod skalami), čiže dúfam, že sa tam raz vrátim/e s lanom….

Ceuse bolo po viac ako troch týždňoch cestovania posledné miesto nášho Francúzskeho tripu. Odtiaľ sme sa horským prechodom dostali do Talianskeho mesta Torino (Turín) a odtiaľ k mojej tete do Varese kde sme strávili viac ako 7 výkvasových dní a pobrali sme sa domov.

O Francúzsku by som teraz povedal asi toľko: Je to fakt veľmi pekná a rozmanitá krajina s veľmi veľkým počtom zaujímavých miest (tak ako asi každá krajina – no nájdu sa aj výnimky), s parádnymi možnosťami lezenia, trekovania, výkvasovania… neskutočne dobrým výberom pekárenských výrobkov (ich pekárne to je fakt slasť) a dosť dobrými možnosťami stopovania.

Vrele odporúčam/e