Do neznáma na Mlynára.
V stredu večer, prvý augustový deň vyrážame s Radom na bicykloch Bielovodskou dolinou. Sme bez spacákov, a tak sa u horára pýtame na chatku, avšak tá že vraj praská vo švíkoch, nuž čo, nejako preklepeme noc aj na táborisku a za to drkotanie zubami musíme ešte zaplatiť 150sk, zaujímavé. A tak šliapeme hore a na chatku si ideme aspoň požičať deky. Po príchode zisťujeme, že avizovaná chatka na prasknutie zíva prázdnotou, a dvaja robotníci nám namiesto deky ponúkajú postele, čo sme samozrejme využili a celkom pohodovo sa vyspali (ale nevravte chatárovi). Ráno s plnou poľnou nastupujeme do pekných strmých stien tatranského, mini El Cap, Mlynárika. Rado vytiahol prvú džungľovú dĺžku 4-5, a ja som docupital pod jaskynku, kde sme sa chystali započať náš prvovýstup. Vedľa nás liezli Poliaci Castratora a my sme si to namierili vodou vymytými platňami rovno hore do previsov. Rado v úvode bojuje o prvé metre a prvé nity, po prvých dvoch to už celkom šlo. Rýchlo sa zoznamujem s technikou podať vrtačku, pripnúť nit a sledovať aby mal Rado všetko jak má mať, veru s vŕtačkou som ešte nerobil a keďže je to drahá záležitosť, trebalo dávať pozor. Po 15m keď už bola repka na vŕtačku krátka som začal konečne liezť aj ja, no a po nejakých 10m som aj prestal. A takto nejako to pokračovalo aj ďalej. Po druhom nadlezení vyššie a po nejakých 40m Rado vysmädol a povedal, že rad je na mne. Tak som ho spustil ku mne, doplnili sme energiu a mohol som sa pustiť do neznáma. Úsek nad posledným navŕtaným nitom nevyzeral nejak jednoducho a keďže som ešte nikdy nevŕtal, váhal som či ísť, či neisť, no nakoniec som si povedal že skúsim, že keď to nepôjde tak sa od nitu vrátim. No keď človek nadlezie nad nit už sa akosi vrátiť nedá a treba liezť hore. Hneď prvý chyt nad posledným nitom sa porúča do doliny. No super, trošku vyvedený z miery sedím v nite no som odhodlaný liezť ďalej. Podarí sa nič už nepadá a ja si leziem vyššie a vyššie, riešim občasné problémové pasáže sedmičkového charakteru, avšak stupy sú dobre a tak to ide. Ťahať vŕtačku sa mi akosi nechce a tak to bude trošku morálovy odlezík. Po niekoľkých metroch dávam tutové dva mikráče a o niečo vyššie keď už dobre stojím vŕtam svoj prvý nit, napočudovanie to ide celkom rýchlo a ja mám radosť, že sa to dá. No na dobrú policu to je ešte zopár metrov, pred nepríjemným bruškom dávam stopera tak na verímvboha, robím ošemetný krok, chytám kosovku a som na dobrej polici. Super na 20m som dal jeden nit, good style, good style akoby povedali pieskari, ale tí by tam ani ten jeden nedali. Nuž čo nitov máme dokopy len 16, tak treba šetriť. Rado dolieza na štand, navŕta dva nity a už máme len 4. Po zvážení sa rozhodujeme dodať do mojej pasáže ešte dva, aby lezci moc nenadávali a koniec koncov ani my. So zvyšnými dvomi Rado pokračuje ďalej do dĺžok kde sa bude lámať chlieb. A je to tu previštek a bouldrový krok, Rado osadzuje dva nity, naskúšame si kroky a keďže nitov už nieto a i čas pokročil balíme pre dnešok a zlaňujeme dole. Zo zlaňáku je to presne 60m k jaskynke, takže pekná výdatná a dlhá dĺžka v pevnej peknej skale. Zatiaľ sme spokojný a ja mám veľkú radosť, že som k tomu prispel aj ja a teším sa na ďalšie pôsobenie v tejto stene a na lezenie do neznáma. Nabudúce si snáď vezmeme aj háčik, ktorý trošku chýbal a ktorý nechal Rado pre istotu v aute. Zbalení a ľahší o 16 nitov sme si to zjazdovali na bikoch od horárne až na Poľanu. Dúfajme že sa nám podarí cestu dokončiť a že vznikne pekná línia dobrého lezenia. Tak držte palce a horám zdar.
Šaky.
Pridaj komentár