Zimný vánok behal lúkami a zima všade navôkol ešte cerila svoje zubiská… ľubovnianskym devám a mládencom sa už ale nechcelo doma vysedávať. A tak keď marcové zubaté slniečko hodilo do ľubovnianskych vrchov pár lúčov, pobrali sa ostatní to chlopáci Fejsis a Šaky, skúsení to už lezuchtiví parobci, s dvoma devami, Sušienkou – po Španielsku bezhlavo i horlivo túžiacou po skalách a slniečku a Veronikou – novoobjaviteľkou horolezectva, oprobovať i opáčiť, aké sú to tie ľubovnianske skaliská.
Vabec sa zaskvel vo svojej bielej nahote, krásnymi výhľadmi kochali sa naše zraky. Srdiečka pookriali pohľadmi na rodnú domovinu, tú nádheru jednoduchosti, to mocné, premocné čaro ozvalo sa zas. Sušienke, ktorá prednedávnom pocítila magickosť dotykov so skalami v El Chorre v Španielsku v horiačom februári, zajagali sa oči, keď po doma stráviacich chorobou z nevykrývačiek teplotných rozdielov, chladných i pochmúrnych ránach pocítila chrabré slnečné lúče a konečne zazrela ľubovnianske skalky. Po úvodných rehotačkách a z fajného nedorozumenia zo zorganizovania akcie „Vodná fajka“, keď chýbalo palivo, i Sušenin večný plamienok pradávno sa skvel svojou funkčnosťou… oprášili sa lezky, biely prášok rozvíril sa medzi prstami, lezuchtivé prsty pohladili Prasknutú skalu na privítanie a jemne zaškrípali na ešte zmrzlej skalke.
Všade navôkol jagal sa ligotavý sniežik. Chlopáci už horlivo komunikovali a skúšali všakovaké bouldre, zatiaľ kým dievčina Veronika si z toľkého sortimentu lezečiek nevedela vybrať. Rýchlo ruky napúdrovať, postaviť sa tesne k skale na centimeter trávy a šup ho na skalu. Rehotajúc sa „čo to a kde to… ta to ako to tu mám držať, šak spadnééém :))“, bláznivé babizne stvárali čo mohli, aby oprobovali, čo ten bouldering vlastne je zač. „Pekne zľava doprava, tu by som sa mohla chytiť…“, dumala Sušienka, „tu dáky chyt a žeby noháááá…“. A už len zdesený pohľad z výšin …noha popri skale šmyknúc sa po sniežiku pristála asi po stýkrát. V pozadí Šakyho škodoradostný úsmev z nevydarených Sušienkiných hrôzostrašných pádov na mokré okolie skaly ozýval sa Vabeckým pohorím.
Veronika zoznámila sa s Prasknutou skalou len na chvíľočku, keďže chlad, zima a divovyzerajúce šmýkajúce sa pády víťazili. Sušienka viac padajúc ako na skale, keď parobci stále nemohli zadržať smiechy, vybrala sa venovať tomu, čo jej ide lepšie, vzala do ruky Olympus a Minoltu, staré klasiky na film. Bežkuchtiví Jaro s Táňou poctili nás svojou návštevou aj s Fujšim, ďalším fanúšikom lezenia, ktorý nedbal na počasie a dorazil na Vabec na bajku aj s lezkami. Rýchlo prezuť… dať bacha na sniežik v lezkách a šup ho na skalku…ahój. Tu cvak, tam cvak, bolo počuť, lezec v zapálaní, tu chichi tu chacha, už pozimnejšie, slniečko sa skrýva. Hop, šup, Suši lezecky na nohy, matrac do ruky za neďaleký roh, kde zvedavé zraky škodoradostných nedovideli a kde len osobný pocit so skalou črtal sa. Hmm, tu dáky boulder, áááá, tu pekné nôžky, tu tu šmyk, tam hups, ale preradosť z dotyku z prírody nedala u Sušienky dlho čakať. Blažený pocit nových skúseností a sebazdokonaľovania premkol Sušenu, keď naháňali ju už ostatní, aby domov už sa pobrala. Ešte posledné bouldre, ups strom hehe, napochytro tu foťák, tam kamery, kdeže tote boty…
Zamávať a poďakovať Prasknutej skale za prijemný strávený deň, ešte sa napochytro nabažiť krásnej bieloopradenej najnádhernejšej scenérie na svete a rýchlo do teplých obydlí rozmrznúť sa teplým čajíkom.
Ďakovačky (Jankovo slovíčko:O)) všetkým za spoznávanie najnádhernejších dotykov s prírodou.
Sušienka
Pridaj komentár