Nazdar týpci!
Október nám doprial nečakane dobré počasie, keď hádam skoro ani nepršalo, tak sme sa to snažili využiť ako sa dalo. Počas prdĺženého Thanksgiving víkendu som sa s jedným týpkom Georgeom vybral do štátov pod patronátom Obamu, konkrétne do Smith Rock v Oregone. Nádherná oblasť, lacný kemp, celkom kosa, a hlavne parádne lezenie. Priučil som sa kus zakladaniu vlastného v špárach. Prvý krát som spadol do vlastného a podržalo, jeaaa. Po troch dňoch vybánia sa a kosy, sme toho mali akurát, tak sme sa na 4-tý deň odpiekli na West Coast trochu zabojovať s vodným živlom a sem tam sa spustiť na boarde. Čo sme ešte podnikli si môžte pozrieť v krátkom videu http://www.youtube.com/watch?v=3eOYCbSlI5w
Keďže sa dobré počasie držalo, nasledujúcu sobotu sme o piatej ráno vyrazili z Vancouveru, smer Squamish. Denným plánom bola 13-dĺžková klasika Angel’s Crest 5.10b (6+). S východom slnka sme už zarezávali v druhej dĺžke. Krásna cesta, prostredie, solídna žula, všetko po vlastnom, len keby som nebol taký špárový antitalent. V štvrtej dĺžke(5.10b) som bol lenivý namádžovať a tak mi v pomerne ľahkom sokolíku skĺzli obe ruky, nohy na trenie v kolmici samé o sebe veľmi nedržia, a tak menší pádik bol na svete. Za normálnych okolností by som bol pissed off, ale tu mi to akosi pomohlo. Normálne, pozrel som sa na frienda v špáre, ističa podo mnou, expozíciu a prostredie vôbec a uvedomil som si: Jeaaa, tu som, tuna leziem, to jaká fasa. V ceste sa striedali pekné kolmé špárové dĺžky s choďákmi pomedzi stromčeky za nejaké drobné. Za zmienku určite stojí zaujímavá dĺžka, niekde v hornej tretine, ktorá sa tiahne po fakt ostrom hrebeni solídnej žuly s expozíciou na obe strany. Tu nás obehla dvojica lokálov. Týpek ťahal a zakladal rýchlejšie, ako ja som stihol na druhom zbierať, tak sme ich pustili pred seba. Ľahšie dĺžky sa istili v štýle 1940’s, o telo, bez zakladania. No najťažšie nás čakalo nakoniec, asi 15 cm široká, kolmá špára, oficiálne za 5.10a, ale fakt som nevedel čo tam mám robiť. Zadžemoval som tam fakt každú časť tela a bol som veru rád, keď som sa vyplechcil na policu a že som to šiel ako druhý. Poslednú dĺžku hoci len za 5.8, ale v komíne som ťahal ja. To bolo veru radosti, komín bol riadne úzky, voľný vzduch podo mnou, raz som tam skoro zapáčil prilbu na hlave naveky, aj s hlavou. Žížalkovanie prvej triedy. Ale nedvojak, po 9,5 hodinách lezenia, sme stanuli na vrchole druhého vrcholu Chiefu. Ja musím povedať, aj celkom unavený. S nádherným západom slnka sme schádzali dole. Great day!
Teraz si už dávame pohodičku vo Whistleri, hľadáme robotu a čakáme na prvé prašanové pojazdy.
A dnes som nechcene ukončil bajkovú sezónu. Bajk to nevydržal. Achjaj. Ale čo, stála za to!
My name is Giovanni Giorgio, but everybody calls me Džórdžo.
Pridaj komentár