Marcový klajmbing

| 0

Po návrate z krajiny polmesiaca sa mi veruže ťažko prispôsobovalo na školský systém a vlastne keďže som v „bakalárskom ročníku“, tak mám tej školy tak trošku pomenej, čiže som si na ňu ani nejak extra zvykať nemusel 🙂 

Tohoročné počasie má v hlave tiež nejaký pokrutiafk, marec sa asi pohádal s májom a vymenili si svoje miesta a tak si my lezeniachtivý okupovači druhého najväčšieho mesta na Slovensku môžeme dopriať dokonca aj beztričkové lezenie na neďalekých Turniskách.  Po zoznámení sa so „slovenskou skalou“ som sa pomaly púšťal do nejakých vyšších čísel, Juši sa po miernom zranení prsta opäť vracia na scénu a pomaly sa rozlieza v cestách okolo siedmeho stupňa obtiažnosti, Ivko zvaný aj líška Fuchs aj napriek bolestiam prsta (neviem kde všetci tie prsty pcháme keď nás každého bolia, no ne Fejsis? 🙂 ) opäť potvrdzuje svoje lezecké kvality a Šaky s dobrým programom v ruke ide hore…
A tak som sa popasoval s nie veľmi peknou, no zato bouldrovou cestou Oheň v srdci 8/8+, Ivko sa s neskutočnou ľahkosťou prešiel v ceste Halabala 9- na flash, v ktorej pochytal aj to čo tam nebolo a nikto nevie kde sa to naučil, no je to asi jediný lezec, ktorý vie na skale podržať aj tieň. Šaky sa taktiež úspešne dostal ku zlaňáku tejto podľa mňa s Ivkom takej deväťmínusky za osemplus a ja som si ju dal až na štvrtý pokus keďže som vyhlásený babrák 🙂 
Už koncom minulého roka som sa dosť zapozeral do cesty Krv a zvratky 9, ktorú má už nejeden člen nášho klubu vylezenú a je to určite nielen podľa mňa jedna z najkrajších ciest na Turniach (aj keď desiatkový lezci by povedali určite svoje…). Po jednom spoznávacom a druhom babrácko-nevládackom pokuse som to minulého týždňa vzdal s pocitom, že nabudúce prídem a bachnem to na RP, šak čo, za pokus ti nestojí. A tak nejak to aj bolo. Po biednom rozleze vo Svete očami Borisa som sa pustil rovno na vec a tento krát som sa s tým nebabral a po prebojovaní ťažkých flekov som s riadnymi bandaskami, výkrikmi radosti a úsmevom na perách zapínal posledné istenie mojej prvej a toľko očakávanej slovenskej deviatky…
Okrem týchto vyššie spomínaných „práskov“, každý z nás poliezol nejaké ľahšie cesty či už na rozlez alebo len tak pre radosť a Ivan sa dokonca podľa jeho slov pustil do preňho najťažšej životnej cesty Cyborg 9+ no aj po urputnom boji je to zatiaľ 1:0 pre plechové monštrum.
Počasíčko fasa, leto či jar pred nami, tak hor sa na skal(k)y priatelia, pozbierať nejaké tie cestičky.
 
Zdruff
 
(P.S.: fotky nemáme 🙂 )