Minulý týždeň v utorok sme sa s Džubym po dlhej celonočnej jazde vyskytli v chorvátskej Paklenici, kde sme si šli trošku pokvasiť a samozrejme aj niečo zaliezť. Po prvom dni oddychu a rozkukania, resp. rozpamätania sa kde, čo a jak sme hneď na druhý deň o piatej ráno prekročili hranice národného parku (jasné, že kvôli vyhnutiu sa poplatkom) a vybrali sme sa rovno pod Aniču Kuk, kde nás čakal nažhavený Albatros ževraj za 6c podľa sprievodcu. Tak reku poďme na to. Prvá dĺžka najťažšia, ostatné už všetko ľahšie. Tak trošku som si myslel, že to dáme v pohode na onsight bez pádu no to 6cčko prekvapilo ťažkými natekacími flekmi a hneď bolo po onsajtu 🙂 Sranda je v tom, že v našom sprievodcovi bola obtiažnosť daná ako 6c, v novšom sprievodcovi 6c+ a v najnovšom 7a. Na nete sa stále píše o tom, ako niekto zhadzuje obtiažnosť ciest, ale žeby sa ceste pridala obtiažnosť zo 7+ky na čistú 8mičku je celkom nevídaná sranda. Keby som to vedel pred pokusom, asi by som nás do toho neťahal, no písali, že je to jedna z najkrajších ciest na Aniču a asi neklamali (nemám tam toho polezeného veľa, tak veľmi nemôžem porovnávať) ale dĺžky od piatej až po vrch boli fakt skvostné. Krásne jašteričie lezenie po vymytých "komínikoch" so super chytmi. Proste paráda. Len som si mohol zobrať trošku pohodlnejšie lezečky. A ževraj sa človek učí na vlastných chybách. Aj naposledy (asi pred 5 – 6timi rokmi som si zobral malé lezky) a potom je z lezeckého pôžitku skôr lezecké trápenie. Ale môžem si za to sám. Džubymu sa climbing v takej stene očividne páčil a nebyť toho ťažkého batohu čo musel druholezec vláčiť by si to užil hádam aj on. Sme proste babráci obydvaja 🙂 Po vyprahnutom zostupe z Aniče sme zažívali fatamorganické stavy, po ktorých ale nasledovalo fasa schladenie v mori, bez ktorého by to asi v takom horúcom počasí asi ani nešlo.
Ďalšie lezecké dni (dokopy 3) sa opäť niesli v znamení skorého vstávania, neustáleho hľadania ciest v tieni, potenia sa a extrarýchleho míňania mádža. Okúsili sme pre mňa dovtedy neznámy sektor Hram – niečo ako klenba na Turniach no aspoň 3x menšie, kde sú cesty do obtiažnosti 8a no najťažšie čo som si tam skúsil bola cesta Vodan za 7b+ no v dosť slušnom onsajte som to zbabral, druhý pokus bol ešte biednejší než onsajt a na tretí som nemal nervy. Džuby zase zbabral jediné 6c – Morana – v tomto sektore a preto ani nič iné neskúšal. Ja som si dal akurát ľahkoonsightovateľné 7ačko Gerovit a pobrali sme sa inde. Za zmienku určite stojí aj sektor Sindrom, v ktorom sa nachádzajú "španielske" dlhé vytrvalostnejšie a veľmi pekné cesty, z ktorých som si ja však zapísal len Tikka plus za 6c/c+ (podľa mňa určite 6c+) a Kyneski sindrom za 7a (krásne lezenie). Môj najväčší boj sa odohrával v ceste Kameň mudrosti, no ako inak, zbabral som to a môj pre mňa pekný prelezový spôsob som kazil stále na tom istom mieste a tak som sa na to vy….
Prežili sme fasa "dovolenku" v Paklenici, totálne na pankáča, zadarmo spanie kade tade a sprcha v kempe každý deň nemohla chýbať.
Toľko krátky report z Paklenice. Za ťažšími výkonmi tam asi treba ísť v trošku chladnejšom počasí, no na prežitie letnej dovolenky je toto miesto parádne 🙂
Klajmbingu zdruuf
Pridaj komentár