C.Hulill.a

So zimnými výstupmi to tu už trošku utíchlo, tak skúsim oprášiť pamäť a snáď sa rozpomínam na posledný tripík do malebnej dedinky Chulilla a rovnomennej lezeckej oblasti. 

Celá myšlienka skrsla v hlave maestra Sláva Mitra, ktorý na mňa ešte v jeseni počas občasných návštev košickej bouldrovky vyhrkol s tým, že ja som ten, kto s ním pôjde v zime liezť. Dlho ma veru presviedčať nemusel, slovo dalo slovo, pár ďalších stretnutí na bouldrovke, nejaký ten mejl, a všetko bolo pripravené na to, aby sme sa 11. 12. 2015 mohli vydať na mesačnú rekreáciu do zatiaľ najlepšieho bytu, aký kto kedy mal vyrentovaný v Španielsku (aspoň z tých ľudí, ktorí sa v ňom boli pozrieť). Áno viem, trošku iná cenová skupina oproti môjmu predchádzajúcemu výjazdu do Francúzska (aj auto sme si v Madride požičali), ale vybrali sme sa na „buržujský výlet“, na ktorom sme si veru nič neodopierali. Pri plánovaní cesty do Chulilly sa celkom oplatí zvážiť možnosť letu z Bratislavy, odkiaľ sa dá spiatočná letenka aj s batožinou pri dostatočnom predstihu zabookovať aj za smiešnych 88 eur. Potom je to síce z Madridu ešte niečo cez 300 km, no keďže sme si na letisku požičali auto, no problem. Najbližšie letisko je vo Valencii, kde sa dá doletieť napr. z Budapešti. Ale ok, dosť omáčok, keby niekto chcel viac info tohto charakteru, pýtajte sa (a koho nebavia lezecké „dristy“, môže rovno preskočiť na posledný odstavec ).

Po úspešnom zabejsovaní vo fajnovom byte (obsahoval jednu obývateľnú izbu navyše) sme sa začali pomaly zoznamovať so skalou, s pre mňa novými sektormi (Slávo už Chulillu raz navštívil) a s charakterom miestnych ciest. Keďže maestro nenecháva nič na náhodu a doma si na stienke a bouldrovke čo to odtrénoval, na nič nečakal a rovno v prvý lezecký deň sme sa bez opletačiek „rozliezali“ v cestách od 6c+ vyššie. Pre mňa to bola úplne nová „taktika“, keďže ja si na začiatku výjazdov dávam väčšinou pár dní na ľahšie lezenie a rozhýbanie sa. Presne tak to aj so mnou vyzeralo, v prvý deň som bez odsedu vyliezol len to prvé 6c+, no pozrel som sa napríklad aj do extra ťažkého lištového 7cčka, ktoré maestro poznal už z minulého roka, a tak si ho len pripomenul a druhým či tretím pokusom ho na pohodu preliezol. Druhý deň sme sa opäť pozreli do sektoru Muro de los Lamentaciones, kde som na dosť veľké počudovanie onsajtol miestnu klasiku Los franceses 7b+ a pozrel som sa do veľmi peknej a dlhej cesty Ramallar za 7c či c+. V tomto sektore sa nachádza veľmi veľa ciest v obtiažnosti do 8a či a+, no my sme sa v ňom už do konca nášho pobytu neukázali. 

Počas všetkých ďalších lezeckých dní sme chodili do tzv. kaňonu B, ktorý je trošku ďalej od dediny no ponúka veľmi dobré podmienky (skoro jak vo Whistleri na lyžovačku, v jari) na vyšantenie sa v mierne previsnutých stienkach s dlhými, často aj dvojdĺžkovými cestami. Práve tu sme si po prelezení pár ľahších no veľmi pekných ciest okolo 7c, spolu s maestrom skúsili prvé poctivé 8áčko s názvom Los Veteranos. Linka úplne super, pekne do previsu s dvoma ťažšími „bouldríkmi“ a vytrvalostným možno osmičkovým dolezom nás teda riadne potrápila. Ja som už od druhého pokusu vedel stále doliezť do najťažšieho fleku v ceste (videli a počuli sme o viacerých možnostiach prelezu), no asi 5 pokusov po sebe ma v tomto jednom nešťastnom kroku vyplo, a tak som si povedal, že to bude chcieť dať najprv niečo iné, a potom si prídem po prelez (maestro sa nevzdal a uštval veteránov o dosť skôr ako ja). A tak sme sa teda mohli pozrieť do ďalších pekných línií, popreliezať čo pustilo a rozrobiť si niečo nové. Slávo si zkrokoval krásnu linku La montaňa magica za 8a+ a ja som si v duchu čím viac projektov, tým horšie, rozrobil asi ďalšie 3 8áčka, z ktorých sme nakoniec 2 viac-menej zdegradovali na 7c+/8a, no to je dosť otázne, pretože až také ľahké neboli. Aj keď pre maestra boli skoro všetky cesty v kolmici či miernom previse soft .  V sektore Algarobo sme si vyliezli pár pekných ciest, skúsili nejaké 8áčka, z ktorých sa mi veľmi zapáčila Planeta Namek, kolmá záležitosť s dvoma technickými pasážami. Medzi tým sme sa pozreli aj do parádnych vytrvalostných Tequila Sunrise a El Bufa, obe za 8a (tož tieto by sa asi hodilo zhodiť o štvrť stupňa). Keďže som mal zkrokované 4 ťažšie cesty a všetky vyzerali tak, že sa dajú vyliezť, Slávo sa vyjadril, že príde deň, keď ich všetky pošlem. Ja som sa tejto myšlienke len zasmial a povedal si, že bez najmenšej šance. 

Medzitým sa v kalendári objavil dátum 24. 12. a tak sme si spravili fajnovú večeru (vlastne ako každý iný deň) a dali sme si praktické darčeky – jeden druhému sme navzájom darovali poháre na víno, keďže tie na byte chýbali a víno bolo na každodennom večernom menu. Krátko po Vianociach sa k nám pridali ďalší členovia výjazdu, Peter Kuzmiak alias Zomby z Košíc a Petra Koreňová zo Švajčiarska alias z Veľkého Krtíša a v Chulille sa vyskytli aj ďalšie známe či menej známe tváre zo Slovenska, počnúc prešovskou v dnešnom slovenskom bouldrovom svete veľmi dôležitou rodinkou Kučovcou (Kučo so ženou a dcérou Ninou + jej priateľ, veľmi dobrý český pieskar Alešák), Košičanmi Tomášom – Piwom a jeho Katkou, Davidom Lennonom Munilom, mladým zatiaľ neskúseným talentom Rišom,  a končiac partičkou z Trenčína, ktorých mená sa mi nejako vymazali z hlavy . 

Po Vianociach sa náš rekreačný pobyt prehupol cez polovicu, žiaľbohu tú menej plodnú, keďže maestro si po úspešnom a famóznom preleze „montaňe machiki“ v krokovacom pokuse do ďalšej mega línie La bella protegida za 8b praskol pútko na prostredníku pravej ruky, a tak bol nútený dať si od lezenia voľno. V mojom prípade domáca bouldrovacia sezóna zanechala na prstenníkoch oboch rúk (no hlavne na pravom) následky a tak som si ich musel poctivo páskovať a často liezť trošku cez bolesť, čo sa nakoniec asi aj vypomstilo. No aj tak sa mi v týchto dňoch podaril celkom fajn lezecký deň, počas ktorého som síce neposlal všetky štyri rozrobené cesty, no konečne som dal Planetu Namek a v tesnom závese sa mi podarilo šľahnúť si aj Tequilu sunrise. V rámci ďalších dní ma maestro dobrovoľne chodil istiť, z čoho som osobne nemal najlepší pocit, motivácia ma mierne opustila, no projekty ešte stále čakali na prelez a ďalšie cesty pod rúškom tajomnosti na oprobovanie. Po opätovnom pokuse cesty Los veteranos som si myslel, že to vážne nedám, keďže ma znova vyplo v rovnakom kroku, no dal som ešte jednu „šibku prubku“, vypínač som tento krát nestlačil, prvýkrát som sa dostal nad záludný krok a tak som si prelez už nenechal ujsť.

Keďže nejaké to áčko už bolo v kapse, chcelo to okúsiť aj niečo trošku ťažšie. Do línie ktorú preliezol maestro sa mi nejako nechcelo, prvé vyskúšané a+ko ma žiaľbohu nepustilo, no druhé La josa nostra, s krutým bouldrom v prvej polovici cesty som po dlhom boji vyriešil a doliezol až hore. Po tomto pokuse som si uvedomil, že som podobnú cestu ešte nikdy neliezol, samotný boulder je tam fakt ťažký a ten dolez, pfúúú, istenie dosť ďaleko od seba, kroky tak akurát na hranici a liezť treba až úplne do konca. Prelez teda nebude vôbec zadarmo, a to si uvedomovali aj moje prsty, ktoré pri krutom kroku kde bolo treba zakrížiť  ľavačkou do záporu z celkom nepríjemného chytu, ktorý sa poriadne nedal chytiť ani na stisk, ani na lištu, riadne skuvíňali, nasledoval poskok na celú rozpažku, noha k ruke, celkom dobrá polica, cvak expresky (ak mi ostali sily) a znova… totálny off. Niečo také som v ceste ešte fakt nikdy nezažil.

Ani sme sa nenazdali a mali sme tu ďalší celkom srandovný dátum 31. 12. s menšou párty u nás na byte, ako inak, trošku sa to zvrhlo, všetci sme sa niekam rozpŕchli, každý si prežil svoje, poniektorí prišli domov neskoro v noci, niekto až ráno, niekto zháňal informácie o tom kde v noci bol počas celého budúceho dňa, no aspoň sme mohli nový rok využiť a triezvejúc sme sa prešli na vyhliadkový kríž nad dedinkou (viď photos).

V Chulille sa nachádza sektor s prízvučným názvom Chorreras, ktorý je úplne odlišný od všetkých ostatných. Všetkých ostatných, v ktorých som doteraz mal tú česť liezť. Sú tu cesty do 60!!! metrov a skoro všetky, ktoré som si skúsil boli skvosty (akurát jedno 7béjdo nebolo v porovnaní s ostatnými závratne exciting). Práve tu sa mi podarilo dať 55 metrov dlhú odyseu krútenia sa medzi čorerkami s názvom Los caminantes za 7c na OS, no bol to fakt boj dlhý najmenej hodinu, počas lezenia som asi 3 krát chcel od vyčerpania (skôr od bolenia nôh) ukončiť to „trápenie“ a skočiť dole ale doliezol som totálne spotený a vyšťavený, no úplne rád z vyhratého boja. Fakt nádherná cesta, kde keď človek nájde normálny chyt (napr. obyčajnú lištu), tak je neskutočne rád. Každopádne odporúčam návštevu tohto sektora… bez debaty.

No ale aby sa nepovedalo, najvýraznejšiu líniu v oblasti (aspoň podľa mňa) Super Zeb 7c som si nechával na koniec výjazdu, v nádeji na ďalší onsight, všetko šlo ako malo, kútikom som sa úspešne sunul krok za krokom hore, nôžky boleli, prsty sa snažili zahryznúť do všetkého čo kde našli, no babrák sa opäť nezaprel a asi meter a pol pod reťazou som to nejak neprečítal, spravil jeden hlúpy krok a hompáľal som sa v lane o pár metrov nižšie. Maestro ma „povzbudil“, že vraj som riadny kohút . To teda aj som, ale to už všetci dávno viete/me. Slávo si po týždni oddychu doprial ešte hŕstku lezeckých dní, počas ktorých sa mu podarilo vyliezť pár pekných 7cčiek či cplusiek, dokonca sme si v jeden extra veterný deň obaja po sebe dali cestu El Bufa 8a, či skôr za zatiaľ nepotvrdených 7c+/8a a taktiež si precupkal linku s prízvučným názvom Altos, guapos y fuertes 8a. No čo, maestro sa fakt nezaprie ;).

Posledné lezecké dni som si rezervoval pre pokusy do chosa nostry, no nikdy som sa nedostal vkuse ďalej ako po vypínací krok, prsty boleli čím ďalej tým viac (po návrate domov som im kvôli pokusu o uzdravenie dal viac než mesiac voľna a aj tak po prvej návšteve bouldrovky s mojím rozhodnutím opäť liezť kruto protestujú) a bolo dokonca aj pár dní, kedy som boulder ani nedokázal zkrokovať. Prišla posledná nedeľa výjazdu, pre mňa tretí lezecký deň za sebou, v hlave riadne pochybnosti, či to vôbec prebojujem až hore, no potreboval som ísť po expresky, tak som reku musel. So spuchnutým prstom to nebola až taká zábava, aj keď som sa snažil, no prekvapenie sa nekonalo a dal som to vďakabohu/žiaľbohu len s jedným odsedom. Možno raz, v budúcom „silnejšom“ živote.

Chulilla je jednou z oblastí, ktorú sa určite oplatí navštíviť. Malebná dedinka zasadená do krásnej španielskej prírody, nad ktorou sa vypína zrúcanina z čias Maurov, majestátne steny s ešte dosť veľkým potenciálom pre nové lezecké cesty, pomarančové sady, mandľovníky, miestna neodolateľná maličká pekárnička, asi najlepšie spracovaný lezecký sprievodca (climbmaps.com), litre fajnového vínka, lacné ubytko, neďaleká Valencia poskytujúca veľmi veľké možnosti využitia rest-dayov (tak ako napr. náš super výlet do Oceanária spojený s ochutnávkou nejakých svetových rumov a Valencijskou tradičnou paellou). Každý by si tu určite vedel na kratší či dlhší čas nájsť to svoje a oddýchnuť si od všetkých svetských starostí. Pre mňa to bol trip, na ktorom som spoznal kopec dobrých ľudí, vyliezol pár ťažších ciest, pozrel niekoľko dobrých filmov, vypil akurátne množstvo mari….., či vlastne vína a rozvešal pár pytlíkov (neprelezené cesty), čiže bolo by dobre, sa tam aspoň raz pozrieť ešte raz. Dokonca ani moja doteraz najobľúbenejšia španielska oblasť Cuenca nie je až tak ďaleko. Hmmm… 

 

Lezeniu zdar priatelia