Ako si už určite väčšina z Vás všimla, s klubovými akciami sa v poslednom čase akoby roztrhlo také malé pomyselné vrece. S organizovaním lezeckého tripu tentoraz nebol ani najmenší problém, dokonca som musel pár ľuďom povedať, že sorry ale už „sme plní“…Fakt sorry, možno sa nabudúce zmestíte.
Plánom tohto výjazdu bolo navštíviť prihraničnú maďarskú oblasť s „pracovným“ názvom Hejce, o ktorej sa na našej stránke už písalo a padlo o nej pár pekných slov tak prečo nie? Po vyselektovaní možných účastníkov zájazdu sa do skorého sobotnajšieho rána prebúdzala partička piatich lezeniachtivých ľudí v zložení – Ivan, Fejsis, Sušena, Ja a Thomas, áno Thomas Tomko (konečne :-)) – týmto ho fest pozdravujem. Ako sa tak pomaly začala Peugeotka plniť, začali sa v hlavách vynárať nápady rôznych možných alternatív tohto výjazdu (Ivo, taktiež pozdravujem :-)) s viacerými argumentami proti maďarskej oblasti, takže sme sa nakoniec ráno pred pol siedmou pootočili so smeru Prešov – Košice na smer Kežmarok – Spišská Nová Ves, lepšie povedané Spišské Tomášovce, vybrali sme sa na Tomašák. Po slalomovom majstrovstve východného slovenska a po krátkom výšľape cez gheto a priľahlé pole sa dostávame na nami tak málo navštevovanú aj keď najbližšiu lezeckú oblasť. Krátke vypozeranie sa na „kanadské“ výhľady a poďme ho dole k drevorubačovskému previsu zložiť z pliec batohy, naložiť na seba lezecký materiál a climbing sa môže začať. Slovenské skalky sú slovenské skalky a tak s rozlezom netreba rúbať nijak vysoko, pre mňa to vyšlo na Knihu za 6 a Fejsis sa naordinoval o kúsok vľavo do cesty Expres za 6+. Po chvíľkovom zoznámení sa so skalou a po mierne boľavom zrovnaní teploty prstov s teplotou skaly to už pomaly šlo, Knižku som zdá sa prečítal správne a tak som po dlhom čase opäť „cvakal zlaňák“.Podľa mňa je to fakt pekná cesta so všakovakými pohybmi kde si človek pripomenie čo je to spoďák a vysoké nohy, čo má oblá polica spoločná so suchými prstami a ako sme sa na muriku učili navažovať do pozitívnych záporov, takže kto ju ešte neliezol, pri budúcej návšteve Tomašáku ju má povinne za nedomácu úlohu. Chlapíci vedľa sa s expresom nejak nezhodli ale na rozlez im to určite postačilo. Každý z nás sa tešil na „teplé“ lezenie so slnkom v chrbte a tričkom s krátkym rukávom na sebe no realita bola o trošku chladnejšia, pár desiatok kilometrov smerom na juh by možno pridalo nejaký ten stupeň celziový k dobru ale k tejto téme sa vyjadrovať nebudem aby si niekto nemyslel že ho do.ieram :-). Ale tak aby sme sa nepohnevali, slnko sa nám na krátku chvíľku spoza mordorovských mrakov ukázalo a potom šlo opäť oddychovať aby sa nám na budúci víkend mohlo ukázať v celej svojej kráse. Aďa Sušienka nás pri našich ďalších úspešných či menej úspešných lezeckých pokusoch trošku pofotila na jej obľúbené filmové foťáčiky a tak sa jej ešte pred svačinou natiahla cesta Odštepy asi za 5 (Sušenina doterajšia obľúbená obtiažnosť – hej? :-)) s ktorou sa s veľkým zápalom pre vec pasovala ako mohla (kto videl Sušenu liezť, určite vie o čom hovorím) no jej vybombenóza ju až na vrchol nepustila. Nabudúce to dáš :-). Pri obede padli opäť všelijaké možné scenáre na pokračovanie dnešného dňa, ale tak s Ivom sme sa už dohodli, vybrali sme sa na degustáciu miestnej lahôdky. Paprika za 8- sa po prvom pokuse zmenila zo zdola vyzerajúcej chilli papričky na sladkú zelenú papriku so zákerným bielym štipľavým jadierkom na konci. Jak som predpokladal, Fejsis pri pohľade na natiahnutú líniu neváhal ani sekundu a pustil sa do svojho pokusu, šak čo, program bol vymyslený, čiže jednoznačný flash prelez pre Fejsisa. Ivan sa v jeho druhom pokuse bez problémov popasoval s predtým neprebojovaným bruchom s dvoj či trojprstovým pupkom a na vrchu už nezazmetkoval a tak aj naňho hore čakala zlaňovacia karabínka a úsmev na tvári. Pomedzi tieto pokusy Sušena úspešne preliezla cesty Hej rup a Dievčenskú z čoho mala patričnú radosť a my s ňou. Len tak ďalej Sušienka a pôjde to hore kopcom 🙂 a čoskoro si aj niečo cvakneš. Pri mojom druhom pokuse v Paprike som na konci spravil presne to čo som si myslel že spravím. Zahrizol som rovno do štipľavého jadierka a tak som z posledného kroku pozoroval ako sa mi karabínka a úsmev na tvári vzďaľuje a ešte som to aj patrične okorenil… nič to, veľmi pekná cesta to je, aspoň ju nabudúce môžem liezť znova :-). Po zbalení všetkých pakšamentov sme sa mohli vydať na spiatočnú cestu, ktorá nám poskytla pohľad na fest pekný západ slnka, ktorý dodal krajine zaujímavé farby a nám znovu do hláv prichádzali nové nápady na budúce tripiy.
Na skonštatovanie poviem len toľko, že Tomašák nie je najkrajšia oblasť ktorú som navštívil, hlavne teraz po zime je to tam bez prilby celkom srandovné a dosť často sa stane, že niektorý chyt-nechyt alebo stup-nestup pošlete chtiac či nechtiac naproti svojmu ističovi. Ale dajú sa tam nájsť cesty, ktoré Vám pripomenú aký je lezenie peckovský šport a vygenerujú vo Vás pocity, ktoré len tak samiy od seba neprídu…
Tak lezeniu a klubovým akciám zdrufff
P.S.: nejaké fotky by sa mohli objaviť…
Pridaj komentár