Bolo to kedysi v septembri, ked sa styri vymastené retiazky začali točiť okolo píliek. Janko Strachan ja a Tina sa stretávame na na centrále kde dolaďujeme posledné chybyčky na monopostoch, keď v tom presviští okolo Mr. Contador ( Ďuro aneb Glanc). Zelená stretávacia vesta na jeho batožine nás vystrelí ako troch španielskych býkov, davy skandujú, všade cítiť spálenú gumu….po chvíli musím zapnúť chladenie retiazky ale v tom začne niečo výsmešne popiskovať na mojom monoposte. Volám technikov. Aby bolo jasné sme pred Plavnicou s časovou stratou ktorá v na pretekoch takýchto rozmerov znamená že možme vybaliť risky. Táto skutočnosť zavážila natoľko, že nám nohy oťaželi asi o 15 kg, a naše oči stále častejšie hlásili žalúdku radosti septembra. Po pár keksíkoch stáčame z hlavnej cesty a sme v dedine Kružlov, kde sa miestny týpek hraje na Gandalfa a hádže nádoby od PUR peny do ohňa…. chlapci chodte ďalej…Vraví Gandalf, bezpečnostný technik a bodyguard v jednej osobe. Šlapeme radšej ďalej a v ten deň dáme 90 km, čo sa nám už viackrát nepodarí :D. Nasledujúci deň prechádzame dedinami ktorých názov by zaujal nejedného fanušika pornonopriemyslu ( Poša, Ložín) a zastavujeme sa na Domaši. Krútiac míňame podporný tým ( borec na biku -rafik vpredu rafik vzadu predný náhon a ideš ), ktorý vie mimochodom len po madarsky a rómsky. A čo to čo to, treba žhaviť pasy! Pre väčšinu nič nové no pre mňa krst. Pár minút a sme v v krajine šílených ciest, v krajine kde iba Tina vie niečo prečítať na Ukrajine. Za desať minút nás obehne 5 zaprdených lád, a ja s Ďurom konečne spĺňame emisné limity. Po ceste máme Mukačevo a tak nás janko zbalankári poobzerať nejaké pravoslávne kostoly. Peknô, farebnô a netredičnô aké už dnes na Slovensku nevidieť…..Sme za mukačevom treba nám benzím do variča, skúšam natankovať, no nejde a tak reku sa spýtam: Dobrý mohol by som kúpiť liter benzínu?… a teta stručne: Choď do piči! ..no naštastie tam bola aj jedna normálna teta a mohli sme sa tešiť na večeru. Ďalšie dni sa niesli v znamení čakania na dalších členov: Kuba a Slava Mruga, a tak sme sa pomaly pomaličky približovali k prvým ukrajinským kopcom. Čo sa týka Ukrajiny týka treba poznamenať, že tu skoro niet značiek upozorňujúcich na odbočenie a cesty na mape, uvedené ako cesty III. triedy nemajú asfalt a často nie sú ani nijak spevnené. To sme my samozrejme nevedeli, a tak na 5 deň sme motali tolko že sme dali excelentných 30 km. Ale za to offroad. Tieto často boli určite najkrajšie, ale dali nám jasne najavo že náš ciel (Čierne more 1100 km) je takýmto štýlom strášne daleko. Kubo so Slavo nás dobehli a bolo na nich vidieť ešte počiatočnú vervu ktorá nás opustia v Plavnici, no naša morálna sila pohodičky ich čoskoro premohla. Počas bludenia ukrajinskými cestami necestami sme navštívili aj nejeden kláštor, ktorých je tu požehnane a nachvílu poznávali tunajší odlišný život…a hlavne žrafffkaaa!!! vymastené kláštorné chody jeden za druhým! Zopár offroadíkov aaa sme v Rumunsku. Pekne tu, kopečky, staré drevené kostoly, fajn ludia…asi 10 deň: šlapeme, mimochodom zlým smerom a Contador hlási technické problémy. Fuuu, prasknutý ráfik. Celé spoločenstvo je v napatí a nastáva rozkol. Mastiči Slavo a Kubo smer západ, Ďuro na trek po asfaltkách smer ráfik, Janko Tina a ja smer karpatské kopečky…no neprešlo dlho a frodo sa sa zjavuje v kláštore, kde sme akurát po žrafke, rozmýšlali čo asi robia ostatný …Na druhý deň sa po megažrafke(vďaka páni z kláštora), ktorá by sa zmestila na samostatný článok, opať lúčime s durom a samozrejme miestnymi…aby sme sa o dva dni opať stretli na konci príbehu, kde nás už čakala len cesta vlakom domov. Larevedere Romania.
PS: Myslím že pre všetkých to bol cestovateľský zážitok nového druhu, tak lets try it!
PS2: Kubo čiň sa!
Pridaj komentár