Velkonočna bajkovačka sa pomaly stáva pekným zvykom. Po minuloročnej Orave sme sa tento rok rozhodli preskúmať zastúpenie predajni coop jednota na STREDNOM SLOVENSKU .Na pomoc a na zvýšenie úrovne sme si vzali našu Zuzu. Vyrážame hneď po velkonočnom pondelku. Zabúdame len prilbu, karimatku a chleba so šunkou….s tym najpodstatnejšim- chlebom, za nami mama našťastie zbehla dolu. Na karimatku si zuza spomenula samozrejme až vo vlaku pri veselych rozpravach o patologii a inych potešeniach medicinskeho života. Jaro nas našťastie upokojuje, že veď predsa koniec koncov „dokopy nikam nejdeme“, kupiť sa da všetko.(a vďaka jednote aj všade). Po cca 3 minutovej ceste na stanicu, ktora bola sice dostatocne dlha, aby sme stihli zmoknut, nechat si odmrznut ruky a nachytat na ksicht liečive cestne bahno , nasadame na vlak a ide sa. Po nutenom štvornasobnom odoberani a opatovnom pripinani brašni konečne vystupujeme v Turčianskych Tepliciach, kde začiname presuny na vlastny pohon smer KREMNICA. Počasie neporovnateľne priaznivejšie. Nič netušiac sa peknom výšľape zrazu ocitáme v Strede Európy, o čom nas informuje giganaticky lakadlovoorientovany bilboard s napisom “WELCOME TO HEARTH OF EUROPE“. Na pomyselnom strede Europy, ktory sa mimochodom nachadza aj v Čechach a Maďarsku najdete kostolik Sv, Jana Krstiteľa s maličkym cintorinom. Našim dalšim cielom bol Kremnický zámok. Konštatovali sme, že to je najkrajšie zrekonštruovaný zámok, s najlepšoiu expozíciou, akú sme dovtedy videli. Neskôr sa to vysvetlilo tým, že patrí Národnej banke Slovenska. V Kremnici dávame výdatny obed, u miestnych dostávame dobrý typ, kde stráviť noc a tak makáme ďalej cez Nevoľné smerom na Bansku Stiavnicu. 1. noc stanujeme na lúke neďaleko Hrabikoch. Sme celkom dobití na to, že sme podľa Jarovho tachometra prešli necelých 25 kilometrov…ale nechávame to tak, veď predsa kilometre nie sú to najpodstatnejšie. Dávame ešte moje narodeninové víno, logistikujeme ako najlepšie rozostaviť 2 karimatky pre 3 ľudí a ide sa spať. Druhý deň vyrážame o čosi skôr. Prechádzame cez Hron a dávame výšľap do malebnej dedinky, dokonale odrezanej od sveta- do Močiara. Človek by čakal, že keď šlape 2 hodiny do kopca, tak sa aj spusti dolu. Toto pravidlo na strednom slovensku asi neplati. A aj ked sa nejaky ten zjazdik naskytne, tak pri ďalšom stupaku,(ktorý je spravidla niekoľkonásobne horší ako ten predchádzauci) , naňho ajtak rýchlo zabudnete. No nič. Dedinami , nededinami prechádzame do Banskej Štiavnice. Ešte pred vstupom do mesta dávame výšľap na známu kalváriu, ktorá bola zaradená do zoznamu 100 najohrozenejších pamiatok sveta. Hneď sme pochopili prečo. Nádherné nástenné maľby v jednotlivých kaplnkách, sochy, portále, to všetko je ponechané napospas osudu s voľnou cestou pre zlodejov a výtržníkov. Pozitívne však je, že bol rozbehnutý rekonštrukčný projekt. Celý komplex by mali dokončiť okolo roku 2020. (stretli sme tam týpkov, čo maju na starosti ten projekt, hľadajú sprievodcov a dobrovoľníkov na leto- tak sa môžte hlásiť) Po obedňajšej prestávke v Štiavnici na námestí dávame krátky sightseeing a pokračujeme smerom k Počúvadlu- hore kopcom, ako inak. Po ceste si od babičky z domu v stráni kupujeme za pohár žinčice a hrudku ovčieho syra. Hotové hody. Večer sa skladáme pri jazere Počúvadlo, hneď pod značku “zákaz stanovania”. Je mimo sezóny, takže nie je o čom. Zasa sme celkom príjemne urvatí…Len 30? Jarov tachometer nás zasa nemilo prekvapuje. Ale keď to kalkujeme, že sme vlastne išli v podstate celý deň hore kopcom priem. rýchlosťou 5 krát počet hodín, tak to celkom vychádza…ale 30? No nič. Jaro kuchtí večeru a šlus. Keďže sa nám stále nepodarilo zohnať mapu, staviame na rady domácich. Počúvadlo sa nachádza hneď pod známym Sitnom. Na Sitno vedú dve cesty. Jedna pre peších turistov – strmý výšľap po línii potoka, pod vrcholom zakončený sériou schodov a druhá- blahobytná asfaltka (akurát, že z opačnej strany).Keďže sa nám to nechcelo obchádzať a Jaro je srdcom „tak trochu“ trekker, úspešne sme to vymordovali po turistickej cestičke… prvých niekoľko desiatok metrov bolo ešte v kľude. Potom ma tak trochu privalil naložený bajk a už mi to až take vtipné nepripadalo. Spoločnými silami sme sa po hodine a pol doMORdovali na vrchol. Teda vrchol bol až keď sme slanými, potom oslepenými očami vzhliadli na Jara a on nám s úsmevom pogratuloval k 1,7 predejného kilometra…Cestou si vychutnávame hladkú asfaltku ako nikdy. Schádzame do Svätého Antona, dediny s nádherným kaštieľom, dávame rýchly obed pred Coop Jednotou a o chvíľu už zasa svorne krútime na malých pílach. Zasa sa vyhýbame hlavným cestám, a tak prechádzame cez Žibritov. Najprv prvý vrchol, potom druhý predvrchol, prvý predvrchol, predpredvrchol a potom konečne vrchol. Potom už len trochu hore kopcom a konečne zjazd do Krupiny. V Krupine majú za mestom peknú stredoveku vežu, zaujímavé je, že stojí len tak opustená( bez hradu alebo čohosi na lúke). Lenže stojí aj na kopci. Zuza vraví, že si ju radšej pozrie na sestrinom pexese a tak pedálujeme ďalej , smer Zvolen. Prechádzame cez Pliešovce, kde dávame skutočný obed u Mohameda, okolo Lešti, cez hippiesacku Zaježovú , za ktorou už pri zotmení staviame stan. Som taka unavená , ze keď zastavujem zabúdam, že mam na nohách SPDčka..ups. Keď mi Jaro povie, že máme za sebou 34 kilákov, bezvládne si sadám na brašnu a prestávam hovoriť.Už len bezvládne nechápem… Jaro prevarí víno , zuza spraví šalát. Ja sa len v úspornom režime prizerám. Dávame, ako inak, masakrálnu večeru a už len večné lovištia. Ráno Jaro zisťuje, že mal celé tri dni tachometer prepnutí na míle. Nevadí. Spúšťame sa cez Slatinské Lazy do Vigľaša, ďalej do Hriňovej a potom 20 kilačov do kopca, 20 dole a sme v Brezne. Nasadáme na bus a večer sme doma. Fajne bolo.
Taňa, Zuza a Jaro
Pridaj komentár