login
2.8.2015
Ceuse 2015
Janci
Kde sú tie časy kedy Janska robila v čajovni, Ivko Fuchs bol známy svojou bouldrovou silou, na baterke sa to hemžilo starými známymi tvárami a na spočítanie lezeckých parťákov bolo treba viac prstov ako výsledok v pesničke od Jareka Filipa „Keď som išiel“??? Vyzerá to tak, že pre Ľubovňu už v nenávratne a tak si lezeniachtivý jedinec musí rozhodiť siete a čakať.
Mne sa po viac ako dvojmesačnej lezeckej pauze ozvala kamoška z Holandska (spoznali sme sa v Turecku kde som bol v marci a apríli „brigádovať“ v Geyikbayiri), že sa ocitla v Ceuse, takisto bez parťáka a či sa náhodou nechcem dostaviť, lebo je to tam fasa. Svoje o tejto mega oblasti som už vedel, naskytlo sa malé okienko voľného času medzi prácami a tak už len stačilo dať Pežotku do stavu, kedy bez problémov zvládne 1800 kiláčkov tam a zase spátky. To sa nakoniec aj podarilo, zbalil som si pár vecí (aj tak veľa ako stále) a vydal som sa na dlhú dvojdňovú cestu (za nocľah a pohostinnosť v Innsbrucku ešte raz ďakujem Nikole) naprieč polkou Európy do Pežotkinho domova, kde si to na kľukatých cestičkách (diaľnice tam majú veru drahé) celkom užívala, a ja s ňou :). 
Platiť za nocľah som veľmi nechcel a tak som si hneď na prvé ráno po dorazení do sedla Les Guérins, alias na parkáč, pobalil kopec vecí do batohu, k tomu ešte ropebag a nejakých spolu asi 13 litrov vody a výstup pod skalu sa mohol začať. Batoh som mal celkom slušne ovešaný a taký ťažký, že som si ho sám na chrbát ani nevedel naložiť, a tak som poprosil chlapíkov zo Slovenska (mladí nádejní popradskí lezci a ich kamoši asi z BA) aby mi s tým pomohli, pričom na mňa pozerali trošku neveriackym a nepochopeným pohľadom, či to fakt s tou vynáškou všetkých vecí na raz myslím vážne. Jak sa u nás povie jedno s druhým, čiže dve hodinky môjho fakt najheavy naloženého životného výšľapu nejak zbehli a ja som sa po pár rôčkoch opäť ocitol v sektore Face de Rat na starom známom pankáčskom fleku, kde som si zriadil domov na najbližších dva týždne.
Dá sa povedať, že sezóna v Ceuse je v júli a auguste v plnom prúde a tak sa človek musí pripraviť na celkom slušnú várku ľudí, ktorí v poobednajších hodinách čakajú na tieň v sektoroch Berlin, Biographie, Demi Lune či Un port sur l infini. Do obedu sa dá na pohodu zaliezť v sektoroch Thorgal či La Cascade, čo sme si dali párkrát aj my, ale keďže to nebol veľmi štýl mojej lezeckej parťáčky, väčšinu času sme liezli len poobede, čiže celý trip bol dá sa povedať poňatý v dosť rekreačnom duchu. Aspoň pre mňa teda, keďže som nemusel každý deň trekovať hore/dole a počas celého pobytu som zhora zišiel asi len 3-krát. 
Ako som už písal vyššie, asi 2 mesiace som bol bez lezenia (aj keď liezť po 50 metrových stožiaroch s veľkou pixlou farby tiež nie je až taká brnkačka), tak som prvé dni zasvätil poriadnemu rozlezu, kde som fakt v prvý deň nevedel vyliezť dokopy nič, 7áčka boli celkom hard a aj v 6c+ som sa veľmi slušne vytrápil :). Druhý deň to bolo už o čosi lepšie, keďže sa mi podarilo Onsajtnúť aj krásne 7a+ Retour en Afrique a nejaké to áčko k tomu, z čoho som bol celkom rád, keďže ako mnohí lezci už určite počuli a okúsili, klasifikácia v Ceuse je o čosi ťažšia ako v Španielsku či Turecku. Respektíve je dosť potrebné zvyknúť si na miestny štýl lezenia po dierkach a lyštách, no já dírky rád, takže pre mňa je toto miesto úplná paráda. Do toho ešte tie krásne výhľady na okolitú krajinu ako na dlani... ajajáááj... treba to fakt zažiť.
Všetky restday-e okrem jedného boli venované nakupovaniu v Gape, kde sme objavili najlepší obchod s ovocím a zeleninou v akom som kedy v živote nakupoval (neskutočná pecka fakt, niektoré druhy zeleniny či ovocia som tam videl po prvý krát a ceny sú bezkonkurenčne lepšie ako u nás, všetko zboží chutí nejak lepšie, je čerstvé a 2 kusy avokáda sú len za 1,50 ). Podarilo sa nám zhliadnuť aj geriatrický ošiaľ vlastníkov kempovacích vozidiel, keďže sa cez Gap 20. 07. prehnala spúšť menou Tour de France. Postavili sme sa pred cieľ kde sme nalepený na kôpku fanúšikov videli ako Peťo opäť zas a znova skončil druhý s jeho už asi legendárnym víťazným gestom Vlka z Wallstreet. Pre mňa je Tour celkom dobrou podívanou no musím povedať, že viac si to viem užiť polospiaci na gauči, kde človek so šťastím neprespí koniec etapy a hladinka hormónov mu stúpne tak isto, ako keď vidí tých asi 5 sekúnd z finiša.
Moje lezecké ciele som si pre tento trip nejak vysoko nedával, keďže rolu hralo viacero faktorov a až tak veľmi sa mi na pílu nechcelo tlačiť, no po miernom rozleze som sa pozrel do veľmi peknej cesty s názvom Blocage Violent za 7b+ v sektore Berlin, ktorú som nejakým štýlom skrokoval celú no vyjadril som sa, že to bude neskutočný vytrvalostný challange, a že v španielsku by to bolo kľudne za c. Pixle farby vynesené na stožiare asi vytrvalosti trošku pomohli a tak som v druhý deň skúšania túto krásku poslal s nabombenými bandaskami a úsmevom na perách :). O pár béplusiek som sa pokúšal aj na OS ale vždy sa mi to nejak podarilo mojím štýlom zbabrať, keď mi fakt v poslednej ťažkej pasáži alebo dokonca kroku došla šťava... Jedným takým b+kom bolo aj Corps Etranger v sektore La Cascade, kde som v onsajte bol asi, no fakt nepreháňam 40 minút, sklepával som kde sa dalo, vracal som sa z nepríjemného fleku do celkom dobrého restu asi na 6-krát a nakoniec som spadol v poslednom ťažkom kroku :D. Táto cesta mi nejak odolala aj na druhý krát, opäť som tam strávil peknú polhodinku a spadol som na tom istom fleku s rozdielom podržania dierky, postavenia nôh do dobrej diery ale pri prestúpavaní my šmykla ľavačka... babrák sa opäť nezaprel a tak som to musel liezť ešte do tretice, „jak še povi“ šicko dobre dopadlo no a zaknihoval som aj túto pre mňa peknú linku (niekedy bola ževraj až za 7c+).
Keďže v Ceuse sa nájde pekná kôpka horko-ťažkých ciest, sem tam si ich prídu zaliezť aj World Class profíci a tak tomu bolo aj teraz. Adámek si prišiel po prelez Three degrees of Separation, po ktorom navrhol preňho dosť nečakane zvýšenie klasy na 9a+, a taktiež sa pozrel do Chrisovho projektu Ratstaman Vibration (aspoň myslím), na ktorý som mal výhľad rovno zo stanu a tak som si jeho pokusy pozrel, no nejak mu to tam nešlo, nedobojoval to dokonca a vyjadril sa, že to možno bude aj ťažšie ako La Dura Dura... takže musí prísť znova :). Japonský „Šľachonátor“ Sachi Amma sa po zhliadnutí na môj kemp celkom čudoval no zhodnotil, že to musí byť fantastic to see those starst in the night. Na to som nemal čo namietať a vždy som len tak čučal, keď si dával pokusy v neskutočne lyštovacej linke Jungle Boogie tiež za 9a+. Myhli sa tam aj domáci Arnoud Petit so ženou Stéphanie Bodet, španieláci Edu Marin či Patxi Usobiaga a nejaké ďalšie viac známe či neznáme tváre.
Po preleze Blocage Violent som sa na skúšku skočil pozrieť do nacvakanej Makach Walou 7c+ a linka ma hneď po skrokovaní dostala a opantala natoľko, že som si ju nakoniec musel skúsiť 6-krát aby som ju dal bez odsedu. Parádne lezenie viac-menej po lyštách, kde sa obtiažnosť od jednej expresky ku druhej postupne stupňuje až hore človek nechápe, ako nemôže tie chyty, ktoré inač totálne na pohodu zaberajú ani podržať :). Po preleze tejto cesty (predposledný lezecký deň) som si splnil aspoň aký taký cieľ, ktorý som si zaumienil a mohli sme sa pustiť do ďalších onsajtových pokusov. Posledný deň sme navštívili sektor Grande Face (Faces nemáš čo váhať) nachádzajúci sa na odľahlejšej pravej strane masívu, kde nechodí až toľko veľa ľudí, cesty sú novšie,skala je ešte stále ostrá a sú tam fakt brutálne 50 metrové linky, z ktorých sa nám podarilo ukrojiť len 3 a mali sme dosť.
Celkom slušnú príhodu sa mi podarilo zažiť pri prvorestdayovom sprchovaní sa v kempe na pankáča, kedy ma nejako odhalili, teta sa na mňa najprv po francúzsky a potom aj po anglicky pekne vykričala, musel som jej zaplatiť za jednu noc v kempe (aj keď som sa len osprchoval – čiže večer som si dal ešte jednu spršku :) ) a hrozila mi, že na budúce na mňa rovno zavolá políciu... bolo to pre mňa celkom funny ale neskôr som už šťastie nepokúšal a tak som sa počas ďalších dní umýval len v sviežej vode stekajúcej z vodopádiku v kaskádach alebo v potôčiku neďaleko parkáča.
Ja osobne na Ceuse nemám ani najmenšiu výhradu, počasie sme v tomto období mali úplne luxusné, pršalo asi len 2-krát a sledovať prichádzajúcu búrku ako pohlcuje okolité kopce, pomaly sa blíži a blesky udierajú čoraz bližšie je určite lepšie ako i o piatej pustiť Súdnu sieň :P. Veľa lezcov mi až tak neprekáža, aspoň sú niektoré super linky už nacvakané a človek si môže dať "pokus zadarmo" a veď je to aj dosť pochopíteľné, že do takto vyšperkovanej oblasti si chce prísť zaliezť každý, a tak by som sa tam možno ešte aj tohto roku šiel pozrieť ešte raz a skúsiť si už vyhliadnuté linky, na ktoré som teraz nemal... takže kto z Vás by sa pridal? Či si „odfaklím prst“ aj na druhej ruke???
 
Lezeniu zdar priatelia.