Najoslavovanejsou cestou Wicklow Mountains

| 0

Lady povolili, dazt na cas ustava, den volna pred nami a obrovska chut okusit drsnu zulu pohoria Wicklow juzne od Dublinu po zimnom treningu vo vydychanej telocvicni neuveritelne dokaze motivovat.
Asi pred dvoma rokmi sme presne v tom istom zlozeni Tomek a ja testovali svoje schopnosti na slavnej nadhernej ceste Spillikin Ridge 85m E3(4c,5c), no klucovu dlzku sa nam nepodarilo prebit tak sa tentokrat opat vraciame na miesto cinu a davame druhy pokus. Na rozlez buchneme peknu Scimitar Crack 74m HVS(5a) v centralnej casti steny. Cesta sleduje vyraznu kremencovu zilu s dobrymi moznostami zaistenia a trochu exponovanou druhou dlzkou cez technicky kutik do dobrych chytov v paradnej hrubozrnej zule. Nestutocne sa tesime a po 1,5 hodine pekneho lezenie sme na vrchole. Rychly zlanak a uz sme opat pod nastupom a oci skenuju vyrazny pilier pretaty sirokou sparou. Nie je na co cakat. Pocasie je fantasticke…fuka…sem ta zaprsi…idealne patagonske podmienky…davame gorace a ide sa na vec. Tomek si uziva v prvej peknej dlzke, krasne pohyby po polickach a sparkach. Onedlho je na stande, vybehnem za nim, preberam matros a zahajujem druhy pokus. Prvych par metrov je po delikatnych mikro chytoch s mikro vklinencami do dobreho madla pred prvym previsom s moznostou dobreho zaistenia. Nasleduje rovnovazne balancovanie po spodakovom pilieriku, zakladam velkeho camelota a prebijam klucove miesto do dobrych chytoch. Friend, skobka dalsi previstek a som pod tretim, kde zakladam dva mikrofriendy na kratkych expresoch co sa mi neskor stane osudnym. Spekulujem nad moznostou prebit previs priamo, no neda sa to celkom vyistit, tak ako sprievodca radi obliezam to zlava pred poslednu sparku, ktora vedie na vrchlovy pilierik. Som asi v 2/3 dlzky no single lano a kratke expresy natolko brzdia lano, ze sa neviem pohnut. Spusti sa panika a kopec nadavok…zacina prsat. Opat je to v tahu. Zlanujem, vycvakavam problemove expresy a po mokrej skale doliezam predoslou cestou na stand. Cas sa ako keby zastavil. 1,5 hod v dlzke teplo a krvave ruky…tranz. Snazim sa upokojit a doberam Tomeka na druhom konci lezuci v nepijemnych podmienkach po delikatnych chytoch. Po hakovani sa nakoniec obaja stretavame na vrchole, stastny a spokojny s perfektneho lezenia. Zlanak dole, balime svestky uz je 17:30 autobus prave odchdza a mi v polotme slapeme stopovat spat do Dublinu. Dole je uz uplna tma, zima, nulove sance na stop, od ranna sme nic nejedli no nadej zomiera posledna. Ked tu nahle mlada baba staca svojho bavoraka a berie nas aspon na pol cesty a tam asi o hodinu dalsi nahodny stop k autobusu. Na benzinke este fukneme pivec a prespokojny myslime na dalsi pokus…len pockaj Spillikine 🙂

Jaro