Lezecké leto v Kanade

Hola!

Ako niektorí viete, už nejaký ten čas žijem v Kanade. Presnejšie v Britskej Kolumbii, v lyžiarskom mestečku Whistler. Jeden môj kamoš z Anglicka mi raz povedal, že od malička miloval lyžovanie a lezenie a vždy bolo jeho snom si ísť zalyžovať do Whistleru a zaliezť do Squamishu. Až jedného dňa napísal do Google Maps tieto dve miesta a zistil, že sú len 50 kilometrov od seba… „And it was decided!“ …odvtedy žije tu. 🙂

Nadšenci tradičného lezenia určite počuli o kolose zvanom Stawamus Chief, ktorý sa považuje za druhý najväčší žulový monolit na svete (hneď po El Capitanovi v Yosemitoch) a nachádza sa práve v spomínanom Squamishi. A tak je Squamish mekkou tradičného lezenia v Kanade, no v jeho okolí je aj mnoho krásnych športových oblastí. Čo viac si lezecká duša môže priať? Snáď len dlhšie letá.

Toto leto som sa konečne po dvoch rokoch odhodlala pustiť do tradičného lezenia… vŕtalo mi to v hlave, odkedy som tu, no bezpečie odistených ciest a športovo lezeckých pohybov ma akosi nechcelo pustiť. Bolo veru na čase opäť raz skúsiť niečo nové a vystúpiť zo zradného pohodlia komfortnej zóny. Moja prvá vytiahnutá cesta po vlastnom bola 5.9tka (6–). Krásna, asi 20 metrov dlhá špára s výborným zakladaním ponúkala ukážkové „handjamy“ (myslím, že to voláme „žaba“?)  a „fingerjamy“. Ako správny zelenáč som všetky úspešne odignorovala a tvrdohlavo zamykala najmenšie náznaky líšt v metrovom okolí špáry. Na 20 metroch som založila asi 20 friendov, oprášila slovník všetkých slovenských a anglických nadávok (a potom vymyslela nejaké nové), nohami zakonkurovala Elvisovi, až som napokon úspešne cvakla zlaňák! Takú úľavu som už dávno nezažila. A práve fakt, že som sa po dlhom čase dokázala tak veľmi vybáť, spravil pre mňa tradičné lezenie príťažlivým. Prijala som výzvu pracovať s vlastným strachom, učiť sa manažovať stres a racionalizovať situácie. To je pre mňa jedna z najkrajších vecí na lezení, keď sa v skale ocitnem v stresovej situácii a musím sa ukľudniť, uvedomiť si presne, čo sa deje, zhodnotiť, rozhodnúť sa, čo ďalej, dostať dych pod kontrolu, častokrát sa sama sebe prihováram… Veď to mnohí poznáte. Viem, že to znie ako klišé, ale tak nejako si predstavujem meditáciu – stoperecentná prítomnosť v okamihu. Jeden z najlepších resetov pre mozog.

Leto sa teda nieslo v znamení viacdĺžok s mojou medzinárodnou lezeckou rodinkou. Jeden z najkrajších lezeckých zážitkov vôbec bola 5-dĺžková (tradičná) cesta Grand Finale: 5.10b (6+), 5.11a  A0 (7+), 5.10d (7), 5.10c (7–) a 5.10a (6), ktorá sa nachádza v hornej polovici Chiefu, začína sa asi 20 minútovým výšľapom ku polici miestami menej než pol metra širokej s názvom Bellygood Ledge (názov má taký preto, že niektorí ľudia sa po nej boja kráčať, tak sa radšej plazia). Po tejto polici, ktorá je približne 150 metrov nad zemou, treba prejsť asi 100 metrov k nástupu cesty. Keď sme k nej došli, tak mi veru nebolo všetko jedno. Zrazu som pocítila silu expozície, nemohla som sa pozrieť pod seba a doslova som zamrzla na mieste. Keď Charlie, môj kanadský spolulezec, videl výraz mojej tváre, tak sa len zasmial, hodil šlingu okolo stromu a prvých pár metrov ma istil, kým sa polica trochu rozšírila, a zvyšok sme už dali bez istenia. Už len tento prístup bol zážitok sám o sebe. Veľká retiazková na centrifuge.

Lezenie samotné bolo prenádherné – čo dĺžka, to skvost. V jednom momente som sa ocitla v strede platne, kde neboli žiadne ruky, a zrazu mi došli aj nohy. Tak si vravím, že čo teraz, obzriem sa, 200 metrov podo mnou hlavičky stromov pripomínajú karfioly, vietor prifukuje, ja rozčapená na skale sa snažím silou-mocou nespadnúť a posunúť aspoň 5 centimetrov doľava, cítim sa ako bezvýznamný mravček na tom obrovskom žulovom masíve a vravím si: „Fu*k yeah, som tu, žijem, presne pre toto to robím.“ Tá neskutočná prítomnosť okamihu… 🙂

Okrem viacdĺžkových dobrodružstiev sa mi toto leto podarilo aj veľa športového lezenia. Na Whistleri je paráda, že človek skončí v práci o piatej a denné svetlo je ešte do desiatej, koncom leta do deviatej. Väčšinou okolo štvrtej poobede začne pípať mobil s jednoslovnými správami „Climb?“ a ja vtedy viem, že leto sa začalo. 🙂 Pri Whistleri sú dve dosť dobré športové oblasti, do ktorých sa dá dostať za 30 minút autom – Chekamus Canyon a Rogue’s Gallery. Keď počasie praje, tak si po práci viete dať ešte solídne 4 hodinky lezenia. Človeku potom ani to pracovanie tak nevadí. Len keď je dlhá šnúra pekných dní a dobrých podmienok, tak si tak v kútiku duše v tichosti prajete, aby prišla búrka, lebo už si fakt potrebujete vyprať a navariť a možno sa aj trošku vyspať.

Na začiatku leta som si povedala, že by som chcela toto leto vyliezť cestu obtiažnosti 5.12a (8/8+) a prekonať tak povestnú dvanástkovú hranicu. Vybrala som si cestu na miestnej whisterskej skalke zvanej Nordic, ktorá mi veľmi sedí – technické lezenie po lištách. Môj projekt mal príznačný názov „Minutes from home“ a už dlhšie som sa na túto cestu s bázňou pozerala, keďže som videla nejedného statočného lezca v nej popadať. Prvý pokus bol patetický. Sedela som v každej preske, aj keď si myslím, že to bol skôr mentálny problém – nikdy predtým som takúto obtiažnosť neskúšala, a tak som si podvedome hovorila, že to „musí“ byť ťažké. Cesta má asi 15 metrov, prvé dve tretiny sú tak za 5.11b (7+/8–), a potom to začne – 5 metrov po maličkých lištách a nožičkách, balančné cvičenia a zlé, zlé cvakania. Naveľa-naveľa som si vymyslela nejaké kroky, a tak som domov odchádzala s pocitom, že je to dateľné, ale bude to chcieť veľa roboty a rýchlo dorastajúcu kožu na prstoch. Vedela som, že do ťažkého miesta už prídem natečená, a nevedela som si predstaviť, ako tam ešte budem stvárať tie zamykačky na polcentimetrových chytíkoch. Vždy keď sme liezli v Nordicu, som dala aspoň jeden pokus a pomaly začala spájať viac a viac sekcií. Do cesty sa šiel pozrieť aj bracho Ďurko, tiež sa mu veľmi páčila, a stal sa mojím osobným fanúšikom v tomto mojom lištovacom boji. Letné horúčavy ma prinútili vymyslieť si lepšie kroky, pretože to s tými potiacimi sa prstami bolo ešte náročnejšie. Až raz, jedného augustového dňa, prišiel dážď a teploty prudko klesli z 30 stupňov na 15. Ďuro mi poslal správu, že bol omrknúť skalu, že je relatívne suchá a že či nechcem dať pokus v projekte. Niet nad spolulezcov, ktorí vás podporujú a motivujú. 🙂 Spojili sa ideálne podmienky a ideálny istič a ja som sa našla v strede najťažšej časti a ešte stále som nebola úplne natečená… Čakalo ma posledné cvakanie pod zlaňákom, ktoré je najnáročnejšie… Bála som sa, že pri cvakaní spadnem, no zároveň som vedela, že je to moja šanca! So zatajeným dychom som nabrala lano a začula ten lahodný zvuk cvaknutej presky. V tej chvíli som vedela, že to už dám. A tak aj bolo! Radosť som mala veru veľkú a ešte pri zaspávaní som si premietala detaily prelezu…

Ten mi dodal odvahu pozrieť sa do viacerých ciest 12-tkovej obtiažnosti. Podarilo sa mi vyliezť ešte jednu 5.12a a ďalšie tri som si rozrobila s tým, že si myslím, že sú všetky dateľné. Lezeckej sezóne tu už bohužial odzvonilo, a tak sme znova len na preglejkách. Motivácia je však veľká, rozhodla som sa, že skúsim túto zimu normálny lezecký tréning, a nie len tak liezť bez hlavy a päty. Kúpila som si knižku Traning for Climbing od Erica Horsta, študujem ju a začínam si stavať lezecký tréning. Cieľom je liezť viac 12-tok budúce leto, možno nejaké 5.12b či 5.12c.

Na záver by som sa chcela podeliť ešte s celkom komickou situáciou zo skál. S partiou sme boli obzrieť pre nás novú lezeckú oblasť Powell River cez predĺžený víkend. Dvaja dobrí kamoši išli liezť nejakú špáru… Felix šiel prvý, založil pár vklínencov, až došiel ku kroku, kde sa bolo treba rozkročiť. Ako sa rozkročil, začali sa mu párať gate.

Na čo Matt zareagoval: „I hope you’re wearing underwear.“

A Felix: „I am not…“

A gate pokračovali v páraní… Tak sa chtiac-nechtiac Matt musel pozerať, ako sa Felixove gate celé rozpárali, a odvtedy Felix už pred nami nemá žiadne tajomstvá… Matt ho následne odmietol pokračovať istiť a povedal: „I thought we couldn‘t get any closer… But apparently we could.“

Máme aj fotodokumentáciu, no neviem, či je vhodná pre túto stránku ;).

Pripájam fotky z rôznych letných dobrodružstiev. Nech sa páči. 🙂

Tinka