Jednoducho sme sa mali parádne a v údoli sme sa cítili ako v inom svete. Ale pekne po poriadku. Po úvodných halucináciách s dopravou sme nakoniec Šimpy,Dogy,Katka a ja vyrazili v piatok večer 10.augusta smer Cortina d Ampezzo. Cesta prebehla v poriadku a na úvod sme sa zabivakovali pod stienkami 5tich veží(momentálne už len 4) Cinque Torri, kde sme sa v nedeľu v 150m cestách trošku rozbouldrovali pred Marmoladou. Pekné pohodové lezeníčko po veľkých chytoch v super oranžovej a čiernej skale, odistené miestami po pol metri, no to potrenujeme morál ne Marmoladu. Kým sme mi so Šimpym vyliezli cestu Finlandia 6b,4dĺžky, Dogy s Katkou zatiaľ obdivovali miestnu horskú krajinu trekovaním. No a keďže čas pokročil a mi nadržaní na poriadne steny o tretej sme vyrazili ku kráľovnej. V Malge Ciapele čo najvyššie autom a odtiaľ poď ho zobrať 30-35kg kravy s jedlom na dva týždne a poď ho hore. Z pravej strany na nás pomaly z poza oblakov vykukujú zvedavé veže južnej steny, dychčíme, krok za krokom ideme ďalej a nevieme sa dočkať keď budeme pod ňou. Až konečne prechádzame krásnym údolím plným svišťov, kráv a zelenej trávy a po chvíli sa ocitáme na chate Falier, kde s úžasom zisťujeme že sa tam dá kempovať a dokonca zadarmo, okamžite staviame stany, naberáme vodu a zisťujeme čo a jak, zajtra sa predsa ide liezť. Tento náš plán nám však kazí asi 3hodinová riadna burka, ktorá premáča stenu skrz naskrz. No tak trošku sme aj radi, po ceste sme trošku unavení a tak spánok privítame, deň trávime oddychovaním, a obzeraním všemožných línií, ktoré vedú na tri hlavné vrcholy. Dogy s Katkou zatiaľ vyrazili na vrchol Marmolady. My sme pri našom pátraní po cestách stretli dvoch Američanov, Carla z Aljasky a Georgea z Colorada, dokopy mali chlapci nieco cez 100rokov, no vylezení boli slušne a tú trojhodinovú riadnu trieskanicu,hromov bleskov strávili v stene, naštastie v jaskyniach pod Vinatzerom, tak chvílu debatujeme a každý ideme svojou cestou. Večer ešte jemne spŕchne, no stena schne pomerne rýchlo a tak nás to neodradí od toho aby sme ráno nastúpili do známeho Dona Quixota,6a,800m. A tak sa aj stalo, ráno budík 3:40, dačé zajesť o pol 5tej vyraziť a o 6tej nastupujeme a doslova bežíme v trojkových dĺžkách. Na vežičke obúvame lezky a komínom sa dostávame asi o 10tej na veľkú policu. Čas je dobrý, lezenie fajn, mraky sa trošku kopia, no to je na dennodennom poriadku. Trošku zajeme a naliezame do horných partií, kde nás ma čakať najkrajšie lezenie. Lezieme ďalej, všetko jak má byť, úplna pohoda, prekjonávame malý previštek a dostávame sa do platní, kde Šimpy skúška svoj morál a za jemného dažda prelieza, kdesi mimo, šestkové kroky s tendenciou 30m pádu, nič také sa však nekoná a my čapeme ďalej. Sme pred najťažšími dĺžkami asi 200m pod vrcholom, keď začína už solídne pršať, no na počudovanie dolomit drží dobre aj mokrý, a keďže zlaňovať dole nejakých 600m by bolo dosť psycho, úniková cesta je už len hore, a tak lezieme, drkotame na štandoch zubami, modlíme sa a bojujeme ďalej. Leziem najťažšiu dĺžku, špáru na sokola snažím sa stále voľne no keď sa stratia stupy, mokrá platňa na trenie nedrží a nedrží ani predlaktie, ale v krčoch púšťa, pokračujem ďalej po skobách a haknem to za A2,nuž keď sa ináč nedalo aspoň tak.V tej chvíli je nám to tak jedno, keď sme videli včerajšiu búrku chceme odtiaľ, čím skôr preč, kým sa nepriženie niečo horšie a tak makáme hore. Potom si vyskúša hakovanie Šimpy, pokračujem v ďalšej šestkovej dĺžke a posledných 100m dve dĺžky leziem v peťkách voľne, celkom som si zvykol na tie mokré chyty, len sa trebalo preorientovať na zimné lezenie, ruky si necítime a tak pátrame iba po madlách. Našťastie sme sa dopátrali až na vrchol, kde prestáva pršať a my môžeme aspoň kľudne zostúpiť, ale kam. Zlaňujeme na ľadovec, lano sa seká a tak Šimpy žumeruje hore. Trošku blúdime medzi vrcholmi Ombretta a Rocca, aby sme zistili že musíme len dole do Malgy Ciapely a tak po ľadovci zostupujeme a keď sme na suti sme radi, že to máme pomaly za sebou, o 5tej sme boli na vrchole, teraz je štvrť na desať a my ležíme dole na asfaltke pri Passo Fedaia a sme šťastní, že sme to dokázali, i keď ľahká, no dlhá cesta v takýchto podmienkach nám dala riadne zabrať. Po vlasných ešte kráčame po tme do Malgy Ciapely a odtiaľ ešte do stanov nad Falier. Je pol noc a my konečne vliezame do stanu a posilňujeme sa pivom, chlebom a slaninou. Podebatujeme s Georgom, ktorý nás privítal a zvestoval, že zajtra idú oni do Quixota, tak si gratulujeme a prajeme veľa úspechov a unavení zaspávame ako bábätká. Nasledujúci deň vylihujeme a vychutnávame zaslúžený oddych, pozorujeme našich amerických kámošov a pozeráme na našu druhú líniu na veľmi obľúbeného Vinatzera,6a+,1110m,28dĺžok. Od vedľa bivakujúcich Rusov zisťujeme že 4 sú nalezení práve vo Vinatzerovi a že tam budú spať a ráno vyrazia. No veď nič sa nedeje, kým my budeme v polke oni budú už hore takže pohoda. Deň oddychu zbehol ako voda a my nažhavení opäť začíname starú pesničku o 3:40, varíme kokový čaj a o pol 5tej za tmy vyrážame. Šimpy ťahá prvú dĺžku, je 6 hodín a hneď v úvode nepríjemný kominík, v tejto ceste sa to trochu vymenilo, spodok je ťažký a vrch už utekáč. No počasie ma byť tutové, čo dokumentuje aj ranná obloha bez obláčika.A tak si konečne vychutnávame a krochkáme vo fantastickej línii, skale plnej pokets-kaps ako stvorených do lezeckých rúk, no proste nádherne lezeníčko prvých 300m veru je tutovka, Šimpy super zabojuje v delikatnom kúte za 6a+ a dáva ho čisto, ja sa z batohom tiež snažím, zvŕtam sa a kŕútim ako červík a tiež preliezam. Pokračujeme ďalej v peknom 5-6 lezení, až n&aacut e;s pri traverze popod jaskyne vystraší sprška kameňov, ktorou nás bombarduju asi Rusi a hrajú si s nami svoju ruskú ruletu, darí sa im celkom dobre a občas nás minú len o desať-dvadsať centi a tak rýchlo odtiaľ zdrháme. Pokračujeme komínmi ďalej aby sme zistili, že si z nich v celej dĺžke asi 100m Rusi urobili pisoár a všetko kvalitne ošťali a pre istotu tam nechali aj konzervu a fľašu, no nič nás predsa nikto nič a nikdy nezastaví a tak o pol druhej ocitáme sa na polici pod veľkými jaskynami, ktoré sú ideálne na bivaky. Čas je pokročilý a my sa rozhodujeme či ísť Messnerovou variantou, či Vinatzerom ďalej, Messnerova je ťažšia, mne sa do toho nejak nechce cítim nejaké potiaže,kvôli pokročilému času ale i zamotanosti cesty nejaká predtucha mi vraví aby sme šli Vinatzerom, no Šimpy chce ísť Messnera, že je to krajšie a tak sa prekonávam a volíme Messnera. Nad sebou počujeme hlasy a nechce sa nám veriť, žeby to mohli byť Rusi, no je to tak. Šimpy natiahne dĺžku a razom sme piati na štande, Rusi sú však na ceste dole, že poblúdili, že nevedia kade,my však vieme a tak ideme ďalej a v tom zaúradovala ruská hrdosť, že idú aj oni, sú 4 a tak predpokladám, že sa ich zbavíme.Rýchlo naťahujem 55m bez zaváhania a istenia, no Rus mi je v pätách, Šimpy dolezie ku mne Rus už štanduje vedľa,no lenže Rusi sú rýchly, lebo jeden ťahá a zbytok jumaruje, no čistá haluz, nepáči sa mi to, lano cez lano, hlava na hlave. Šimoy sa púšťa do ďalšej dĺžky a ja vysvetľujem Rusom nech počkajú, Šimpy hľadá dosť dlho smer, Rusi sú nervózni, i keď ich ťahač je v pohode, ostatní ho súria a tak lezie za Jarom, nepáči sa mi to, navrhujem Šimpymu, aby sa na to vysral, že nech si tu lezú, že pôjdeme pôvodnú cestu, a tak zlaňujeme dole a jasne im vravím nech si to dolezú, že aby sme si nelizli po hlavách ideme vedľa. Samozrejeme poplašení Rusi nevedia kade a tak tiež zlaňujú dole, no proste psycho haluz, čisto komunisti, što, davaj het ideme, ani liezť nevieme, len jeden ide ta všetci za ním, oni nevedeli okrem tej Messnerovej varianty žiadnu ďalšiu únikovu, že keby dačo, ale kašľať na to, musíme teraz rýchlo makať do zotmenia je krátko a pred nami ešte dobrých 500m a tak makáme dole. Pri zlaňovaní sa len nazutá lezka vyšmykla a razom zmizla v nenávratne, no super, ešte že nás čakajú len 4-5kové komíny, čo sa dá aj v botách. Nevadí, pod nástupom snáď nájdeme. Makáme a bežíme v trojkách štvorkách hore a zbavujeme s našťastie Rusov. Prd nami mokré kolmé miestami previsnuté komíny, nuž bude to ešte sranda. A tak ja ako zimný Tatranec ako vyhlásil Šimpy, že mám také rad, rozbité mokré, púšťam sa do toho s cieľom čím skôr byť hore. Komín za komínom, bežím, ruka noha, automatika, pozor na lokre, nedávam nič občas zapnem skobku, spraviť keď dojde lano štand a tak sa to opakuje. Prekonávam ešte 5+ nepríjemný flek a malo by byť už dobre, zapínam len skoby, ktorým verím. Hore mi Šimpy ukazuje jednu ktorú len tak rukou vytiahol, aha tak nič. Ešte jeden rozbitý nepríjemný 4+komín a potom už len 3, 2 jedna a sme hore, chválabohu, tak to bol len maratón a to netušíme aký ešte bude. Je deväť hodín večer a my stojíme na vrchole Marmolady na 3309m vysokom Punta Rocca. Už vieme kada a tak balíme a schádzame na pozrieť na lanovku na Ombrette, no rozhodujeme sa ísť nižšie, a tak schádzame po ľadovci na lanovkovú stanicu Serauta, odkiaľ však nevieme zostup a sme takí zničení, že sa rozhodujeme prečkať do rána a tak pátrame po niečom teplom, našli sme dosky, ktoré dáme na betón a na schodoch v tuneli prespíme, našli sme aj zaolejované a zaasfaltované deky, ktoré pomôžu. A tak jak muj s muju zaľahame a hrejeme sa. No nič nepomáha,po hodine zima vietor fučí popod veľú dieru pod dverami, nič rušíme náš bivak a snažíme sa nájsť niečo iné. Až sa podarilo, pred nami bager a útroby jeho kabínky okamžite testujem, je tu miesta tak ledva pre jedného, no dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a tak na pol zadku každý, zatvárame dvere a nadýchavame si teplo, tak tu je to lepšie, dá sa aj zaspať a po dvojhodinových intervaloch sa budíme a očakávame ráno. Medzitým vystriedame asi 1500pozícii, avšak skvelý bivak, spal som už hocijak, hocikde ale v 3000m, v bagri ešte nie. No môžem vrelo doporučiť, určite je to najteplejší bivak na celej marmolade. Ráno s prvými lúčmi slnka sme zbehli feratkou do Malgy a hore do stanov sme sa dostali o poldvanástej na obed, čiže pekný 32hodinový zaťah, ked sme naliezli asi 1300m za 15hodín. Po ceste sme stretli a rozlúčili sa s Američanmi a v stane si dopriali sladký spánok, množstvo jedla, spánku, jedla a tak dokolečka celý deň, večer zaslúžená fľaša vína a poď ho späť. No a čo sa stalo s bratmi Rusmi, ani srnka netuší, už sme ich potom nevideli, asi zlanili do jaskyne a liezli hore ďalší deň a možno tam lezú dodnes. A na záver, počasie sa malo pokaziť, no my sme mali chuť na trilógiu v podaní Soldy na tretí najvyšší vrchol Puntu Peniu. Avšak naši trekeri Dogy a Katka toho mali dosť, my konieckoncov tiež a keďže počasie tiež nevyzeralo tutovo pobrali sme nohy na pleci, i keď sa mi ťažko odchádzalo z tak prekrásneho údolia. Super lezenie, ste tam skoro sami, nič neriešite iba aké bude počasie a čo, kde a kedy vyliezť, no nie je to raj pre horolezca. S tým že sme sa zoznámili s kráľovnou a že nám dovolila vyliezť klasiky, s tým že sa sem určite vrátime a skúsime niečo vážnejšie, naplnení spokojnosťou a šťastím obchádzame.
Na záver ďakujem Šimpymu, že sa dal nahovoriť a išiel, Dogymu a Katke že zmenili plány a že Dogy nám zachránil náš horolezecký sen, tým že zobral, auto, no a samozrejme celým nebesiam, anjelom strážnym že odkláňali dráhu letu kameňov a Pánu Bohu(hlavný životný sponzor), že stali v ťažkých chvíľkach pri nás.
Pridaj komentár