Piatok 13.4. Ráno odchádzame v zložení nováčikov Maťo, Kajo, Dávid a ja a brázdnime nádherný kraj, do ktorého ešte veľmi nezablúdila civilizácia, a to smerom Šambron, Šambron, o ktorom spievajú aj Red Hot Chilli J, na Dreveník. Po nádhernej jarnej ceste plnej kopcov a slnkom zaliatých tráv vystupujeme a rozliezame sa v raji. Ja s Davidom vybehneme dve 5+ a Maťo s Kajom idú 100 ročné klasiky dozadu do amerických štátov. Medzitým volá Korienok, že zajtra Tatry, zima a zbrane, no a tak moja predstava trošku oddychu razom mizne, veď takáto ponuka sa nedá odmietnuť. Ako tak sme zahriatí a ja už som nažhavený na Červené previsy, a tak sa poberáme ta. Jasne vidieť, že David s Kukom tu cez Veľkú noc určite popreliezali všetko, čo sa dalo, no a niečo z toho sme chceli aj my. Hneď sa nanominujeme do Klaris 9, ktorú vyskúšame zhora a PP prelez odložíme na neskôr. Ideme vyskúšať niečo ťažšie a to Mikádo 9+/10-, vyzerá že by to šlo, chyty máme označené, takže o robotu hľadania menej. Celkom zaujímavá cesta z jedným ťažkým dynamom, ktoré sme nevedeli spraviť,nuž aspoň vieme čo treba zlepšiť dobudúcna. Po tomto idem aspoň do Klaris, krátkej bouldrovej cesty, ktorú vyleziem PP a aspoň trošku ma to uspokojí. Dávida ešte nalakám do Desaťmínus a vravím že sú tam pekné kroky, ktoré skúša a vylieza nad bruško TR, s tým že na dlhý prečah z dvojprstovky bude treba ešte trošku pomakať. Medzitým prichádza Kajo a Maťo a kde sa vzal tu sa vzal aj náš dlhoročný stály Cigy-rúbač miestnej flóry, ktorému vravím nech nám jeden jediný strom ktorý ešte nad previsom stojí, nechá na pokoji. Blíži sa záver dňa a my si na koniec dávame Nočnú moru 7 na pekne bandasečky a po neúspešnom pátraní Maťa s Kajom po pekle balíme slivky a roaprávkovou krajinou vraciame sa spokojný a naplnení využitím dňa domov. No a nasleduje klasika, vybaliť, nabaliť a spať, lebo zajtra treba vstať.
Sobota 14.4. Lanovka na Hrebienok nám s Korienkom zdrhá a tak si opäť ako to už s Jančim býva zvykom dávame kondičák a ja mám už po pár metroch jazyk po zem a mokrý som jak myš, našťastie nám nejakí dobrodinci vezmú autom hore aspoň batohy, ktoré si na Hrebienku vyzdvihneme a doputujeme s nimi pod Slavkovskú stráž. Hore sme kráčali vkrátkych tričkách no tu v tieni v severnej stene už vyberáme bundy a nastupujeme do cesty Tatarka, Bednařík, 5-,A1. Tvrdým snehom vybehneme prvú dĺžku a do druhej sa chystá Janči. Celkom fajne lezeníčko kútom s občasnými krokmi za 4+ . Tretiu skutočne lahodnú 50m dĺžku si vychutnávam ja a kľučkujem v spleti kamenia tzv. legolande. Toto lego vystrieda pekný kominík s pevnými a nádhernými madlami, ktoré ponúkajú pekne lezenie. Potom si trošku pripadám ako niekde na pretekoch, že to čo chytáš stúpaš, lebo keď stúpiš vedľa tak dopraješ ističovi spŕšku 20 kilového kamenia. Nejako nájdem pevný loker J a zaštandujem. Korienok dolieza, pochvaľuje si a občas posiela pozdrav do doliny v podobe kamenia. Záverečný bouldrik a je hore, takých pekných 5/5+ vkuse lezenia, pekné. Miesto A1 sme nejako nenašli. Korienok prelieza previštekom za hranu a lano mizne rýchlosťou svetla. Takže asi hotovo. Ocitli sme sa pred ďalšou stenou na veľkej planine. Stenou vedie krásna špárka, ktorá má láka, lenže asi lepšia bude na leto. Takže je pravé poludnie a mi sa dôstojne lúčime so zimou, i keď nikdy nehovor hop…, pretože podmienky v severe ešte sú, takže uvidíme. Každopádne dnes máme dolezené, v zlaňáku nechávame skobku a previsnutou stenou zlaňujeme dole a náhlime sa do Smokovca, kde si s mojou mamkou a krsnou vychutnávame dúšky vychladeného pivečka. Super deň opäť za nami a zajtra zaslúžený oddych a pekná pohodová nedeľa až na to že… . Opäť telefón a v ňom Rado Starúch, že či niekam nejdem. Tak sa snžím z toho vykrútiť, že som dva dni liezol, že si dám oddych, ok vraví Rado. No po chvíľke prezerania ciest na Ostrve mi to nedá, predsa nepresedím peknú slnečnú nedeľu doma, a tak dviham telefón a vravím že teda ideme na Ostrvu. Tak som si vravel a dáme na začiatok nejakú peknú 7 max 8- pekne v slniečku a tak sa pýtam Rada, že čo pôjdeme a on, že Posledný súd, takým hlasom že veď bežne si také cesty dávam na rozlez. Hlavou mi prebehne veď to je za 9, no ale šak čo už, liezť treba, tak teda ideme.
Neďeľa 15.4. Okolo 10tej sme pod Ostrvou kde sú ešte Bratislavčania Maťo Heuger s kamošom a idú si napraviť rest zo včerajšieho Radovho Akoriabe 8+. My nastupujeme do kontroverznej cesty Posledný súd, 9.V marci Rado s Embim navŕtali a osadili do cesty opäť nity, ktoré dúfajme už tam vydržia, no v závere do dvoch dĺžok im chybli, tak to chcel ísť Rado dokončiť. A aj sa podarilo, bolo zaujímavé sledovať Rada, ako lezie, balancuje a zabíja nity. Prvá dĺžka že vraj 6+, no so skrehnutými rukami tak za 7+ mi to pripadalo, ale dalo sa. Druhá dĺžka krátka k ďalšej limbe s jedným rajbaskom asi za 7- povedal majstro Starúch. Ok nity sú osadené nasledujú lezenie a cesta začína, 4 dĺžky fakt lezenia. Rado ťahá tretiu dľžku, prvú z tých ťažších, osadzuje ešte jeden nit a pomaly bojuje z nitu do nitu. Lezenie a skala je neprehľadná. Dlho tu nik neliezol a tak stupy na trenie pokrýva tatranský čierny mach, nič príjemné. Ale dáko to ide a Rado je na štande, kde dáva ešte jeden nit. No a ja sa začínam liepať hore a so mnou začína pomaly svietiť i slniečko do steny, no konečne, veď ťa vyčkávame dobré tri hodiny. Lezenie je zvláštne po takych chytoch nechytoch, že mám bandasky také že až, občas nejaký mini bouldrík a na dva odsadnutia som hore. Medzitým majú blaváci už odlezené a lúčia sa s nami. Doliezam na štand s bandaskami tvrdými ako betón. Rado mi oznamuje radostnú správu, že idem ťahať, vravím tak to si budeme musieť aspoň 15min. počkať, kým mi odídu bandasky. Rado ma povzbudzuje a vraví, že to nebude ťažšie jak tá predchádzajúca, veď s pred 10 rokov si človek pamätá akoby to včera bolo. Po chvíli som v akom, takom stave schopný liezť a tak odchádzam na svojú púť na cestu od nitu k nitu J. Hneď pred prvým nepríjemný boulder, na ktorý sa po chvíli stepovania odhodlám a cvakám prvý, k druhému to isté a tak to pokračuje skoro až do hora, tri bouldre mám za sebou a hompáľam sa v previse z ktorého neviem odkiaľ kam. Skúšam vpravo no nejde to a tak šup kyvadielko dole, haluzím, objavujem no nič. Rado mrzne na štande, a tak mu prenechávam žezlo prvolezca, aby sa šiel chudák zahriať on. Taktiež sa vytrápi v bouldrikoch ale v podstate s predľadom je v mieste kde ja som skončil. Začína jeho pátranie a v mojich stopách Rado zisťuje že sprava ee, a hompáľa sa v kyvadle. No potom vymyslí a nahmatá spoďák zľava a načahuje sa do lišty, super sme hore. Zadýchaný, na hrane ale predsa preliezam a spájam všetky tri bouldre a som v previse, kde treba vyriešiť celkový prelez zdola. Po chvíli sma mi to darí a prechytením stisku riešim najťažší krok v ceste, dávam namiesto ľavej nohy hore pravu a to mi spôsobí menšie problémy, že sa neviem pretlačiť cez hranu previsu, no s pôrodnými tlakmi a pučakmi to zvládam a som hore. Ešteže tá moja dľžka moja byť ľahšia, nakoniec dobrých 8+ alebo9- Dobre, paráda sme pod dĺžkou za 9, obaja máme dosť, i čas už pokročil, a tak pre dnes končíme a zlaňujeme dole. Každopádne super cesta, charakteru hľadaj a nájdeš a vymyslieť niektoré kroky stojí fakt zato, v dľžkach je len toľko chytov koľko treba, v podstate nič naviac a nebyť čo i len jedného z nich bolo by to zaujímavé, i keď teraz to je určite tiež. Opakovačom tejto takmer zabudnutej cesty prajem veľa šťastia, takže Rado a Embi, veľa šťastia, hádam si to dám niekedy aj ja. Na záver žula je žula a tej tatranskej nádhernej zdar.
P.S. Fotky sú, no ešte ich nemám, z Dreveníku zopár, z Tatarku jedna a z Ostrvy žiadna, je to škoda, no akosi teraz nemám foťak k dispozícii, takže sorry. Majte sa a horam zdar.
Šaky.
Pridaj komentár