Maratónci na Kežmaráku

| 0

Maratónci na Kežmaráku.                                                                               19.7.2007

 

Vyliezť najvyššiu stenu v Tatrách, stenu Malého Kežmarského štítu, až dohora bol vždy môj sen začínajúceho lezca až sa jedného pekného letného dňa začal tento sen plniť. Spolu s Jarom-Šimpym sme sa v rámci akej takej prípravy na Marmoladu pustili do 900m steny Kežmaráku. A keďže sa nám ten 42km bežecký maratón asi zabehnúť nepodarí, vybrali sme si aspoň ten lezecký v podaní cesty Maratón od bratov Coubaloucov. Z Bielej vody sme vyrazili o 5tej, o 7mej sme čo to zajedli pod stenou a o pol ôsmej sme nastúpili na náš maratón. Prvé dĺžky sme si vychutnali v celkom príjemnej skale a pohodovom lezení, len istenia boli poredšie, no sedmičkové pasáže neboli také dramatické, a tak sme postupovali smelo ďalej s cieľom hlavne ísť po ceste a nikam nezablúdiť. Poslednú kľúčovú dĺžku pred Nemeckým rebríkom som potiahol a 7+ miesto som tam jak som sa snažil nenašiel, a tak v domnienke, že aj tá ďalšia bude na pohodu sme sóličko pokračovali na Nemecký rebrík a boli tak v polovici nášho maratónu. Slniečko sa kamsi už stratilo a s ním aj modrá obloha. Namiesto nej sa nám pred očami prevaľovala hmla, no našťastie výrazne platne s účkovým previsom sme si nemohli nevšimnúť, a tak po krátkej prestávke dávame si to v tých platniach. Šimpy ťahá dĺžku pod previs no kvôli mokrým flekom štanduje v špáre vpravo, len nech už to je vravím si nedočkavý, kedy to už zo seba dostanem, Šimpy má štand a ja s úsmevom šaška vykonávam potrebu, ešte že nie sme kdesi v kolmici ale na Nemeckom rebríku. Doliezam na štand a morálove pasáže čakajú na mňa. Pátram v traverze a kde nič tam nič nedám, no kyvadlový pád sa nekoná a ja sa posúvam vyššie a vyššie až ku skobám pod previs z pod ktorého ešte kvapká a platne sú mokré. Mokrá žula, že vraj drží skvele aj na trenie, a tak mám možnosť to vyskúšať. Trošku, teda trošku dosť predýcham a idem vyskúšať, chyty síce nevidím, no veď keď za 7+ tak tam čosi musí byť a ešte k tomu tie predošle sedmy boli ľahké, tak to hádam nejako dopadne. Chytám nepríjemne vyzerajúci loker, no nič iné sa nedá a tak musím zaň, vyzerajúci loker drží, cez bočák nachytám poličku prikladám druhú ruku a už mi nohy vejú ako vlajka vo vetre, v očiach výraz vraha so strachom väzňa pred popravou, v afekte capnem rukou vyššie, fajne, lišta, rýchlo vyložiť pätu k ruke prichytiť a výtlak na nohe a hurá krikom sa povzbudzujem a pozerám čo ma ešte čaká a hutám ako to ten Šimpy prelezie s tým batohom. Treba spraviť tutový štand, snažím sa o to pod previsom, no starý nit, teda pliešok jak dzindzík od plechovky od piva a dva friendy, sa mi nezdajú 100% a tak idem vyššie, v tom boji som zabudol predlžiť expresky a tak lano drie už kvalitne, no ďalší už ľahší previs prekonám a tutový štand je na svete, môžeme aj slona vešať.  Šimpy ma nasleduje a po peripetiách s batohom nakoniec aj batoh aj Šimpy preliezajú previslú pasáž a cesta hore je otvorená. Po dolezení Šimpy konštatuje že som cvok a že klobúk dolu, i keď že vraj po nacvičení a nechaní nôh na stupoch to nie je až také ťažké, ale ten morál je morál. Potiahneme ešte dve dĺžky, odväzujeme sa a zbytok asi tretinu cesty lezieme sólo 2,3,4, maratonujeme a v tých rozbitých záveroch blúdime kade tade najľahším možným terénom až po neviem ktorej vežičke sme konečne na tej vrcholovej. Je pol siedmej a nás sa zmocňuje vrcholová eufória, objímame sa pozorujeme jasnú oblohu a okolie a sme šťastní, že sa to podarilo.

Cesta celkom ok, až na to že z tých 900m bolo asi 300 lezenia a zvyšok turistika, ale i tak to stálo za to. Po chvíli stravenej na vrchole sa pomedzi suť, kamzíkov a svišťov dostávame na Skalnaté a do Lomnice, kde nás už naši známi čakajú a zachraňujú odvozom domov.

 

Lezte a horolezte. Horám zdar. Zdravia maratónci Šimpy a Šaky.

 12 total views,  1 views today